Vo Zvolene ho nechceli, kývol na ponuku Popradu. Čo zavážilo u Čiliaka?

Zažil atmosféru na domácich majstrovstvách sveta v roku 2019. Zachytal si aj na šampionáte v Dánsku rok predtým. Do reprezentácie ho vyniesli výkony v drese Brna, s ktorým dvakrát získal český titul. Teraz sa po desiatich rokoch vracia na Slovensko.

„Na Brno mám krásne spomienky, narodilo sa mi tam aj jedno z detí. Budeme sa tam aj s rodinou radi vracať. Ešte sme to tam úplne nezabalili,“ hovorí nový brankár HK Poprad MAREK ČILIAK.

Čím vás ponuka vicemajstra z Popradu zaujala natoľko, že ste sa po desiatich rokoch rozhodli vrátiť na Slovensko?

Boli sme v kontakte dlhšie. Dokonca už počas môjho pôsobenia v Slovane Bratislava sme komunikovali s riaditeľom klubu Ľudovítom Jurinyim. Snažil sa ma dostať do Popradu. Keď som skončil v Českých Budějoviciach, ozval sa mi opäť. Dal mi ponuku a ja som si povedal - prečo nie? Budem doma a bližšie k rodine. Žena s deťmi budú bývať vo Zvolene a ja budem v Poprade. Všetko teda zapadlo do seba.

Prioritne teda pri rozhodovaní zavážila rodina?

Chceli sme, aby deti mali vytvorené ideálne rodinné zázemie. Budú bližšie k starým rodičom. Navyše som bol sedemnásť rokov mimo domu. Keď som bol v Brne, mali babičku vzdialenú tristo kilometrov. Máme tri deti a pomoc sa nám zíde. Keď ich môžu hoci aspoň na pár hodín postrážiť, je to super pre nich aj pre nás.

Hovorili ste sa s vedením popradského klubu aj o ambíciách pre novú sezónu?

Bola to jedna z hlavných vecí, ktorú sme rozoberali. Viem, že Poprad chce opäť bojovať o titul. Jeden z hlavných faktorov, prečo som sa rozhodol pre Poprad, boli aj vysoké ambície klubu. Ja ich mám tiež a pevne verím, že spolu urobíme všetko pre to, aby sme boli na konci sezóny spokojní.

Mužstvo vedie skúsený tréner Peter Mikula, ktorý je rovnako ako vy rodák zo Zvolena. Keď ste s hokejom začínali, on pôsobil pri zvolenskom áčku. Ako si na neho spomínate?

Často sme sa stretávali na štadióne. Ja som bol vtedy mladý chalan. Navzájom sme sa registrovali. Pozná dobre aj mojich rodičov. Určite aj tréner Mikula je ďalší z dôvodov môjho príchodu pod Tatry.

V mladom veku ste odišli za hokejom do Brna. Prečo ste si vybrali túto cestu?

Vo Zvolene mi povedali, že pre mňa nemajú miesto a nebudem mať kde chytať. V Brne o mňa mali záujem. Napokon som tam strávil obrovskú časť kariéry. Bolo to asi moje najlepšie rozhodnutie v živote.

V Brne ste prvýkrát okúsili aj seniorský hokej. Aké boli vaše začiatky na Morave?

Vtedy sa tam hrala ešte prvá liga. Už ako mladý chlapec som trénoval s áčkom. Chytal som v doraste a v juniorke. Letnú prípravu som stále absolvoval s mužmi. Potom prišla licencia od Znojma a Brno hralo najvyššiu súťaž. Boli tam v tom čase brankári Sasu Hovi a Jirko Trvaj, pri ktorých som sa ťahal hore.

Potom ste sa nakrátko vrátili na Slovensko. Chytali ste v extralige v projekte reprezentačnej dvadsiatky. Skúsenosti ste zbierali aj v druholigovej Senici či v extraligovej Nitre.

Prípravu som trávil v Brne a potom som sa presunul do Nitry, kde som sa mohol rozchytať. Následne som už dostal väčšiu šancu v Brne. Tam som sa potom už na dlhšiu dobu udomácnil. Hneď v prvej sezóne sa nám podarilo získať striebornú medailu.

V rokoch 2017 a 2018 ste s Brnom získali dva majstrovské tituly a boli ste vyhlásený za najlepšieho brankára súťaže. Nad najkrajším obdobím v kariére zrejme nemusíte dlho premýšľať.

Jednoznačne. Bolo to niečo neskutočné a nádherné. Navyše získať tituly s Brnom bolo niečo špecifické.

Prečo?

Brno je známe vynikajúcimi fanúšikmi. Ľudia na Morave neskutočne žijú hokejom. Myslím si, že je to odlišné ako v iných kluboch.

Bolo náročnejšie získať prvý titul alebo ho o rok obhájiť?

Každý vravel, že obhajoba bola náročnejšia, ale mne sa zdá, že viac sme sa nadreli na ten prvý. Obhajobu sme z môjho pohľadu zvládli viac v pohode.

Ste v kontakte s niektorými hráčmi z úspešnej brnenskej partie?

Takmer s každým. Boli sme ako rodina. Či už hráči alebo fanúšikovia. Bola to fantázia a pre mňa krásne časy. Celá Morava mi prirástla k srdcu. Nie nadarmo sa hovorí, že Moravania sú nám Slovákom veľmi blízki. My sa tam určite budeme aj s rodinou veľmi radi vracať. Na Brno mi ostanú krásne spomienky. Narodilo sa mi tam jedno dieťa a prežili sme tam dlhé obdobie. Určite sme to tam ešte úplne nezabalili.

Práve výkony v Brne vás vyniesli do reprezentácie. Za národný tím ste chytali na majstrovstvách sveta 2018 v Dánsku a o rok neskôr na domácom šampionáte. Na ktorý turnaj máte lepšie spomienky?

Oba mali niečo do seba. V Dánsku sme boli dlhšie mimo rodiny a na Slovensku to bolo viac pobláznené. Celá krajina žila hokejom. Hlavný rozdiel bol v tom, že v Dánsku to bolo pokojnejšie a u nás najmä vďaka fanúšikom šialenejšie.

Boli ste stále ochotný prísť reprezentovať, alebo ste niekedy pozvánku aj odmietli?

Ja som typ človeka, ktorého ak volajú do reprezentácie na nejaký turnaj a necítim sa na to, či už po zdravotnej stránke alebo z hľadiska výkonnosti, radšej odmietnem. Najmä ak viem, že má niekto lepšiu sezónu. Nerád sa niekam tlačím, keď v tom nevidím význam. Vždy, keď ma zavolali a cítil som sa v pohode, nemal som problém prísť. Raz som odmietol, keď sa mi narodilo dieťa. Vtedy boli majstrovstvá sveta v Česku.

S kým z reprezentácie ste vychádzali najlepšie?

Som v kontakte s viacerými chlapcami. Napríklad v stredu som bol s Marekom Ďalogom, stretnem sa občas aj s Michalom Čajkovským. S niektorými sa dokonca aj navštevujeme. Počas pandémie sa nedalo veľmi cestovať. Inak by sme šli aj na nejaké svadby, ale nebolo to možné.

Brno je len hodinu cesty od Hodonína. Oblasť južnej Moravy postihlo minulý týždeň tornádo. Nemali ste obavy?

Sledovali sme to v televízii. Bola to neskutočná katastrofa. Nikto nečakal, že by sa niečo také mohlo stať v Česku. Je to hrozné a tých ľudí je mi veľmi ľúto.

V ktorom meste okrem Brna sa vám v Česku najviac páčilo?

Veľmi som si obľúbil Zlín. Bol som tam asi tri mesiace. Bola tam skvelá partia. Všetko fungovalo tak, ako malo.

Ako zvyknete relaxovať po skončení sezóny a dá sa to vôbec pri troch deťoch?

Je pravda, že veľmi sa to relaxom nazvať nedá (smiech). Najradšej oddychujem doma vo Zvolene u rodičov. Je tam pokoj a ticho. Hoci pri troch deťoch nie je úplne ticho nikdy. Občas sa ale pošťastí. Boli sme aj na dovolenke a chodíme po výletoch. Stále sa snažíme vymyslieť deťom nejaký program. Lietadlom nerád cestujem a navyše sa opatrenia menia každú chvíľu. Je to risk chodiť niekam ďaleko, keď človek nevie, či nebude potom musieť trčať týždeň v karanténe.

V prebiehajúcom finále NHL medzi Tampou a Montrealom doprajete titul Erikovi Černákovi alebo skôr Tomášovi Tatarovi?

Prajem im to obom. Je mi jedno, ktorý tím vyhrá. Hlavne nech je dobrý hokej. Tipujem však, že vyhrá Tampa.

Viac ako hokej sledujeme doma futbal a tenis. Malý syn má rád Ronalda. Portugalsko už vypadlo takže asi nebude mať veľmi chuť sledovať ďalšie zápasy na majstrovstvách Európy. Dcéra hráva tenis. S ňou si pozrieme asi Wimbledon. V týchto horúčavách je celkom fajn si sadnúť k televízoru a pozrieť si nejaký dobrý zápas.

Ako bude u vás vyzerať kondičná príprava na novú sezónu vzhľadom na to, že ste len nedávno absolvovali operáciu?

Tri týždne som už trénoval v Budějoviciach s kondičným trénerom. Dávali sme dokopy nohu a moja príprava je preto obmedzená. Najčastejšie chodím na bicykel a robím rôzne cvičenia. Dohodol som sa aj s fyzioterapeutom z Popradu, že k nemu budem chodiť na cvičenia a rehabilitácie. Mesiac mám na to, aby som sa dal dokopy a mohol potom ísť aj s chlapcami na ľad. Hokej mi už chýba, ale mám aj určité obavy, či sa za mesiac stihnem dať dokopy. Pevne verím, že sa mi to aj s trénermi podarí.