Najťažšiu prehru rozchodila Hantuchová pri Dunaji

Fedcupovú premiéru zažila ešte v minulom storočí, v Moskve v roku 1999 v súboji proti Rusku. Odvtedy odohrala 57 zápasov a v roku 2002 ako líderka priviedla Slovensko k triumfu v Pohári federácie.

Tušili ste, že obdržíte túto cenu?

„Vôbec nie. Ale keď som cestovala do Bratislavy, tak som si uvedomila, že vo Fed Cupe hrám už dlhšie ako polovicu svojho života. Nikdy by mi nenapadlo, že vydržím tak dlho.“

V Pohári federácie ste vybojovali dovedna 37 víťazstiev. Vymenujete tri z nich, ktoré si najviac ceníte.

„Najdôležitejšia bola výhra nad Conchitou Martinezovou vo finále Pohára federácie 2002 so Španielskom na Kanárskych ostrovoch, ktorá nás posunula k prvenstvu. Bol to najkrajší zážitok v celej mojej kariére. Cením si aj výhru nad Amélie Mauresmovou v tom istom roku v Bratislave vo štvrťfinále proti Francúzsku aj víťazstvo nad Jelenou Jankovičovou v Belehrade 2010 v súboji so Srbskom.“

Ktorá prehra vás bolela najviac?

„Najťažšie som znášala prehru vo štvorhre s Magdou Rybárikovou v rozhodujúcom súboji proti Srbsku v Bratislave 2012, keď sme nad Kruničovou a Jankovičovou viedli 6:2, 5:1 a mali sme dva mečbaly, no nakoniec sme prehrali – v treťom sete 7:9. To som večer musela ísť rozchodiť k Dunaju.“

O vás bolo známe, že ste v Pohári federácie hrali lepšie ako na turnajoch. Čím si to vysvetľujete?

„Vo fedcupových zápasoch som sa vedela nakopnúť, vyburcovať a potom to už išlo správnym smerom. Výrazne mi k tomu pomáhal aj kapitán Matej Lipták.“

Ako ste vnímali Pohár federácie v časoch najväčších úspechov a teraz?