Je nebezpečné, keď sane lietajú ponad hlavu, tvrdí Ninis

Spolu so zjazdárkou Veronikou Velez-Zuzulovou a bežkyňou na lyžiach Alenou Procházkovou budete štartovať na štvrtej olympiáde. Čo vás na nej uspokojí?

„Každá olympiáda mala zlepšujúcu sa tendenciu. V Turíne 2006 som bol na 24. mieste, vo Vancouvri na 22. mieste a naposledy v Soči som si ešte o stupienok polepšil. Verím, že v Pjongčangu to budú najlepšie hry mojej kariéry. Chcete aj konkrétne umiestnenie? Pätnáste miesto a lepšie, za to by som sa nemusel hanbiť.“

Ako si spomínate na svoje predošlé olympiády?

„V Turíne to bola poznávacia olympiáda, na získanie skúseností. Vo Vancouvri bola smutnejšia, pretože bola tragická. Zomrel náš gruzínsky kolega Nodar Kumaritašvili. Súťaž nabrala smutnejší spád, znížili sa výšky štartov.

Projektanti sa sekli. Na dráhe sme dosahovali rýchlosť až 150 kilometrov za hodinu. Keď si predstavíte, že pretekár leží nekrytý na kúsku pekáča, ako voláme sánky, na oceľových skĺznicach, je to nenormálne a nebezpečné.

V Soči bola pre mňa najkrajšia olympiáda organizáciou i umiestnením. Verím, že Kórejčania sa nedajú zahanbiť a hry budú mať úroveň.“

Spustiť sa dolu ľadovým korytom si vyžaduje odvahu. Cítite pred jazdou strach?

„Mám manželku, dvojročnú dcéru a už to nie je ako v dvadsiatke, keď sa človek bezhlavo spúšťa dolu korytom. Beriete do úvahy iné priority. Otec, živiteľ rodiny musí dávať na seba pozor. Rešpekt je, strach tiež. Musím sa s tým opatrne popasovať a nebrať to na ľahkú váhu. Nedávno som spadol a bolí to. Je nebezpečné, keď sane lietajú ponad hlavu. Bolo veľa prípadov, keď sa vzpriečili v dráhe a narazili pretekárovi do chrbtice. Je to nebezpečný šport. Čím som starší, tým mám väčší strach.“

V sánkovaní často o umiestnení rozhodujú tisíciny sekundy. Čo je najdôležitejšie pre dobrý výsledok?