Tento článok vznikol v spolupráci s FutbalTour, športovou cestovnou kanceláriou, vďaka ktorej zažijete NHL naživo.
Lepšie miesto na debatu o bratoch Šťastných v okolí Quebecu asi nenájdete. ROBERT LAFLAMME sedí za stolíkom v unikátnom súkromnom múzeu hokejového klubu Quebec Nordiques obklopený fotografiami, dresmi či hokejkami, s ktorými trio hokejových útočníkov zo Slovenska kedysi strieľalo góly v NHL.
Kanadského novinára príbeh bratov Šťastných nadchol natoľko, že o nich napísal knihu. „Pri takejto príležitosti netreba rozmýšľať ani desať sekúnd,“ tvrdí.
Čo vás motivovalo k napísaniu knihy o bratoch Šťastných?
Päť rokov som pokrýval v NHL Quebec Nordiques ešte pred ich odchodom do Colorada. Keď som začínal ako mladý reportér, počúval som starších novinárov, ktorí si po večeroch na cestách rozprávali príbehy z minulosti.
To, čo som počul o bratoch Šťastných, ma fascinovalo. Niekedy som tomu ani nemohol uveriť. Myslím si, že práve tam sa zrodil môj záujem o tento príbeh.
Popri novinárskej práci som spoznal Gillesa Légera, skauta Nordiques a človeka, ktorý stál za príchodom bratov Šťastných do Kanady. Keď som sa neskôr presťahoval do Montrealu, kde som písal o Canadiens, Gilles tam pôsobil už ako skaut New Yorku Rangers.
Jedného večera sme sa rozprávali a ja som sa ho spýtal, ako pokračuje filmový projekt o bratoch Šťastných. Povedal mi, že rokuje s Hollywoodom a že to vyzerá nádejne. Vtedy som sa ho opýtal: „A čo kniha?“ Odpovedal mi: „Chceš ju napísať?“
Pri takejto príležitosti netreba rozmýšľať ani desať sekúnd. Okamžite som povedal áno. Našli sme vydavateľa v Montreale, ktorý bol týmto projektom nadšený a veľmi nám pomohol. Takto sa to celé začalo.
Ako dlho ste na knihe pracovali?
Tri roky. Urobil som množstvo rozhovorov s predstaviteľmi NHL, s ľuďmi z Quebecu, Montrealu aj z iných miest. S výsledkom som veľmi spokojný.
Aká bola reakcia bratov Šťastných, keď ste ich oslovili?
Gilles mi povedal: „Uvidíš, bratia to urobia kvôli mne.“ A mal pravdu. Boli veľmi otvorení a ochotne spolupracovali. Veľakrát som sa zhováral s Antonom, ktorý býva vo Švajčiarsku. Marián žije tu v Quebecu, s ním som sa stretával často.
Peter bol o niečo zaneprázdnenejší – pôsobil v politike a žije v Amerike aj na Slovensku. Napriek tomu sme sa viackrát stretli počas víkendov, v Hokejovej Sieni slávy v Toronte, na zápasoch veteránov v Montreale, aj priamo v Quebecu.
Knihu sme písali na prelome prvej a druhej dekády tohto storočia a od udalostí zo začiatku 80. rokov uplynulo veľa času. Niektoré spomienky už neboli úplne presné, preto som veľa pracoval aj s archívnymi novinami z toho obdobia, aby som bol čo najpresnejší.
Pracoval som ako novinár 35 rokov a môžem povedať, že tento projekt som robil s najväčšou radosťou.
Vedeli ste o tom, že útek do Kanady naštrbil vzťahy medzi bratmi a táto téma môže byť pre nich tabu?
Áno, počul som, že ich vzťahy neboli práve pre tieto udalosti úplne ideálne. Počas práce na knihe som najmä u Mariána cítil určitý diskomfort. Pre neho to bolo trochu trpké – dvaja bratia odišli bez neho.
Anton aj Peter mi povedali, že to nie je téma, o ktorej by sa medzi sebou rozprávali. Je to niečo, čo akoby zostalo medzi nimi nevypovedané. Anton mi dokonca povedal, že sa veľa vecí dozvedel až pri čítaní knihy.
Rodina však pre nich vždy znamenala veľmi veľa. Na ľade medzi nimi fungovalo silné prepojenie, ale existovali témy, o ktorých sa jednoducho nerozprávali – a toto bola jedna z nich.
Pre mňa bolo dôležité rešpektovať ich súkromie, vzťah medzi bratmi. Nechcel som prilievať olej do ohňa, pretože to bola citlivá téma. Okolnosti, za akých prišli do Severnej Ameriky boli ich rodinná záležitosť a chcel som, aby si ju vyriešili medzi sebou.
Ako novinár ste pokrývali Québec Nordiques približne päť rokov, od konca 80. rokov. Boli ste predtým fanúšik tímu? Chodili ste pravidelne na domáce zápasy?
Študoval som mimo provincie, takže som nemohol byť na každom zápase. Ale vždy som bol veľký fanúšik hokeja. Keď som mal príležitosť, sledoval som zápasy naživo alebo v televízii. Rivalita Quebec Nordiques s Montrealom bola v 80. rokoch obrovská. Povedal by som, že som bol skôr veľkým fanúšik ako priaznivec Québecu.
A čo ďalší ľudia okrem bratov Šťastných? Bolo náročné niekoho presvedčiť, aby prehovoril?
Vôbec. Väčšina spolupracovala veľmi ochotne. Rozprával som sa napríklad s Edom Sniderom, majiteľom Philadelphia Flyers, o tom, ako draftovali Antona a ako sa pri tom dopustili chyby. Bol ku mne veľmi otvorený.
Pokúsil som sa kontaktovať aj ženu v Rakúsku, vo Viedni, ktorá pomáhala Marcelovi Aubutovi a Gillesovi Légerovi pri presune bratov do Ameriky, ale nepodarilo sa mi to. Odkázali mi, že správu jej doručili a bolo len na nej, či bude hovoriť.
Navštívili ste počas písania knihy Slovensko?
Nie a ľutujem to. Povedal som manželke, že teraz, keď som na dôchodku, je to jedna z vecí, ktoré určite chcem spraviť. Knihu som písal tri roky a veľmi som chcel Slovensko navštíviť a vidieť krajinu na vlastné oči. Ale nikdy nie je neskoro – chcem to urobiť teraz.
Viete, koľko výtlačkov knihy sa predalo v Kanade?
Viac ako 10-tisíc. Treba si uvedomiť, že vyšla vo francúzštine, takže sa dostala na relatívne malý trh. Hovorí sa, že ak predáte v Quebecu 5-tisíc kusov kníh, už je to bestseller. My sme to číslo zdvojnásobili a každý rok sa stále predá niekoľko výtlačkov. Som s tým veľmi spokojný a vydavateľ tiež.
Aký veľký význam mal pre Nordiques na začiatku 80. rokov útek bratov Šťastných z Československa a ich príchod do Quebecu?
Obrovský. Quebec Nordiques boli v NHL nováčik a chceli sa vyrovnať Montrealu Canadiens. Medzi mestami sú len dve až dve a pol hodiny cesty autom, takže rivalita vznikla veľmi rýchlo.
Priviesť troch bratov naraz znamenalo získať kompletnú prvú útočnú formáciu NHL kvality. To tímu nesmierne pomohlo. Canadiens boli zrazu v strehu a snažili sa nájsť hráčov, ktorí by dokázali konkurovať bratom Šťastným.
Zároveň sa tým otvoril európsky trh. Nordiques boli v tomto smere priekopníkmi. Samozrejme, pred Šťastnými prišli do NHL aj iní Európania – napríklad Börje Salming či ďalší švédski hráči – ale bratia Šťastní boli prvé skutočné európske hviezdy.
Táto udalosť zmenila hokejový svet. Mnoho ľudí mi hovorilo, že práve vďaka ich príchodu by si Gilles Léger zaslúžil miesto v Sieni slávy.
Okrem úteku a pôsobenia v Quebecu Nordiques v knihe píšete aj o živote bratov Šťastných v Československu – o ich detstve, 70. rokoch a živote v komunistickom režime. Aké ťažké bolo pre Kanaďana pochopiť tento systém a opísať ho?
Veľmi mi to otvorilo oči. Mnoho vecí, o ktorých mi Peter rozprával, som si neuvedomoval. Keď som sa s ním zhováral a vravel o tom období, bolo to stále veľmi emotívne, aj po toľkých rokoch. Dalo sa cítiť, aké to pre neho vtedy bolo ťažké.
Keď sa rozhodol, že toho má dosť a chce odísť, kontaktoval Quebec Nordiques a postaral sa, aby sa to celé podarilo. Bol pre mňa veľký šok, keď som zistil, aká bola vo východnom bloku realita. Zároveň ma teší, že sa veci odvtedy posunuli a dnes je situácia úplne iná.
V tom čase išlo o obrovskú operáciu – dostať bratov spoza železnej opony do Kanady. Viete odhadnúť, koľko to stálo Quebec Nordiques peňazí? Letenky, hotely, celé zabezpečenie…
Dobrá otázka, ale o peniazoch sme sa detailne nebavili. Možno som sa mal pýtať viac. Som si však istý, že išlo o obrovské peniaze. Marcel Aubut vravel, že keď mu Gilles povedal o troch bratoch v Československu – jeden je center, ďalší pravé krídlo, a tretí ľavé krídlo – okamžite zareagoval: „Musíme ich získať.“
Peniaze pre neho neboli problémom. Urobili všetko, aby ich priviedli do Quebecu, a investícia sa im stonásobne vrátila. Nemyslím si, že by to niekedy ľutovali.
V montrealských novinách sa vtedy písalo, že Nordiques zaplatili Československu určitú finančnú kompenzáciu. Netušíte v akej výške?
Presnú sumu nepoznám, ale myslím si, že je to pravda. Pri hráčoch, ktorí prichádzali z Európy v nasledujúcich rokoch, bola takáto kompenzácia bežná. Nordiques určite investovali výraznú čiastku, aby dostali bratov do Kanady.
Marián prišiel za Petrom a Antonom až o rok neskôr a aj v jeho prípade položili na stôl veľa peňazí, aby sa to podarilo. Hovoril som o tom s Mariánom, ale nechcel prezradiť konkrétnu sumu. Pre Antona a Petra však bolo samozrejmé, že aj Marián musí prísť. Trvalo to osem až desať mesiacov, ale nakoniec sa to podarilo. Najdôležitejšie bolo, že sa všetci traja znovu stretli v Severnej Amerike.
Stálo to veľa peňazí, no na druhej strane to bol pre Nordiques jackpot – získať dvoch a potom aj tretieho kvalitného hráča.
Peter mi rozprával veľmi vtipnú historku z lietadla, keď sa po úteku presúvali z Rakúska do Kanady. Marcel Aubut na palube fajčil cigary a všetkým naokolo rozdával peniaze. Peter si vtedy pomyslel: „Ej, radšej si ich nechaj pre mňa.“
Už len predstava, že sa vtedy na palube lietadla fajčili cigary, znie dnes neuveriteľne. Marcel Aubut bol jednoducho unikát – bol šťastný, rozdával peniaze, užíval si to. Tento príbeh mám veľmi rád.
Mať dvoch bratov v jednom tíme bolo výnimočné, ale mať troch bratov – to musela byť atrakcia nielen pre Quebec Nordiques, ale pre celú NHL.
A myslím si, že niečo podobné už nikdy neuvidíme. Traja bratia v jednom tíme – to je úplná rarita. Aj dnes hrajú v NHL bratia, napríklad Hughesovci, ale traja bratia, z ktorých jeden hrá centra, druhý pravé krídlo a tretí ľavé krídlo? Taký prípad bol a možno aj zostane v histórii NHL iba jeden.
Prejdime k ľuďom, ktorí stáli v pozadí úteku bratov Šťastných. Gilles Léger bol kľúčová postava projektu. Prečo boli pre neho hráči z Európy takí atraktívni?
Gilles začínal svoju manažérsku kariéru ešte vo WHA. Povedal mi, že vtedy potrebovali rýchlo nájsť hráčov schopných hrať na úrovni NHL. Ak chceli byť konkurencieschopní, museli hľadať aj inde než v zámorí.
Léger bol jeden z prvých skautov, ktorí sa systematicky vybrali do Európy. Veľkú úlohu v tom zohral Václav Nedomanský. Gilles pochopil, že Európa je obrovský zdroj hokejového umenia a že práve tam môžu získať kvalitných hráčov rýchlejšie než konkurencia. Preto ho považujem za priekopníka – videl potenciál tam, kde ho iní ešte nevideli.
Dnes je NHL celkom medzinárodná, hráči prichádzajú z celého sveta, ale vtedy to bola revolučná myšlienka.
Je možné, že prvé informácie o bratoch Šťastných prišli práve od Václava Nedomanského, spoluhráča Mariána a Petra v Slovane Bratislava?
Je to možné. Gilles mi priamo nespomínal, že by to bolo od Nedomanského, ale povedal, že jeho príchod do Severnej Ameriky otvoril dvere všetkým, ktorí nasledovali. Určite mu to pomohlo aj pri rozhodovaní ísť po bratoch Šťastných.
Aký bol Gilles Léger človek?
Minulé leto som sa stretol s Marcom Bergevinom a rozprávali sme sa o hokeji. Nevedel, že som napísal knihu o bratoch Šťastných, ale sám od seba začal hovoriť o Gillesovi Légerovi. Podľa neho bol veľmi nenápadný, držal sa v úzadí, nechcel byť stredobodom pozornosti. Nikdy nedostal dostatočné uznanie za to, čo dokázal, a mal by byť v Sieni slávy.
Ja som s ním pracoval tri roky a spoznal som ho ako človeka s obrovským zmyslom pre humor. Vždy fajčil cigaru, prezývali ho Columbo.
Keď chodil do Európy skautovať hráčov, navštevoval recepcie, spoločenské akcie. Vždy mi hovoril: „Keď vstúpiš do miestnosti, správaj sa, akoby si tam patril. Ak budeš váhať, ľudia to vycítia.“
On vstupoval všade sebavedomo, s cigarou, s charizmou, ktorú mal – a to mu otváralo dvere. Jeho osobnosť mu veľmi pomohla v tom, čo dokázal.
Bolo ťažké presvedčiť prezidenta Quebecu Nordiques Marcela Aubuta, aby sa pustil do takého projektu? Predsa len, priviesť troch hráčov z komunistickej krajiny do Kanady znelo ako šialený plán.
Vôbec nie. Keď bratia oznámili, že chcú odísť, Marcel a Léger boli pripravení sadnúť na prvé lietadlo do Rakúska. Pre Marcela to nikdy nebol problém. Takéto projekty mal rád. Bol nadšený a peniaze pre neho neboli prekážkou.
Rokovania s bratmi v Innsbrucku vraj boli oveľa tvrdšie, než pôvodne očakávali.
Gilles aj Marcel mi povedali, že Peter bol veľmi dobre zorientovaný. Čítal The Hockey News – časopis sa občas dostal aj do Československa – a vedel, aké platy majú hráči v NHL.
Chcel plat na úrovni Marcela Dionnea a trval na tom, aby rovnaké podmienky dostali aj Anton s Mariánom. Vyjednávanie bolo náročné, ale napokon sa dohodli.
Keď cestujete takú veľkú vzdialenosť, aby ste získali hráčov, ste ochotní urobiť množstvo kompromisov. Ich cieľ bol jasný – priviesť bratov Šťastných – a tomu podriadili všetko.
Marcel Aubut bol v tom čase veľmi rešpektovaná osobnosť, známy právnik. Ako mu jeho kontakty pomohli pri realizácii takéhoto projektu? Napríklad vybaviť nový pas do 24 hodín si vyžadovalo spoluprácu s politikmi či vládnymi inštitúciami.
Presne tak. Bol mladý, ale už veľmi známy a rešpektovaný medzi právnikmi aj politikmi v Quebecu. Otváralo mu to veľa dverí. A čo je dôležité – on bol ochotný tie dvere aj vyraziť, ak to bolo potrebné.
Marcel bol v tomto projekte kľúčovou postavou. Gilles Léger bol skôr pokojný, nenápadný typ, ale Marcel išiel do toho naplno. Využil všetky svoje kontakty v Quebecu, dokonca aj na federálnej úrovni v Ottawe, aby sa projekt podaril. Zohral v tomto príbehu obrovskú úlohu.
Ďalšou dôležitou, no dodnes celkom tajomnou postavou bol Ľudovít (Ludwig) Katona, ktorý sa objavil aj pri úteku bratov z Innsbrucku. Vieme o ňom len, že bol emigrant z Československa, hovoril viacerými jazykmi, aj maďarsky. Zistili ste o ňom viac?
Nie. Žil v Toronte, ale predpokladám, že už je po smrti. Gilles mi o ňom povedal len to, že vyzeral ako Danny DeVito – a to vám asi napovie, o aký typ postavy išlo. Zároveň povedal, aby som sa ho ani nepokúšal vyhľadať, lebo pravdu sa od neho aj tak nikdy nedozviem.
Zohral však pri úteku dôležitú úlohu. Québec Nordiques mu pravdepodobne zaplatili veľké peniaze, aby sa veci pohli správnym smerom. Ale dodnes o ňom vieme len minimum. Zaznelo aj to, že projekt viackrát ohrozil, keď urobil chyby.
Často sa zvykol motať okolo československých hráčov, no vzbudzoval vraj u nich nedôveru.
Rozprával som sa o ňom aj s bratmi a môžem povedať, že si ho príliš nevážili. Nechceli sa o ňom príliš rozprávať. Ani iní hráči z tej éry mu veľmi neverili. Hovorili, že sa na jeho slovo nedalo spoľahnúť – raz pomohol, inokedy skôr uškodil.
Bol to on, kto šoféroval auto, ktorým sa presúvali Peter Šťastný s manželkou Darinou a Antonom z Innsbrucku do Viedne?
Áno. Prischla mu vtedy prezývka agent 007.
Ste so Šťastnými naďalej v kontakte?
Nie. V kontakte som bol najmä s Mariánom, keďže žije v Quebecu. Naposledy som ich videl spolu pri odhalení ich podobizní pred hokejovou arénou v Quebecu – to bolo pred siedmimi či ôsmimi rokmi. Odvtedy sme sa už nestretli.
Sú bratia v Quebecu považovaní za legendy?
Absolútne. Sú obrovské legendy. Majú kľúče od mesta. Peter, Anton aj Marián sú tu doslova králi. Ľudia nezabúdajú, že keď sem prišli, prijali quebeckú kultúru, stali sa jej súčasťou. Naučili sa jazyk, plynulo komunikovali francúzsky. Quebec je im za to dodnes vďačný. A navyše – boli to výnimoční hokejisti.
Bola pre nich po príchode do Kanady dôležitá ich slovenská identita?
V tom čase bolo v Kanade či USA úplne bežné, že keď niekto prišiel z Československa, automaticky ho označili za Čecha.
Bratom však veľmi záležalo na tom, aby médiám aj verejnosti dali jasne najavo: Nie sme Česi, sme Slováci z Bratislavy. Každý to vedel. Dávali si na tom záležať – a možno aj preto si vytvorili taký silný vzťah s Quebecom. Pretože my to cítime podobne. Sme súčasťou Kanady, ale zároveň sme Quebečania. Máme vlastnú identitu.
Rivalita medzi dvoma klubmi z provincie Quebec, Montreal Canadiens a Quebec Nordiques, bola roky korením NHL. Ako si na ňu spomínate?
Tá rivalita bola výnimočná – a často brutálna, na ľade aj mimo neho. Počas Vianoc sa tradične hrali dva zápasy – jeden v Montreale, druhý v Quebecu. Rodiny sedeli spolu pri stole sledovali hokej a hašterili sa.
Niekedy to prekročilo hranice, pamätné bitky v play-off, emócie na maximum. Aj rivalita v provincii Alberta medzi Edmontonom a Calgary bola tvrdá, no súboje medzi Quebecom a Montrealom boli podľa mňa najintenzívnejší konflikt, aký si v NHL viete predstaviť.
Poznáte talent Montrealu Canadiens zo Slovenska, útočníka Juraja Slafkovského?
Toho chlapca milujem. Pracoval som osem rokov pre oficiálny web NHL a po jeho drafte v Montreale sme sa ho spýtali, či by nechcel písať blog. Súhlasil – je veľmi otvorený a na svoj vek mimoriadne vyspelý.
Bol som jeho „ghostwriter“, stretávali sme sa raz, dvakrát za mesiac, rozprávali sme sa o sezóne. Bolo to počas jeho nováčikovského ročníka a aj neskôr.
Pamätám si jeden moment – ukázal som mu štatistiky z prvej sezóny a on na ne ukázal prstom a povedal: „Nie, toto nie sú dobré čísla. Budem lepší.“
Nechcem si pripisovať zásluhy, ale krátko nato mal veľmi silnú druhú polovicu sezóny. Nasledujúci ročník bol trochu kolísavý, no dnes vidíme hráča, ktorý hrá s veľkým sebavedomím, kontroluje puk, tvorí hru. Má len 21 rokov – výborný chalan. Myslím si, že slovenská hokejová tradícia je so Slafkovským v dobrých rukách.
