Je leto 2008 a v Púchove sa práve skončili fyzické testy projektového tímu reprezentácie do 20 rokov. Asi najťažšie boli dva štyristo metrové šprinty, medzi ktorými boli tri minúty na odpočinok.

Oba behy som mal lepšie než kedykoľvek predtým, alebo potom. V podobnom nastavení mysle, urobiť všetko, aby som bol lepší, než predtým, bolo ďalších 22 chlapcov okolo mňa.

Z tímu hrajúceho v tej dobe slovenskú extraligu nakoniec išlo na majstrovstvá sveta do Ottawy pätnásť hráčov, čo bolo najviac v histórii za desať rokov fungovania projektu.

Tento úvod patrí na margo vyjadrení hráčov pred MS, keď často môžeme počuť frázy ako: „keď sa vytvorí dobrá partia máme šancu na úspech“ a podobne.

Správna partia sa však nevytvára slovami, ale buduje sa cez množstvo minipríbehov, ktoré zažívajú jednotlivci medzi sebou. Z nich plynie dôvera v schopnosti toho druhého, pričom na konci je výsledný produkt – tím.

My sme ten tím mali, a to bol jeden z hlavných dôvodov prečo sme hrali o medailu na turnaji, kde sme patrili k najväčším outsiderom.

Príprava

Posledný extraligový zápas pred prípravou na MS sme hrali v Skalici. Pamätám si, ako nás, 'juniorov s hlavou v Kanade', vodil Žigo Pálffy po klzisku ako ľadové medvede. Po tomto zápase sme dostali tri dni voľna a stretli sa v Banskej Bystrici, doplnení o Riša Pánika z Třinca a duo Tomáš Tatar, Juraj Valach zo Zvolena. Tí ako jediní v Európe hrali mimo projekt SR20.

Keďže v Ottawe nás čakalo úzke klzisko so zmenšenou strednou tretinou, trénovali sme na vedľajšej ploche bystrického štadióna. Tá bola jedným slovom otrasná. Vo vnútri panovala treskúca zima, kabína bola rozdelená na dve časti v ktorej vám mokrý hokejový výstroj skôr zmrzol než uschol. 

Navyše ste boli v nej tak natlačení na seba, že sa tam nedalo ani otočiť. Týždeň sme nejako vydržali, zvykli si na rozmery klziska a po jednom dni voľna sme sa stretli na Schwechate. Smer Ottawa.

V hlavnom meste Kanady nás čakali štyria hráči zo zámorskej juniorky. Brankár Jaro Janus, obranca Michal Šiška a duo útočníkov Milan Kytnár, Marek Viedenský.

Konečne v plnej zostave sme vyšli na prvý tréning. Nikdy naň nezabudnem. To bola jedna katastrofa. Po dvoch dňoch bez ľadu sme tesne pred príchodom na ľad dostali nové časti výstroja, v ktorých sme na základe sponzoringu museli hrať. Rukavice, nohavice, prilby. My sme si nevedeli poriadne prihrať ani na dva metre.

Hlavným trénerom bol Štefan Mikeš. Typ trénera, ktorý neznášal, keď hráči niečo robili na menej než 100%. Hneď po tréningu zvolal míting a 'zvozil' nás, či sme sem prišli niečo uhrať alebo sa sťažovať ako malé deti.

Po odchode do hotela si hádam každý z hráčov zobral nejakú časť výstroja a svojpomocne si ju upravoval. Špecialistom bol Marek Ďaloga. Ten pre svoj jedinečný štýl korčuľovania obstrihal svoje nohavice zvnútra tak, že mu chránili iba to najnutnejšie.

Prvý prípravný zápas sme hrali s Českom. Prehrali sme 2:5. Zápas splnil účel, vyskúšali sme si užšie klzisko. Na zápas v Kitcheneri prišlo okolo dve tisíc československých prisťahovalcov, prípadne ich potomkovia. Po zápase mi v krátkom rozhovore jeden z nich vravel ako emigroval v 80-tom roku, ale stále sa cíti ako 'proud Slovák from Čadca'. Zaujímavé osudy, ktoré nám dodali motiváciu zabojovať za krajanov žijúcich mimo Slovenska.

Druhý prípravný zápas bol už iný oriešok. Kanada v Kanade. Prehrali sme 0:7. Javorové listy na čele s Johnom Tavaresom s nami spravili krátky proces. Jeden z jeho gólov bol zaradený medzi top 10 zásahov dekády.

Napriek výsledku sme získali nenahraditeľnú skúsenosť.

Pre zlé počasie prišli Kanaďania s polhodinovým oneskorením, a tak už na rozcvičke na nás čakalo na tribúnach 16-tisíc ľudí v červených dresoch. Ja už som mal skúsenosť plného a hlučného štadióna z finále našej extraligy v zápase Slovana s Košicami. Toto však bolo predsa len niečo iné.

Špecifikom majstrovstiev sveta juniorov v hokeji je ich dátum. Vždy začínajú na Štefana, na Druhý sviatok vianočný a končia 5. januára. Mnoho z nás bolo prvýkrát na sviatky mimo domova.

Realizačný tím sa pokúsil vyjednať u kuchárov v hoteli kapustnicu a rybu na štedrovečerný stôl. Vedzte, že kapustnicu sme nedostali, ale po následnej kritike nám každý druhý deň spravili kapustovú polievku na kanadský spôsob. Jedlé to veru moc nebolo.

Ako vyzeral turnaj