Prvý vystúpil na všetkých štrnásť himalájskych osemtisícoviek, jediný vyšiel na najvyššiu horu sveta sólovým výstupom. Najslávnejší svetový horolezec Reinhold Messner má 80. Toto je jeho príbeh z knihy Antona Zerera Hry a sny. 

Koluje rozkošný vtip. Jeden yeti vraví spiklenecky druhému: „Predstav si, vraj už videli živého Messnera...“

Stretol Reinhold yetiho? O tom, ako po ňom pátral, napísal celú knihu.

„Keď som ho v roku 1986 videl po prvý raz, bola noc,“ vyjadril sa najkonkrétnejšie v časopise National Geographic. „Díval som sa a rozmýšľal, čo to môže byť. Nevidel som mu do tváre a nevidel som ani jeho sfarbenie. Sledoval som iba jeho tieň.“

Problém ho zamestnával niekoľko rokov. Do Himalájí zorganizoval niekoľko expedícií, po jeho stopách vraj urazil dvadsaťtisíc kilometrov, rozprával s domorodcami. Napokon usúdil, že yeti má pravdepodobne medvediu podobu.

„Existuje dvojitým spôsobom: ako legenda a mýtus v mysli himalájskych ľudí; a ako bytosť žijúca voľne v prírode.“

Pravda, spor o existenciu yetiho vnímal iba ako isté spestrenie svojich bravúrnych dobrodružných výprav.

„Čím vyššie vyleziem, tým hlbšie vidím na dno svojej duše,“ myšlienka, ktorá Messnera ustavične sprevádzala a stala sa krédom a mottom jeho takmer päťdesiatich kníh.

V knihe Život horolezca si zasa za motto vybral citát nemeckého klasického lyrika Friedricha Hölderlina: „Človek nech skúša všetko, vravia bohovia, nech sa výdatne živený učí vzdávať vďaku za všetko a pochopí, že byť slobodný, znamená ísť, kam sa mu zažiada.“

Ale s istým vedomím: „Umenie horolezectva nespočíva iba v dosiahnutí vrcholu, ale v umení prežiť. Zaujíma ma, kam až sa môže človek dostať. Z tridsiatich horolezcov mojej generácie toto umenie zvládli vari iba dvaja.“

Pokoj v duši našiel po 35 rokoch

Žiaľ, medzi nich nepatrili jeho dvaja bratia (mal osem súrodencov, jednu sestru a siedmich bratov). Reinholda trápila najmä tragická smrť mladšieho brata Günthera.

Pokoj v duši nastal, až kým po 35 rokoch nenašiel pod Nanga Parbatom jeho pozostatky. Tie definitívne zmietli všetky obvinenia, ktorými ho napádali jeho neprajníci. Potvrdila sa jeho verzia, že zahynul pod lavínou ľadových blokov a nijako mu nemohol pomôcť.

Stalo sa to v roku 1970 na zostupe z prvej Reinholdovej osemtisícovky. Vrchol pokorili 27. júna o piatej na pokraji síl. Rozhodli sa zostúpiť neznámou Diamirskou stenou, kde nemohli očakávať nijakú pomoc, a kde sa nenachádzal ani jeden podporný tábor.

Pri zostupe v mraze mínus štyridsať stupňov Celzia bratia ešte dvakrát bivakovali v zóne smrti. Günther chytil druhý dych, rýchlo liezol dolu. Až 29. júna sa ich cesty rozišli a – už sa nikdy nestretli.

Reinhold vyjadril svoje citové rozpoloženie slovami, že sa mu duša oddeľovala od tela. V sugestívnych spomienkach sa mu prelínali dva stavy: halucinácie z vyčerpania a žiaľ zo straty vlastného brata.

„Mal som pocit, že už nie som jedna bytosť. Zdalo sa mi, že sa dívam sám do seba a že zo seba vystupujem. Moje myslenie sa delilo na racionálne a iracionálne. Na ceste dolu k civilizácii ma niekoľkokrát prepadol pocit, že môžem zomrieť. Vtedy som sa stretol s najväčšou dimenziou života – smrťou.“

Prežil najhoršiu noc v živote. Tridsať hodín nejedol a nepil. Do Diamirského údolia sa doplazil ako prízrak. Našli ho miestni pastieri a odovzdali polícii. Omrznutý, bľabotajúci a so smrteľným strachom v očiach. Sotva ho mohlo uspokojiť prvenstvo, že prvý prešiel osemtisícovku z jedného údolia do druhého.

Keď sa vrátil domov, amputovali mu sedem prstov. Jeho dokaličené nohy sa exkluzívne objavili na fotografii v National Geographic. Na prvej nohe vydržal iba tretí a štvrtý prst, na ľavej iba malíček... A ešte tri prsty na pravej ruke!

„S prstami alebo bez nich, to nehrá žiadnu úlohu. Na všetkých štrnásť osemtisícoviek som vystúpil bez niekoľkých článkov na siedmich prstoch na nohách. Amputácia mi dokonca pomohla. Aspoň som mal v topánkach viac miesta, čo ma chránilo pred omrznutím...“

Vyčítal si iba jedno: na vrchol vyrazil z piateho tábora sám a jeho 23-ročný brat sa vydal za ním.

„Mal som ho zastaviť a donútiť, aby sa vrátil. Tento okamih ma bude prenasledovať celý život.“

Na Everest bez kyslíka

Aj po veľkej traume a telesnom zmrzačení liezol ďalej ako kalika, ktorého neodviedli ani na vojenskú službu, a udivoval svet. Aj preto, že prehry považoval za dôležitejšie než úspechy, lebo sa z nich oveľa viac naučil.

„Bolo mi jasné, že keď opustím hory, neutečiem od bratovej smrti.“

Stal sal jednotkou výškového horolezectva, čo dokázal v máji roku 1978, keď spolu s Petrom Habelerom zdolali bez kyslíka najvyššiu horu sveta Mount Everest. Dovtedy to lekári považovali za nemožné, lebo v zóne smrti je iba tretinový atmosféricky tlak, trikrát menší príjem kyslíka a pri dlhšom pobyte odumierajú mozgové bunky.

Kyslík, ktorý vás „stiahne“ o dvetisíc metrov nižšie, považovali za nevyhnutnosť. Messnerov priekopnícky čín vychádzal zo zásady, že medzi seba a horu nikdy nechcel postaviť nejaký technický prostriedok.

Bez kyslíka a bez zbytočných želiez, znel jeho lezecký minimalizmus. Klasický štýl mu nevoňal. Aj v Himalájach presadzoval alpský: bez nosičov a bez vopred pripravených zabezpečovacích lán.

Pod Mount Everestom si dvaja odvážlivci prežili svoje útrapy. Dva dni trčali uväznení v stane v osemtisícovej výške. Ani na tretí deň im nežičilo počasie. Vyriešili to bez slov. Habeler nakreslil do snehu šípku smerom dolu. Reinhold ju zmazal a nakreslil šípku hore.