Päťnásobný olympionik chcel učiť telocvik. Teraz jazdí rušňom a je šťastný

Ich život je šport. Lenže po víťazstvách aj prehrách sa začína reálny život. Bežec na lyžiach IVAN BÁTORY patril k širšej svetovej špičke. Štartoval na piatich zimných olympijských hrách, trikrát stál na pódiu po pretekoch Svetového pohára.

Po skončení kariéry si hľadal prácu, zažil sklamania a napokon skončil pri profesii, o ktorej sa mu ani nesnívalo. Prečítajte si ďalší príbeh zo seriálu Život po kariére.

Poznali sa z rôznych športových stretnutí aj zo sústredení, hoci sa venovali rôznym športom. Na jednom spoločnom stretnutí ešte pred zimnými olympijskými hrami vo Vancouvri položil hokejista Marián Gáborík slovenským bežcom na lyžiach citlivú otázku.

„Chalani, nechcem sa vás dotknúť. Viem, že nezarábate veľa. Ale koľko dostávate?“ spýtal sa priamo. „Nebudeš nám veriť. Ako zamestnanci ministerstva vnútra máme 800 eur,“ odvetil Ivan Bátory.

„Bože, toľko dám mesačne len na benzín. Obdivujem vás,“ reagoval úspešný hokejista. Bolo vidieť, že z odpovede zostal zarazený.

Beh na lyžiach nikdy nepatril medzi športy, v ktorých by sa točili veľké peniaze. Nebolo to o vysokých prémiách. Tešil sa však popularite.

„Marián nechápal, ako môžeme z takej sumy vyžiť,“ spomína dnes 47-ročný Ivan Bátory. Vo Svetovom pohári odjazdil osemnásť sezón. Patril k širšej svetovej špičke.

„Ľudia niekedy závidia úspešným hokejistom či futbalistom ich vysoké príjmy. Lenže treba si uvedomiť, že oni si musia zarobiť v mladom veku. Nepôjdu totiž do dôchodku v šesťdesiatke ale o tridsať rokov skôr. A potom často žijú z toho, čo ušetrili,“ vráti sa k spomienke bývalý lyžiar.

Šesť sekúnd od titulu

Bátory behal s trochou zveličenia v zlatej ére slovenského bežeckého lyžovania. Vo Svetovom pohári vybojoval tri pódiové priečky, v celkovom poradí Svetového pohára bol pätnásty, zo zimných olympijských hier má ôsme miesto, z majstrovstiev sveta šieste.

Na začiatku kariéry nebol najlepší. Ukázal však nadanie a dokázal na sebe pracovať.

„Vždy nás v klube bolo veľa. Počas základnej, aj strednej školy. V každom takom tíme boli tréningové typy. Na tréningoch ma zdolali.

Boli lepší. Mal som z toho nervy, ale prišli preteky a tam som im to vrátil. Im vďačím za to, že som napredoval. Vždy keď som prišiel do skupiny, patril som medzi slabších a vďaka týmto chlapcom som sa neustále zlepšoval,“ vraví Bátory.

Dvere do veľkého bežeckého lyžovania mu otvorila medaila z juniorských majstrovstiev sveta. V Gällivare 1995 na 10 km klasicky mu všetko vyšlo. 

Od titulu ho delilo 6 sekúnd. Prvý veľký úspech si vychutnával. Oslavnú náladu v slovenskej servisnej bunke prerušilo klopanie na dvere.

Stáli v nich dvaja muži. „Sme z firmy Atomic a mali by sme záujem podpísať zmluvu s vaším pretekárom,“ vyhŕklo z nich. 

Bátory dostal zmluvu a istotu materiálu od svetového výrobcu. O niekoľko minút už klopali na dvere zástupcovia firmy Swix, ktorá vyrába lyžiarske palice.

„Zrazu som mal výbavu na ďalšie sezóny. Všetko bolo. Ale najskôr som musel ukázať výsledok,“ hovorí. 

„Mal som aj šťastie, no musel som si to odmakať. Do mužskej kategórie som dokázal prejsť relatívne rýchlo. Tréningová zaťaž však bola enormná. S Martinom Bajčičákom sme sa smiali, že čo on natrénoval v Dolnom Kubíne za mesiac, na Štrbskom Plese sme dokázali zvládnuť za týždeň.“

Beh na lyžiach je alchýmia

V zime behali na tratiach, v lete na bežných asfaltových cestách. Bežkárske okruhy a uzavreté trate dlho prakticky neexistovali.

„Na kolieskových lyžiach sme jazdili prakticky len na asfalte. Našťastie vtedy nebola taká hustá premávka. Až neskôr začali budovať kolieskové dráhy. Najznámejšia je podľa mňa v estónskom Otepää. Ideálne vyvážená trať. Náročná, ale umne navrhnutá.

U nás sme dlho nemali nič. Jedna z prvých vznikla v Liptovskom Hrádku. Mala asi tri kilometre a na tie časy bola perfektná,“ spomína úspešný slovenský reprezentant.

Beh na lyžiach má povesť pohybovej aktivity, ktorá je zdraviu najprospešnejšia. Pri pohybe zaťažujete celé telo, no kĺby nie sú také zaťažované ako napríklad pri behu.

Beh na lyžiach je však aj veľká alchýmia. Vedieť správne zvoliť vybavenie chce skúsenosti. Nie je to len o voskoch ale aj o výbere lyží.

„Málokto vie koľko som na preteky nosil párov lyží. Dvadsať na každý štýl, spolu štyridsať. To boli štyri vaky lyží. Každá lyža má inú štruktúru. Prirovnal by som to k odtlačku ruky. Každý človek ho má jedinečný. Aj štruktúra sa dá vyrobiť na mieru presne podľa podmienok a typu pretekára. A okrem toho má každá lyža aj inú tvrdosť,“ približuje Bátory.

Najnáročnejšie je vedieť správne zareagovať, ak sa pred pretekmi prudko zmení počasie. Ak sa oteplí alebo začne snežiť treba vedieť rýchlo pripraviť lyže na nové podmienky. 

„Ak sa to stalo, museli servismani pripraviť lyže nanovo a buď to trafili alebo nie. Človek, ktorý nestál na lyžiach, nepochopí, aké to je, keď lyže nemajú sklz.“

Keď prišli o bibliu, bolo im smutno 

Situácií, keď pretekári doplatili na zmenu podmienok, zažil mnoho. Spomína si na zimné olympijské hry v Nagane 1998. Pred pretekmi na 10 km klasicky sa nepochopili dvaja tréneri. Kým jeden od tratí hlásil, že sa blíži oteplenie o niekoľko stupňov, druhý pri servisných bunkách tomu nedával príliš veľkú váhu.

Slováci šli na štart s lyžami na tuhých voskoch. Na štarte sa však nestačili čudovať. 

„Pozerali sme sa, čo sa deje? Všetci servismani v priestoroch pred štartom dávali škrabkami dole vosky a rýchlo nasadzovali ‚klistre‘ (tekuté vosky – pozn. red.),“ spomína Bátory.

Slováci sa vytrápili. Bátory prišiel do cieľa na 60. priečke s takmer štvorminútovou stratou. V ďalších súťažiach sa ukázalo, že problém nebol vo výkonnosti. Napríklad na 50 km klasicky dobehol devätnásty. Správne pripraviť lyže je dôležitý diel úspechu.

Lyžiari si poznatky a informácie zbierali v zošite, ktorý volali biblia. Bolo to pre nich priam písmo sväté. Roky skúseností, rád a údajov. 

Keď však od slovenskej reprezentácie odišli tréner Ivan Hudač a servisman Štefan Lichoň, „bibliu“ si vzali so sebou.

„Mali sme tam všetko poznačené. Aké lyže použiť v akých podmienkach. Vyzerá to smiešne, ale vtedy nám z toho bolo smutno.

Nevedeli sme sa bez tých údajov spoľahnúť na servismanov, že nám pripravia dobre lyže, aj keď sa náhle zmenia podmienky. Nezazlievam im, že odišli pracovať do zahraničia. To vôbec. Ale zobrali si so sebou cenné informácie,“ vraví niekdajší slovenský reprezentant.

Za tretie miesto osemtisíc frankov

Najväčšie úspechy dosiahol Bátory pod vedením trénera Ondreja Brúzika. Patria sem tretie miesta vo Svetovom pohári. Slovenské bežecké lyžovanie malo na prelome tisícročí kvalitu.

„Vo svete nás brali. Komentátori nás poznali. Bežne sme sa pohybovali v silnej svetovej tridsiatke, ktorej sa hovorilo aj červená skupina. Celkovo sme mali dobré vzťahy s mnohými súpermi. S Nemcami, s Poliakmi aj s Rusmi. Bola však iná doba. Vedel som po rusky a dobre som vychádzal s Prokurorovom, Smirnovom a Botvinovom,“ opisuje. 

Bežecké lyžovanie nie je šport, v ktorom by sa točili milióny. Platí to dnes a rovnaké to bolo aj v minulosti.

„Za desiate miesto vo Svetovom pohári bolo hádam 200 švajčiarskych frankov. Ak si dobre pamätám, víťaz dostával 12-tisíc, za druhé miesto bolo desaťtisíc, za tretie sedem alebo osemtisíc.

Takže som získal približne trikrát po osemtisíc (podľa vtedajších kurzov to bolo v prepočte 196 až 230-tisíc korún pred zdanením). Ale v porovnaní so zjazdovým lyžovaním a skokmi na lyžiach sme mali vtedy najmenej. Neviem, čím to bolo, že sme boli stále na chvoste.“

Za dobré výsledky však Bátory dostával aj prémie od sponzora. 

„Mal som zmluvu s Atomicom a podľa tabuliek som dokázal tiež niečo za dobrý výsledky získať. To je bežný systém aj dnes. Môže sa stať, že úspešný športovec získa od sponzora viac, ako z prémií na súťažiach,“ vraví.

Sporil vďaka mame

Ako člen klubu ŠKP mal nízke ohodnotenie. Napriek tomu si aj počas kariéry sporil. 

„Za to musím ďakovať mame. Bankové karty ešte neexistovali. Dostávali sme peniaze na ruku. Moji rodičia už rozmýšľali nad mojou budúcnosťou.

V tom čase bolo veľmi dobrým produktom stavebné sporenie. Bolo dobre úročené. Mama mi povedala: ‚Daj na stôl päťtisíc.‘ Ona ich vkladala na účet.

Ťažko som sa s nimi lúčil, ale vďaka tomu, že šetrila za mňa, mal som po čase niečo nasporené. Tie peniaze sme použili potom na zabezpečenie bývania. Nebolo to ľahké, ale dalo sa to,“ spomína Bátory.

Počas kariéry športovec nerozmýšľa, čo bude nasledovať po nej. Je ponorený v športovej a tréningovej rutine. Už počas kariéry dostal lyžiar jednu ponuku, ktorú vtedy odmietol.

Bátory bol civilným zamestnancom ministerstva vnútra. Počas kariéry zarábal približne 13-tisíc korún v čistom. Navrhli mu, aby sa stal policajtom.

„Ponúkli mi plat 6-tisíc korún s tým, že postupne by sa zvýšil. Chyba bola, že mi povedali len výšku platu. Tam nebolo čo riešiť – mať 13-tisíc alebo 6-tisíc. Ale nevysvetlili mi aj to bé: že po čase by som mal nárok na výsluhový dôchodok a ďalšie výhody.

Kým ste ako športovec dobrý, každý vás potľapkáva po pleci. Keď skončíte, nikoho nezaujímate. Lebo prídu ďalší,“ povzdychne si Bátory.

Policajnú uniformu si neobliekol. To, že športom sa nebude živiť do dôchodku, začal vnímať až pred zimným olympijskými hrami vo Vancouvri 2010. Postupne prišiel na to, čo by ho napĺňalo. Mal magisterský titul z Fakulty telesnej výchovy FiF UK a certifikát trénera prvej triedy.

„Mohol som učiť telesnú výchovu na základnej, strednej a vysokej škole. Uvažoval som, že by sa zo mňa stal učiteľ,“ vysvetľuje. 

Trénerské remeslo ho nelákalo. Necítil sa na to a chcel tráviť čas s rodinou, netúžil znova cestovať na súťaže. V Banskej Bystrici navštívil osobne viacero škôl, aby mohol vysvetliť svoju víziu. 

„Môj plán bol viesť deti k zdravému životnému štýlu, k pohybu a vzdelávať ich. Keď som prišiel do školy, všade ma vítali s úsmevom. Poznali ma. Vraveli, že by si to vedeli predstaviť, že by to vnímali aj ako propagáciu školy. Ale všade to bolo rovnaké. Rodinkárstvo, či uprednostnenie pôvodných učiteľov. Sklamalo ma to,“ opisuje. 

Športovci sú zaškatuľkovaní

Bol frustrovaný. Povedal si, že keď oňho nik nemá záujem, nebude sa natískať. „Od športu som sa odmlčal. Nechcel som sa niekam vtierať.“ 

Úspešný lyžiar a dlhoročný reprezentant skončil na úrade práce. „Je to bežná vec. Nehanbím sa za to. Hľadal som ďalšie možnosti,“ vraví. 

V Banskej Bystrici reagoval na ponuku predajcu automobilov. Na pohovore sa pýtal, či má nejakú šancu uspieť. „Odpovedali mi, že veľmi slabú. Pretože nie som jediný športovec. Máme to toľko žiadosti od hokejistov, ukazoval mi. A všetkých uchádzačov zo športu zaradil na koniec. Taký nízky kredit majú športovci. Nie je to pravdivý obraz. Sme zaškatuľkovaní. Nepáči sa mi to,“ hovorí.

Ani ďalší neúspech ho však neodradil. Neprestal si hľadať zamestnanie. Známy mu raz spomenul, že nových ľudí hľadajú železnice. Ponúkané podmienky boli solídne. Na to, aby bývalý bežec na lyžiach mohol nastúpiť, musel absolvovať niekoľkomesačný kurz a prejsť skúškami.

„Teraz som rušňovodič, traťový strojník. Mám mašinu, nejazdím na osobákoch ani na rýchlikoch. Pracujem pri údržbe a oprave tratí. Vozíme materiál, ktorý treba niekam doviezť a podobne,“ vysvetľuje.

„Práca ma baví. Je to úplne iný smer, ale som šťastný. V zime je práce o niečo menej a mám čas ísť aj na bežky. Som spokojný. Je mi ľúto, že to nevyšlo v športe. Uvidím, ešte sa môže stať, že sa niekam vrátim.“

Šport a železnicu spája zodpovednosť

To, že raz bude pracovať na železnici, Bátorymu ani nenapadalo. So športom má jeho zamestnanie predsa niečo spoločné. Rovnaká je podľa neho zodpovednosť.

„Platí to však o každej práci. Istú zodpovednosť máte vždy. Na železnici však na ňu musíte dbať zvlášť. Nie je to ako autom prejsť na červenú, keď nič nejde. Možno vám príde pokuta. Ak prejdem vlakom na červenú cez návestidlo, poruší sa elektronický úsek.

Automaticky sa to klasifikuje ako nehoda. Už tým, že by som prešiel ďalej, spustil by som ďalší obvod a narušil by som chod ďalších vlakov. Je to veľká zodpovednosť,“ vysvetľuje.

V minulosti dostal aj ponuku, aby sa stal funkcionárom v rámci lyžovania. Odmietol. „Nebolo by to fér, ak by som sa o niečo staral a nevedel by som, ako to funguje. Nepôsobím vo fachu. Ak niekto robí funkcionára, mal by v tom športe byť,“ zareaguje.

Bátoryho príbeh ukazuje, že úspešný športovec začína v civilnom živote často od nuly. Najmä, ak nepokračuje v športe ako tréner alebo funkcionár. 

Bátory má vzdelanie, no víziu, ktorú si vysníval sa mu nepodarilo naplniť. Šport aj týmto spôsobom prichádza o skúsenosti a osobnosti, ktoré by mohli rozvíjať potenciál mládeže. V kluboch, aj v školách. 

„Bolo by dobré, ak by do toho procesu vstúpila nejaká autorita, napríklad olympijský výbor. Skončil si? Dobre, môžeš ísť do športového klubu alebo do školy. Máme tu hotového človeka, ktorý môže pomôcť. Takto by to malo fungovať. So mnou sa však nik nebavil.

V športovom kolobehu to však vyzerá nasledovne: trénujem, súťažím, potom ťa potľapkajú po pleci a príde ďalší. Takto to fungovalo v bežeckom lyžovaní niekoľko generácií, ale po nás už nikto neprišiel. Je to smutné,“ dodá Bátory.

Články zo seriálu Život po kariére prináša Sportnet.sk a finančná skupina PARTNERS.