V januári hovoril, že zrejme to bola jeho posledná účasť na Rely Dakar. Rodine dal sľub, že to bude jeho rozlúčka. Nasledovali dve vážne zranenia. ŠTEFAN SVITKO si zlomil hrudný stavec a motorku nechcel ani vidieť. Nelákalo ho to. Aj lekári mu vraveli, že takéto zranenie bolo varovaním. Paradoxne prišlo ďalšie zranenie. Zlomená kľúčna kosť.

„Nakoniec ma toto zranenie skôr posilnilo a povzbudilo. To prvé ma demotivovalo, ale toto druhé ma v podstate postavilo na nohy. Dostal som chuť jazdiť a trénovať,“ vraví. Doma má novú motorku a v januári na nej pôjde znovu na púštne dobrodružstvo. Po šestnástykrát. 

Tento rok ste na motorke jazdili oveľa menej. Na motorku ste sa takmer ani nedostali. Ako na tom ste? 

Zatiaľ to bol pre mňa veľmi zlý rok. Najhorší, aký som mal. Mal som totiž dve vážne zranenia. Koncom februára som si zlomil hrudný stavec a tri mesiace som nemohol jazdiť. Keď som koncom mája začal jazdiť, zlomil som si krátko na to kľúčnu kosť. A dosť nešťastne. Bola to trieštivá zlomenina. Kosť bola asi na päť kúskov. Lekári to museli dávať dokopy. 

Po piatich týždňoch som začal kondične trénovať. Veľa som najazdil na bicykli. Keďže som prišiel o motorku, o to viac som trénoval kondične a cítim sa veľmi dobre. Do Dakaru ešte ostávajú vyše tri mesiace a plánujem o dva týždne začať jazdiť. A hlavne v Dubaji.

Tak ako minulý rok chcem do Dubaja poslať motorku a 3 – 4 krát tam chcem ísť jazdiť v púšti. Vlani mi to veľmi pomohlo. Dúfam, že hodiny, ktoré som tento rok nenajazdil, že mi nebudú chýbať a že Dakar 2025 zvládnem. 

Ste už po zraneniach v poriadku? 

Pôjdem na kontrolu a dúfam, že je všetko v poriadku a budem môcť nabehnúť na motorku. Aj keď trochu som sa vozil. Musím však povedať, že všetko zlé je na niečo dobré a mal som viac času na iné veci.

Okrem toho som sa o to viac venoval kondičnej príprave. Cvičil som, chodil som do fitka, plávať, veľa kilometrov jazdil na bicykli a verím, že budem dobre pripravený. Aj keď motorka je dôležitejšia, ale jazdím tridsať rokov a zabudnúť by som to nemal. Tri mesiace by mi mali stačiť, aby som sa na to pripravil. 

Zranenia ako zlomený stavec môžu byť veľmi vážne. Neprehodnocovali ste kariéru alebo nehovorili vám lekári, aby ste s motorkami skončili?  

Keď som si zlomil stavec a chodil som na kontroly, lekár mi povedal, že to bol zdvihnutý prst.

Druhý pád bol podobný. Trafil som kameň. Urobil som tri – štyri saltá, spadol som na zadok a ostal sedieť. Vtedy som sa len modlil, aby sa mi podarilo vstať. Prvá myšlienka bola: Už nevstanem. Keďže som mal zlomený predtým stavec. Obával som sa.

Ale vďaka Bohu som vstal. No hneď som pocítil bolesť v ramene. Myslel som, že bude vykĺbené. Vravím si chvalabohu, že to je len rameno. Nakoniec ma toto zranenie skôr posilnilo a povzbudilo. To prvé ma demotivovalo, ale toto druhé ma v podstate postavilo na nohy. Dostal som chuť jazdiť a trénovať. 

Jazdím dlhé rely už 15 rokov a je to neustále kolobeh. Stále jazdiť, trénovať a do toho nemáte ani žiadny oddych. Po Dakare idete stále naplno - chystať sa, zháňať sponzorov, trénovať.

A teraz som zrazu šesť mesiacov nesedel na motorke. Ale mal som zas čas na iné veci a okrem iného som aj zistil, že chcem ďalej jazdiť Dakar. Tak ako som posledné tri roky nemal takú chuť ho jazdiť, teraz ju mám o to väčšiu. 

Keď ste v januári dokončili Dakar pätnástykrát, nevedeli ste povedať, čo bude ďalej. No naznačili ste, že to možno bol váš posledný.  Zmenili ste teda názor?

Na 99 percent som bol rozhodnutý, že viac Rely Dakar nepôjdem. Išiel som ho naposledy a snažil som sa robiť maximum. Dokončil som ho s veľkou úľavou. Taká súťaž a príprava na ňu obnáša veľa starostí a zodpovednosti. Som zvyknutý na vojenský režim, a keď niečo chcem, musím to robiť hneď.