So zápasením začínal v Prievidzi, neskôr pôsobil v Rudej hvězde Praha, Dunajplavbe Bratislava a v nemeckom Goldbachu.

Účastník troch olympiád (tretie, štvrté a piate miesto) vlastní kompletnú medailovú zbierku zo svetových šampionátov. V roku 1990 ho vyhlásili za najlepšieho športovca Československa. Hosťom podcastu Vykroč bol JOZEF LOHYŇA.

Ako si spomínate na svoje detstvo, boli ste svojim najbližším okolím vedený a motivovaný k aktívnemu pohybu? 

Mal som nádherné detstvo. Odohrávalo sa v 70.rokoch minulého storočia, behali sme po lúkach, záhradách, asi do desiatich rokov sme mali voľnosť, čo nám umožňovali naši rodičia. Cez leto sme hrávali futbal, v zime hokej, naháňali sme sa po vonku, hrali sa na schovávačku, neustále sme boli v pohybe.

Potom dostal otec prácu v Prievidzi, kam sme sa z Handlovej presťahovali, museli si nájsť nových kamarátov a nové príležitosti na vybláznenie sa. Až sme zakotvili v Sokolovni, ktorá bola od domu zopár minút pešo, a práve tu som sa dostal k zápaseniu. Je možné, že ak by sme mali k domu bližšie hokejový alebo futbalový štadión, tak skončím tam.

Zápasenie ma chytilo, bola tam dobrá partia detí, v telocvični nás bolo skoro štyridsať. S bratom sme vekovo od seba iba rok, a preto sme si ako deti dokazovali na žinenke, kto je lepší. S chalanmi sme sa hrávali na finále majstrovstiev sveta, hry ako „ujdi z lopatiek“ a ďalšie bežné detské zápasnícke hry.

Zápasili ste sa s bratom nielen v telocvični, ale aj doma v obývačke? 

Samozrejme. Keď prišla nejaká návšteva, otec sa chcel ukázať, že má doma synov športovcov. A tak sme sa v chodbe na pene alebo pokrovci klbčili. Suseda pod nami z toho buchotu nadšená nebola.

Na druhej strane, keď som po úspešnej olympiáde v Soule prišiel navštíviť rodičov, a spomínanú susedu som stretol vo výťahu, tak mi hovorí: „Tie roky za to stáli.“ Ten buchot a utrpenie, čo museli aj oni počúvať, stáli za tú olympijskú medailu.

So zápasením ste začínali ako 10-ročný v Prievidzi, ktorá je, okrem basketbalu, známa aj silnou zápasníckou tradíciou. Výrazne ste na seba upútali najmä v roku 1983, keď ste na majstrovstvách sveta juniorov získali striebornú medailu. Čo ste robili inak ako vaši rovesníci, čo vám pomáhalo dosahovať úspechy?

Ako 15 či 16-roční sme začali chodiť po medzinárodné turnaje, podarilo sa nám spraviť nejaké výsledky a najmä sme videli, kde sa svetová zápasnícka špička nachádza.

Ja osobne som nechcel byť napríklad iba 10-násobný majster Československa, ako mnohí moji rovesníci alebo starší kolegovia, chcel som dosiahnuť úspech najmä na medzinárodnej úrovni.

Moja filozofia bola taká, že radšej budem strieborný na majstrovstvách Československa, ale dosiahnem medailu na majstrovstvách Európy alebo sveta. Za tým som si šiel, tvrdo som trénoval, na turnajoch som si všímal najmä Američanov, Sovietov, Bulharov či Turkov.

Vyhľadával som tréningy, keď som si ich mohol „ohmatať“ a zdokonaliť sa v dôležitých detailoch. Našiel som si tak aj mnoho kamarátov, s ktorými som viedol dlhé debaty.

Pamätám si, že keď som bol raz v Tbilisi na turnaji, tak ma po vážení zobrali do izby, kde bolo asi 15 Rusov. Hovorili tam o mne, že pripravujú ďalšieho majstra Európy (smiech). S takýmito ľuďmi som sa stretával, obohacovali ma nielen zo zápasníckej, ale aj z ľudskej stránky.

Doteraz mám mnoho kamarátov napríklad v Machačkale, Japonsku, USA Nemecku a prakticky po celom svete, a veľmi rád si s nimi napíšem cez sociálne siete. 

Vojenskú službu ste si odkrútili v Rudej hvězde Praha, v pravdepodobne najlepšom zápasníckom klube bývalého Československa. Pôsobili tam aj vaši predchodcovia, Dan Karabín a Július Strnisko. Ako vás formovalo toto obdobie?

Už v mladosti sa mi podarilo dosahovať veľmi pekné výsledky, pozornosť som na seba upútal na spomínaných juniorských MS 1983. Keď sa rozhodovalo o tom, kam pôjdem na vojenčinu, v hre bola najmä silná RH Praha, kde už pôsobili Daniel Karabín ako juniorský a seniorský majster Európy, a aj Július Strnisko. Obaja získali na OH 1980 v Moskve bronzovú medailu.

Ja som v tom čase vážil 80 kg a bojoval o mňa aj Trenčín, ktorý sústreďoval najmä zápasníkov s nižšou váhou do 84 kg, pričom Praha vychovávala zápasníkov vyšších váhových kategórií. Ja som sa aj napriek tomu dostal do Prahy a bol to výborný krok, keďže som mohol rásť popri borcoch ako Karabín a Strnisko.

V RH Praha sa vytvorila vynikajúca partia, v roku 1985 sa k nám pridal aj môj brat, s vyštudovaným trénerským titulom z Bulharska. Už po pol roku dostal šancu stať sa hlavným trénerom a potiahol nás k úspechom.

Zúčastnili ste sa na troch olympijských hrách (Soul 1988, Barcelona 1992, Atlanta 1996), pričom v Soule ste vybojovali bronzovú medailu. Podľa vašich slov ste boli dokonca pripravený ešte lepšie ako v roku 1990, keď ste sa stali majstrom sveta. Čo je najkrajšou spomienkou na tri olympijské účasti?

Najkrajšou olympiádou bol pre mňa Soul, kde som získal medailu. V Soule sa zišla výborná partia skvelých československých športovcov, stretávali sme na predolympijských sústredeniach v Nymburku, napríklad s Milošom Mečířom, Janom Železným či Jozefom Pribilincom.

Myslím si, že aj vďaka výbornému kolektívu a prajnej atmosfére v ňom bola pre československý šport olympiáda v Soule veľmi úspešná.

Na olympiádu v Barcelone až také pekné spomienky nemám. Cestoval som tam ako jeden z hlavných favoritov na zlato, ale prehral som vyrovnaný zápas so Sovietom. Mohol som ho vyhrať, ale rozhodcovia boli naklonení súperovi.

Po Barcelone bola Atlanta, kam som sa tešil na svoju poslednú olympiádu. Vyšla mi podľa predstáv, bojoval som o medailu, aj keď som napokon skončil štvrtý. Bol som však veľmi spokojný a kariéru som tam pred množstvom priateľov prakticky ukončil.

Na olympiády mám veľmi pekné spomienky, hoci tú v Barcelone trochu zatienila nešťastná prehra. Časom však všetko prebolí a spomínam iba na tie pekné chvíle.

Písal sa rok 1990, mali ste 27 rokov, narodil sa vám syn a na MS v Tokiu ste sa stali najlepším zápasníkom sveta vo voľnom štýle v kategórii do 82 kilogramov. Vo finálovom zápase ste prehrávali 0:2, ale skóre ste otočili a pomerom 3:2 vybojovali zlato. Trápilo vás zranenie, kondične ste na tom neboli najlepšie, ale povedali ste, že vám pomohli morálno-vôľové vlastnosti. Čo si pod tým spojením máme predstaviť a ako ste trénovali svoju psychickú silu?