Aké bude nasledujúce číslo v tomto rade: 25, 18, 11? ADAM HAGARA sa trochu zamyslel a rýchlo pochopil, že nejde o matematickú hádanku, ale o jeho doterajšie umiestnenia na majstrovstvách Európy. „Šesť,“ odvetil.

„Od budúceho roku ešte nemám nejaké očakávania, ale vždy sa snažím posúvať. Budem na sebe pracovať,“ vyhlásil 17-ročný pretekár.

Už v tomto roku sníval o top 10, napokon skončil tesne za najlepšou desiatkou. V súčasnosti najlepší slovenský krasokorčuliar zajazdil v Kaunase dva bezchybné programy a deň po voľnej jazde si našiel čas aj na dlhší rozhovor.

Zúčastnili ste sa na svojich tretích majstrovstvách Európy. Aké boli v porovnaní s tými predchádzajúcimi?

Myslím, že úroveň súťaže sa o dosť zvýšila. Minulý rok bolo treba na postup 61 bodov, tentoraz to bolo 65 a mohlo byť pokojne aj 70, ak by niektorí nepokazili. Postup bol ťažší a boli väčšie bodové zisky, ako pred rokom.

Z môjho hľadiska to bol úspešný európsky šampionát, myslím si, že som spravil maximum. Určite však sú tam nejaké veci, ktoré môžem zlepšiť. Budem sa snažiť.

Aký bol zatiaľ váš top moment sezóny, a ktorý bol najnáročnejší?

Top moment bol asi prvá juniorská Grand Prix v Linzi (Hagara tam skončil prvý – pozn. red.), ale aj tieto majstrovstvá Európy.

Najťažší bol časový interval, keď som menil korčule a nože. Boli to dva mesiace, od obdobia pred pretekmi JGP v Budapešti až po Tirnavia Ice Cup. Bol to najťažší úsek, čo som mal, ale dostal som sa cez to.

Prečo je také náročné, keď treba meniť korčule a nože?

Keď mám starý nôž, tak už je vyjazdený, zodratý, viem, ako sa na ňom korčuľuje, aké má hrany. Keď je nôž nový, tak má ešte ostré, nevyjazdené hrany, aj tá krivka je úplne iná, ako na starých nožoch.

Nové korčule sú ešte veľmi tvrdé, nedajú sa v nich zohnúť nohy, noha im nie je prispôsobená. Trvá chvíľu, kým si na to človek zvykne.

Koľko vydrží jeden nôž?

Väčšinou ich musím meniť preto, lebo ich zlomím. Tie predtým vydržali rok a pol, ale minimálne jednu sezónu by mali vydržať.

Najlepšie je meniť nože počas leta, keď nie sú žiadne súťaže, alebo po poslednej súťaži sezóny. Ale nemysleli sme na to, čakali sme, že to vydrží dlhšie.

Čo ste sa v tejto sezóne o sebe naučili?

Naučil som sa o sebe, že viem bojovať. Že to nevzdávam, aj keď sa niečo nepodarí. Mal som v tejto sezóne aj horšie preteky, ale pokračoval som v tréningoch, išiel som na ďalšiu súťaž a bojoval som.

Mali ste vynikajúci úvod sezóny, keď ste zvíťazili v Linzi na JGP. Utvrdilo vás to v tom, že v tomto ročníku už môžete byť medzi najlepšími na juniorskej úrovni?

Prinieslo mi to aj nejakú skúsenosť a videl som, že už patrím medzi top juniorov. Bol som šťastný, že som sa tam dostal, lebo minulý rok ma ešte nedávali na tieto vysoké priečky.

Na ďalších pretekoch JGP v Budapešti vám však nevyšla voľná jazda, hoci ste po krátkom programe znovu viedli. Viete už spätne, čo sa tam stalo, či zaúradoval stres?

Ťažko povedať, raz príde aj takáto súťaž. Bolo to po dlhšom čase. Bol to mix všetkého dokopy, ale dostal som sa cez to.

Napokon ste sa aj s jedným prvým a štvrtým miestom kvalifikovali do finále juniorskej Grand Prix v Pekingu. Vnímali ste nejaký tlak alebo zodpovednosť pred pretekmi?

Je to jedna z najväčších súťaží, aké existujú. Bol tam stres, lebo sme tam boli len šiesti a vedel som, že musím zajazdiť, musím spraviť všetko, čo viem.

Snažil som sa nemyslieť na tlak, brať to pozitívne, že sa tam idem ukázať.

Chcel som mať medailu, čo sa mi aj podarilo, tak som bol spokojný.

Ako vyzerá váš deň na pretekoch? Kedy začínate cítiť trému?

Nervozitu pociťujem už o deň skôr. Najmä vtedy, keď idem spať. Ráno idem na tréning, potom sa vrátim do hotela a ležím celý deň v posteli. (smiech) Som na mobile, alebo si ľahnem ešte pred súťažou. Mám už taký svoj zaužívaný režim, aby som sa udržal až do večera v pokoji.

Počula som od člena tímu jednej nemenovanej špičkovej korčuliarky, že ona veľmi prežíva čakanie pred jazdou, stále hovorí svojím trénerom, že chce ísť domov. Mávate niekedy také stavy?