Na ľade stváral zázraky, prenikol aj do kariet. Great One má 60

Keď Wayne Gretzky stiahol oponu a pompézne odchádzal do hokejového dôchodku, National Hockey League (NHL) sa obávala, aby ju neprikvačila podobná pustota ako príbuznú NBA po odchode basketbalového mága Michaela Jordana.

A keď 18. apríla 1999 nadišiel nezvratný deň rozlúčky, zaslzená Madison Square Garden mu pred zápasom tlieskala štyri minúty a po ňom osem.

Ako napísal denník USA Today, na ľade prevzal od lúčiacej sa legendy symbolicky štafetu aktuálne najlepší útočník súťaže Jaromír Jágr.

Po necelých deväťdesiatich sekundách predĺženia totiž rozhodol zápas. Po ňom sa český útočník ospravedlnil. Oslava-neoslava, Pittsburgh potreboval z newyorského ľadu body...

Štyrikrát cez hranicu dvesto bodov

Gretzky - útočník s najrýchlejšou myšlienkou v najrýchlejšej kolektívnej hre. Ako hokejista národný symbol. Lord ľadu. Veď koho iného by prehováral premiér krajiny – tak ako jeho kanadský predseda vlády Jean Chrétien – aby neodkladal hokejku a vydržal ešte nejaký čas ako vzor a obrovský divácky magnet. Waynovi však bolo jasné, že sa blíži koniec.

Po takmer dvoch desaťročiach v NHL ťahal v tíme newyorských jazdcov jednu z najhorších bilancií v štatistike plus – mínus body. Stratil 136 pukov a v 69 prípadoch mu súper puk vzal. Pravda, aj napriek tomu patril k najplatnejším hráčom tímu s 9 gólmi a 53 asistenciami.

Amerika i Kanada slzili.

„Z dajakého dôvodu mi dobrý Boh nadelil zvláštny talent. Možno to nebol iba talent, ale aj posadnutosť. Bol som zbláznený do hokeja, bol to celý môj život,“ vyznal sa na rozlúčke.

Rockový spevák Brian Adams zaspieval posledný verš kanadskej hymny Oh, Canada s doplnkom: „Budeš nám chýbať, Wayne Gretzky...“ A John Amirante zasa vsunul do americkej hymny: „Tam v krajine Wayna Gretzkého...“

Z NHL odchádzala legenda pôsobiaca v hokeji dvadsať zím: od sezóny 1979 – 1980 až do 1998 – 1999! Vystriedal štyri tímy: Edmonton Oilers, Los Angeles Kings, St. Louis Blues a New York Rangers.

Hranicu dvesto bodov prekonal v jednej sezóne iba on, a to hneď štyrikrát. Jeho osobná bilancia zo zimy 1985 – 1986 má priam beamonovskú hodnotu 215 bodov. Zaznamenal 50 hetrikov a 44-krát ho vyhlásili za hráča týždňa.

Gordie Howe sa vyjadril, že neexistuje prívlastok, ktorým by sa dali vyjadriť jeho fantastické štatistiky. 

„Iba trom hokejistom som želal, aby prekonali moje rekordy: synom Martymu a Markovi a práve Waynovi,“ poznamenal Howe.

„V NHL by sa mali viesť dva druhy rekordov. Jednu štatistiku osobitne pre Wayna, druhú pre ostatných hráčov,“ domnieval sa výborný útočník Marcel Dionne.

The Great One, ako hokejistu s baťovskou deväťdesiatdeviatkou na drese honosne prezývali, si uplatnil výsadu, že toto číslo si v najprestížnejšej súťaži už nikto neoblečie.

„Som veľmi šťastný, že som mohol byť súčasťou hry zvanej hokej. Každý deň som sa cítil ako dieťa. Vždy sa mi zdalo, že som pre hokej neurobil dosť. Ak som dal tri góly, chcel som dať päť.

Ak som nazbieral sedem bodov, chcel som ôsmy. Tak to pokračovalo každý večer, osemdesiat zápasov v roku. Tvrdo som pracoval. A bolo mi jedno, či sa hrá 1. októbra, alebo 1. apríla.

Hokej mi nič nenahradí. Stále by som chcel hrať a strašne mi chýba, pretože je to fantastická hra. Pravdepodobne mi chýba viac, ako Wayne Gretzky hokeju,“ vravel po rozlúčke.

Naganské prázdno v duši

Číslo 99 zakonzervovali. Siahol po ňom ešte v juniorskom veku. Jeho obľúbenú deviatku obsadil spoluhráč. Wayne totiž túžil kopírovať svoj vzor - Gordieho Howea.

Keď si po prvý raz obliekol v tíme Saint Saulte Marie Greyhounds číslo 99, strelil tri góly. Kto by si taký úspešný dres neobľúbil? Ba termín Gretzky prenikol aj do kariet. Poker po ňom prezýva pár deviatok...

Takmer všetci obrancovia ho mali „prečítaného“, a predsa zakladal nové a nové pasce, v ktorých sa chytali, a diváci šaleli. O rok po rozlúčke ho vyhlásili za najväčšieho hráča v histórii ľadového hokeja. Až za ním skončil Gordie Howe a Bobby Orr.

„V histórii NHL sú mraky vynikajúcich hokejistov a mnohí z nich patria medzi neopakovateľné originály. Páči sa mi Mario Lemieux. Ale najväčšiu úctu prechovávam ku Gordiemu,“ načrtol Gretzky svoj súkromný rebríček.

Získal takmer všetko. Kanadský pohár, Stanleyov pohár, Hartovu trofej a odchádzal so 61 (!) rekordnými zápismi. Veľmi však túžil po olympijskej korune.

Na zimných hrách 1998 v Nagane otvorili olympijský turnaj aj profesionálom. Z Kanady vyslali na turnaj storočia Dream Team. Po semifinálovej remíze s Čechmi, keď sa rozhodlo v nájazdoch, prišiel o posledné ilúzie. Po zápase televízne kamery zašvenkovali na 37-ročnú hviezdu. Jej sklamaný a neprítomný výraz vyjadroval prázdnotu v duši.

„Je to zdrvujúce,“ priznal rozčarovaný. „Nechcem byť nostalgický, ale uvedomil som si, že toto bol môj posledný medzištátny zápas. Táto kapitola môjho života sa skončila. Slovami sa nedá vyjadriť, ako mizerne sa cítim. Keď mi po prvý raz unikol Stanleyov pohár, vedel som, že sa mi príležitosť ešte naskytne. Tu ma už nijaká šanca nečaká, a to je zničujúce. Je to najzdrvujúcejšia prehra, akú som zažil.“

V súboji s Československom kedysi začínal reprezentačnú kariéru, v zápase s Čechmi zasa končil.

Prvý medzinárodný súboj totiž odohral ešte len sedemnásťročný na juniorských majstrovstvách sveta. V medzištátnej premiére strelil tri góly a zaznamenal tri asistencie.

Olympijského zlata sa predsa len dočkal. Ale ako výkonný riaditeľ kanadského tímu na zimných hrách 2002 v Salt Lake City. Javorový list čakal na šancu pol storočia! 

Na tlačovej besede víťazov Gretzky víťazoslávne vytiahol kanadskú loonie (jednodolárová minca), ktorú mu ľadár Dan Craig, inak špecialista z Edmontonu, dal zahladiť pod ľad priamo v strede na bode vhadzovania úvodného buly. Aj takto si chcel nakloniť šťastie na svoju stranu.

Po finále ju Wayne vyškriabal a loonie putovala do kanadskej Siene slávy ako veľmi vzácny exponát. Aspoň dajaké zadosťučinenie. Navyše Medzinárodný olympijský výbor si jeho prínos ocenil Olympijským radom. 

Nechaj pracovať puk

Gretzky bol najväčší hráč severoamerickej NHL, hoci nepredstavoval jej typický prototyp.

V časoch, keď do Európy prichádzali spoza oceánu reprezentovať iba amatérske výbery, a televízne mosty z NHL boli iba verneovskou fantáziou, hokejovú kolísku zosobňoval buldozérsky dewsburyovský typ hráča.

Zrazu sa objavil jemný mechanik. Muž bez širokých pliec. Bez peny na ústach. Svoje akcie preháňal cez kombinačne rozvinuté mozgové závity až s nekanadským dôvtipom.

Práve herný vtip z neho vykresal svetového a neprekonateľného hokejistu. Aj do Siene slávy NHL vstúpil v zrýchlenom procese – za rekordných sedem mesiacov po rozlúčke. Bežný postup, mimochodom, trvá tri roky. V ďakovnej reči spomenul najmä zásluhy rodičov.

„Mama sa veľa rokov obetovala. Namiesto toho, aby si kúpila nové šaty, investovala do môjho hokejového výstroja. Aj môj otec bol skvelý človek. Keď som mal desať rokov, poradil mi, aby som sledoval Gordieho Howea. Vravel mi: Rob to, čo on, a budeš dobrý.“

Nie najmenší prínos na rozvoj jeho talentu mala babička, pochádzajúca z bielorusko-poľského pohraničia (starí rodičia sa vysťahovali za oceán začiatkom dvadsiateho storočia).

„Vždy som bol na ľade najmenší. Preto som sa nemohol spoliehať na fyzickú silu. Čoskoro som pochopil, že ak chcem ostatných prekonať, musím o hokeji viac premýšľať.

Vtedy som dostal aj najlepšiu hokejovú radu: nechaj pracovať puk, pretože tá čierna guma je zaručene rýchlejšia ako všetci protihráči. Viete, dobrí hráči sú tam, kde je puk, ale najlepší už číha tam, kde puk ešte len bude.“

Ukradli ste nám Kanadu

Najkrajšie roky prežíval v Edmontone. Presne v deň osemnástich narodenín podpísal 21-ročnú zmluvu (najdlhšiu v dejinách NHL). Manažér Peter Pocklington vtedy vonkoncom netušil, čo vybavil.

„Spomínam si, ako som ho v Edmontone videl po prvý raz. Predo mnou stál taký chudý chlapec s páperím pod nosom a ja som zahorekoval: Panebože, za tohto hokejistu som vyplatil 750 000 dolárov?“

Keď ho 9. augusta 1988 po ôsmich sezónach vymenili do Los Angeles, mesto a celá Kanada zažívali šok.

„Ukradli ste nám Kanadu. Už nemáme prečo žiť v Edmontone,“ demonštrovali heslami fanúšikovia pred zimným štadiónom. Zo spolčenia podozrievali Waynovu manželku, americkú herečku Janet Jonesovú. Vraj je zvyknutá na veľký svet a primrznutý kanadský zapadákov jej príliš nevonia.

„O prestupe som vonkoncom netušil, všetko sa odohralo za mojím chrbtom, rokovali o mne bezo mňa,“ ospravedlnil sa s krokodílimi slzami Wayne.

Manželku spoznal ako porotca v televíznej súťaži Tanečná horúčka, v ktorej vystupovala. Svadba sa konala v roku 1988 a narodilo sa im päť detí – dcéry Paulina a Emma a synovia Ty, Trevor a Tristan.

Hollywood zmenil na Hockeywood

Wayne stváral zázraky. Keď vstúpil so svojím hokejom do Los Angeles, miestni „králi“ sa vyhrabali z tieňa bezjbalu a najmä basketbalu a prebudili sa k životu. Na jeho prvý tréning bola zvedavá zaplnená hala! Návštevy zápasov prudko vzrástli až o štyridsať percent. Hollywood sa premieňal na Hockeywood.

Ktosi zistil, že Gretzkého astrologická konštelácia je zhodná s Mozartovou. Ba viacerí hľadali podobnosť so svetom hudby a domýšľali: Wayne Gretzky – Amadeus ľadu. Koniec koncov obaja patrili do kategórie „zázračných detí“.

Isté je, že aj v podaní The Great One znela dve desaťročia na najprestížnejších americko-kanadských ľadových scénach pôvabná Malá nočná hudba.

Z knihy Hry a sny