Krasokorčuliar Jozef Sabovčík: Ľad by mi stále ešte chýbal

Končím, oznámil Jozef Sabovčík v lete 1987 po tretej operácii kolena. Rok predtým ako prvý na svete zvládol štvoritý skok. Mal iba 24 rokov. Dnes má takmer dvakrát toľko, za sebou päť operácií, napriek tomu stále jazdí. Potlesk je droga, tvrdí v Amerike žijúci dvojnásobný krasokorčuliarsky majster Európy a bronzový medailista olympiády 1984.

Aj v štyridsiatich siedmich rokoch skáčete na exhibíciách po svete trojité skoky a obľúbené salto vzad. Ešte stále vás krasokorčuľovanie baví?

Jazdiť na korčuliach len tak hore-dolu by ma nebavilo. Bojovať so zemskou príťažlivosťou je však úžasné. Skok síce objektívne netrvá ani celú sekundu, ale mne, keď sa zavesím do vzduchu, sa subjektívne zdá, že trvá dlhšie.

Neodliepate sa už ťažšie z ľadu?

Zostarol som, ale vážim 67 kíl, len o päť viac ako na olympiáde v Sarajeve 1984. To nie je také zlé, nie?

Čo pre to robíte?

Korčuľujem, inteligentne jem a snažím sa nedopriať si toľko piva, koľko by hrdlo ráčilo. Čo je dosť ťažké, lebo manželka mi pred rokom kúpila súdok na varenie piva.

Vy si ho doma sám varíte?

Mám rád tmavé pivo, ale americké je na môj vkus príliš horké. Tak si varím vlastné. Podľa najrôznejších receptúr. Najviac mi chutí Steiger. Čo si uvarím, to si vypijem. Neverili by ste, aká je to zábava. Skoro ako stolárčina či maľovanie obrazov, ktoré tiež milujem.

Ale ešte viac krasokorčuľovanie, však?

Mohol by som sa pokojne rozhodnúť, že budem jesť a piť, čo mi chutí. To by som sa však musel zmieriť s tým, že už nebudem skákať. Ale zatiaľ by mi ľad ešte chýbal, takže to nevnímam tak, že si niečo odopieram.

S trénerkou Agnesou Búřilovou

Kto z vašich rovesníkov ešte vystupuje?

Američan Brian Boitano, olympijský víťaz z roku 1988. Nedávno sme sa zhodli, že keby sme nemali príležitosti ukázať sa verejnosti, asi by sme už nekorčuľovali. Stále je však po nás dopyt v Amerike aj v Európe, preto sa udržujeme v kondícii. Pred Veľkou nocou som účinkoval v Prahe, po nej v Taliansku.

Ako často trénujete?

Stačí mi hodina denne, lebo žijem v Salt Lake City v nadmorskej výške 1600 metrov. Mám aj dvadsaťčlennú skupinu mladých, takže občas som na ľade už o šiestej ráno.

Baví vás to s deťmi?

Keď nejaké decko čomusi naučím, teším sa ešte viac, ako keď som to voľakedy zvládol sám. Bál som sa, že budem zlým otcom, ale potom sa mi narodili deti a zistil som, že to s nimi viem.

Aj preto ste úspešne vysúdili syna Blada z prvého manželstva s kanadskou krasokorčuliarkou Tracey Weinmanovou?

Mal som dobrú advokátku, čo bolo dôležité, lebo tým, že som sa presťahoval z Kanady do USA, šlo o právny prípad ľudí z dvoch krajín. Rozhodlo však to, ako sa kto o syna staral v období, keď bol mesiac u nej a mesiac u mňa. Kto je stabilnejší rodič a komu viac záleží na tom, ako sa dieťa vyvíja. V tom čase som bol na vrchole profesionálnej kariéry, ale povedal som si: v auguste mám na starosti Blada, preto v auguste nejazdím.

Krasokorčuliar však už z neho nebude...

To je fakt. Moje právomoci sa skončili, už má devätnásť. Naučil sa skákať krásny otvorený axel aj dvojitý salchov, no potom sa zbláznil do hudby. Má vlastnú skupinu, v ktorej je gitaristom i spevákom. Sedemročný Jožko z druhého manželstva je zasa zaľúbený do bubnovania...

Spomínate si ešte na európsky šampionát v Kodani 1986 a eufóriu po tom, čo ste ako prvý na svete v súťaži ustáli štvoritý skok?

Pamätám sa najmä na to, čo nasledovalo. Ako ma oblial studený pot, keď mi došlo, že do konca jazdy zostáva ešte tri a pol minúty a ja si za svet neviem spomenúť, čo má nasledovať po štvoritom tulupovi. Chvíľu som improvizoval.

Škrtli ste v Kodani pri výjazde druhou nohou o ľad, ako tvrdila ISU?

Filmové zábery z opačnej strany jasne ukázali, že som neškrtol. Sneh, ktorý navodzoval taký dojem, vyletel spod zúbkov korčule pri dopade. Svetová únia však už rozhodnutie nechcela meniť.

Americký olympijský víťaz 1984 Scott Hamilton skok okamžite označil za svetovú premiéru. Proti bol paradoxne najmä československý podpredseda ISU Josef Dědič. Zazlievali ste mu to?

Nie. Mohol trošičku pomôcť, ale vtedy boli iné časy. S Browningom sme si to neskôr vydebatovali a dohodli sa, že štvoritý skok sme ako prví skočili obidvaja. Dnes už je jedno, kto bol prvý. Vážnejšie je to, že aj po 25 rokoch sú štvorité skoky pomerne zriedkavé. Nedávno sa objavili na internete zábery z tréningu, na ktorom s Brianom Orserom skáčeme jedného „štvoráka“ za druhým. To ukazuje, ako sme boli technicky vyspelí.

Vďaka čomu? Narodili ste sa so strunou v nohe?

Genetický základ som asi dostal od rodičov alebo od Boha. Nech už to bolo od kohokoľvek, som mu vďačný. Dispozície však ešte nič neznamenajú. Podmienkou ich využitia je naučiť sa korčuliarsku, a najmä skokanskú techniku. Za to vďačím všetkým svojim trénerkám: Anderlovej, Lojkovičovej, Búřilovej, ale aj Múdrej, ktorá mi pomohla v povinných cvikoch, lebo aj tie boli dobrou školou techniky.

Kedy ste sa cítili na vrchole síl?

Keď som mal 33 až 38 rokov.

S manželkou Jennifer Veriliovou

V dvadsiatich štyroch sa však zdalo, že ste pre koleno nadobro odpísaný. Ako to vlastne bolo?

Poškodenie kolena mi diagnostikovali americkí lekári na sústredení v Colorado Springs už v roku 1981. Tvrdili, že ide o dôsledok úrazu. Na liečení v Bojniciach som naozaj raz zle spadol z bicykla. Dali mi nejaký rýchly galuskáč a pri páde som si riadidlá vrazil do boku tak, že mi ho museli zašívať. Koleno som vtedy veľmi nevnímal. Na jeseň 1983 však začalo opúchať a sarajevskú olympiádu mi zachránil doktor Jozef Mračna, ktorý z neho vyberal vodu a do začiatku súťaže mi zakázal skákať.

S bandážou na kolene ste vyhrali ešte dva európske šampionáty, ale v máji 1986 sa už nedalo vyhnúť operácii.

Najhoršie bolo, že po prvej operácii ma donútili tak rýchlo sa vrátiť na ľad, že to viedlo k dvom ďalším. Po tretej sa stehno začalo podobať lýtku, stenčilo sa o štyri centimetre. Keď som sa naň pozrel, tlačili sa mi slzy do očí. Vedel som, že keď liečenie zasa urýchlim, už sa na ľad nikdy nepostavím. A toho som sa hrozil.

Vtedy ste boli zaľúbený do kanadskej krasokorčuliarky Tracey Wainmanovej. A ona do vás. Pol roka žila na Slovensku a napokon ste ho spolu opustili ako manželia. Ako sa vám to za minulého režimu podarilo?

Požiadal som o legálne vysťahovanie. Nechcel som sa dostať do situácie, že sa nikdy nebudem môcť vrátiť tam, kde mi žije celá rodina. Vtedy nikto netušil, že sa čoskoro zmení politická situácia. To, že som sa oženil a vysťahoval, nemalo nič spoločné s rozhodnutím skončiť kariéru. Keby mi povedali – vykašli sa na olympiádu v Calgary v roku 1988 a sústreď sa na ďalšiu v Albertville 1992, asi by som nebol skončil. Dodnes ma škrie, že som sa s amatérskou kariérou ani nerozlúčil.

Kedy ste začali profesionálnu dráhu?

Nikdy som nepochyboval, že sa na ľad vrátim. Šlo len o to, kedy operované koleno dopadovej nohy bude znova schopné robiť to, čo od neho žiadam. Potrebovalo čas. Po dvojročnej pauze som ho v Kanade začal opatrne zaťažovať a – držalo. Onedlho som znova skákal všetky trojité, ba aj štvorité skoky. V roku 1997 mi ho ešte raz otvorili a vyčistili. Medzičasom však medicína pokročila tak, že v sobotu som odjazdil šou, v pondelok ma operovali a o desať dní som jazdil ďalšiu šou. Potom mi ešte operovali členok – dodnes v ňom mám štyri skrutky a akýsi pliešok.

Kto bol podľa vás najlepším skokanom histórie?

Možno Kurt Browning. Talent od prírody. To, čo dokázal, by zvládol, aj keby ho trénovala moja babička, ktorá o krasokorčuľovaní dovtedy, kým ma začala vodiť na zimný štadión, nič nevedela. Nádherne sa však pozeralo aj na Rusa Ilju Kulika, u ktorého všetky fázy – výskok, rotácia, dopad – boli jasne viditeľné, nie rozmazané ako u niektorých.

A čo Kanaďan Donald Jackson?

On bol unikátny tým, že rotoval s nohami vedľa seba. Keby ich vedel prekrížiť, skákal by štvorité skoky už pred polstoročím. Dvojité súkal aj v päťdesiatke.

V roku 2006 počas nácviku šou Hviezdy na ľade s fitneskou Zorou Czoborovou

Vy budete v tom veku zrejme súkať saltá.

Keď som skočil prvé, hneď som volal babičke. Tá najlepšie vedela, že po ničom som tak netúžil, ako napodobniť Terryho Kubicku. Keď som sa s ním neskôr stretol, poďakoval som sa mu za inšpiráciu. A on zasa mne a Hamiltonovi. Vraj sme ho rehabilitovali a očistili jeho meno, lebo po tom, čo ISU salto v súťažiach zakázala, niektorí sa naňho začali pozerať cez prsty.

Nie je vám ľúto, že ste sa nenarodili neskôr?

Chvalabohu, že som sa narodil vtedy, keď som sa narodil, pretože dnes by ma súťažiť nebavilo.

Prečo?

Chýbala by mi voľnosť. Dnes ako tréner zostavujem jazdy s kalkulačkou. Po zmene pravidiel sú súťaže najmä fyzicky také náročné, že z aktuálnej špičky v mojom veku už nikto jazdiť nebude. Čo najviac prvkov treba nechať na druhú polovicu jazdy, aby ste dostali percentá navyše. Čo je efektné pre hudbu, skoro nemá hodnotu.

Je to už iné krasokorčuľovanie. Stratili sme časť divákov, lebo hodnotenie nie je zrozumiteľné. Niekdajších 5,9 znamenalo, že videli vynikajúci výkon, ale koľkým niečo povie 183,86? Nehovorím, že všetko je zlé. To, že každý element má svoju hodnotu, je rozumné. Unikátnosť krasokorčuľovania však bola v tom, že spájala šport s umením, a na to umenie – ak chcete získať maximum bodov – teraz nemáte priestor.

Aké je to vracať sa raz za čas do rodného mesta?

Vždy krásne. Najradšej by som pribehol každý mesiac, ale nemôžem nechať rodinu. Najmä Jožko, mladší zo synov, ma potrebuje. Minule som musel zapnúť skype o pol tretej v noci tunajšieho času, lebo ma chcel vidieť.

Neťahá vás to späť na Slovensko?

Nikdy a nikde som si nezavieral dvierka. Keby som bol schopný poskytnúť lepší život rodine inde, rozdebatoval by som to s manželkou. Jennifer miluje Európu, po otcovi má talianske korene.