Tento článok vznikol v spolupráci s FutbalTour, športovou cestovnou kanceláriou, vďaka ktorej zažijete NHL naživo.
„Idete do Quebecu? To je skvelé. Bratia Šťastní boli moji detskí hrdinovia. Počkajte, niečo vám ukážem.“
Kanaďan Sebastien Gervais má čosi po päťdesiatke. Vyrastal v meste Trois-Rivières, na pol ceste medzi Montrealom a Quebecom.
Kedysi pracoval ako obchodný zástupca, no keď jeho manželka zomrela na leukémiu, potreboval zmeniť džob a našiel vášeň vo fotografovaní. Dnes má viacero klientov, pre Sportnet občas fotí zápasy Montrealu Canadiens, za ktorých hrá v NHL Juraj Slafkovský.
„Mám to!“ vykríkne po chvíli pátrania vo svojom mobilnom telefóne. Na fotografii je desaťročný chlapec s gitarou, na skrinke za ním je plyšový macko a na stene plagát troch hokejistov - Mariána, Petra a Antona Šťastných v dresoch Quebecu Nordiques.
„Hokejoví priaznivci v provincii Quebec boli v 80. rokoch rozdelení na dva tábory. Buď ste boli fanúšik Canadiens alebo Nordiques. A keď ste fandili Nordiques, Šťastní boli pre vás superstars,“ dodá fotograf Gervais.
Kanada je hokejová krajina a príbeh troch Slovákov, ktorí v časoch studenej vojny ušli spoza železnej opony a stali sa hviezdami NHL, tu stále mnohých fascinuje. O Šťastných vyšla kniha, niektorí vplyvní ľudia sa stále nevzdali myšlienky nakrútiť o nich film a montrealské divadlo chcelo do repertoáru zaradiť hru o posledných hodinách pred ich útekom.
Tím Quebec Nordiques už dnes neexistuje, v roku 1995 predali majitelia klubu licenciu na NHL do amerického Denveru. Na bratov Šťastných však v Quebecu nezabudli. Aj po desaťročiach žijú v spomienkach tých, ktorí obdivovali ich hokejové umenie v hľadisku haly Colisée, dívali sa na zápasy v televízii a potom o nich vášnivo debatovali počas rodinných stretnutí.
Vzali ich do NHL, no nemali hráčov
Polmiliónové Quebec City je po Montreale druhé najväčšie mesto provincie Quebec a centrum frankofónnych Kanaďanov. V historických uličkách však počuť skôr angličtinu. Aj v januári je mesto plné turistov - najmä Američanov, ktorých láka na výlety k severnému susedovi výhodný kurz kanadského dolára.
Skupinka návštevníkov postáva aj pred veľkou nástennou maľbou, jednou z atrakcií mesta. Fresque des Québécois odkazuje na historické osobnosti späté s Quebecom.
Nechýba Samuel de Champlain, francúzsky diplomat a cestovateľ, ktorý v roku 1608 založil mesto a až do smrti bol jeho starostom. Alebo Marie Guyartová katolícka misionárka a uršulínska mníška. Alebo kanadský spevák a aktivista Félix Leclerc...
A nechýbajú ani deti, ktoré na ulici naháňajú s hokejkami kúsok čiernej gumy a jedno z nich má na sebe dres Nordiques s legendárnou dvadsaťšestkou a menovkou svojho idolu - STASTNY.
„Vyzeráte, že by ste mohli byť reportéri zo Slovenska,“ zvolá postarší pán. O niekoľko minút už krúži malou lyžičkou v šálke horúcej čokolády, ospravedlňuje sa (zbytočne) za svoju angličtinu a je pripravený zaloviť v pamäti.
„O Šťastných sme nevedeli nič, ale tušili sme, že v klubovej kuchyni sa pečie niečo veľké a výnimočné,“ vracia sa Maurice Dumas v spomienkach do leta 1980. Bývalý reportér denníka Le Soleil sa v 70. a 80. rokoch špecializoval na hokejový klub Quebec Nordiques.
„Ľudia sa ma často pýtajú, akí boli Šťastní. Vždy im odvetím to isté. Mám doma videokazetu so zostrihmi ich najlepších akcií zo všetkých sezón v Quebecu. Ak chcete pochopiť, akí boli dobrí, musíte si ich pozrieť,“ dodá Dumas.
Nordiques (v preklade Severania) sa objavili na scéne v roku 1972 ako zakladajúci člen World Hockey Association. WHA chcela v Kanade a USA konkurovať už zabehnutej NHL, ale projekt po siedmich rokoch skrachoval.
Štyrom klubom z WHA (Edmonton Oilers, Hartford Whalers, Quebec Nordiques a Winnipeg Jets) umožnilo vedenie NHL po zložitých rokovaniach začleniť sa do súťaže, ale podmienky boli kruté. Kluby NHL mohli vyrabovať súpisky nováčikov a tým pádom ich oslabili.
Nordiques čelili zložitému problému. Ak nechceli byť v lige outsidermi, potrebovali získať kvalitných hokejistov. Ale kde ich vziať?
V tom čase už pôsobil v klube v pozícii skauta Gilles Léger. Chlapík, ktorý v dlhom kabáte a s cigarou v ústach pripomínal inšpektora Columba, mal slabosť pre hokejistov z Európy.
Ešte počas pôsobenia v tíme WHA Toronto Torros spoznal Václava Nedomanského, šikovného útočníka, bývalého československého reprezentanta a hráča Slovana Bratislava, ktorý emigroval do Kanady v roku 1974. Léger vedel, že v strednej Európe sú ďalší skvelí hokejisti, ktorí by sa mu náramne šikli.
Vedel aj to, že v Slovane pôsobí výnimočné bratské trio - jeden hrá centra a dvaja korčuľujú na krídlach. Od toho momentu bol priam posadnutý myšlienkou dostať ich za oceán. Rýchlo si ju osvojil aj prezident klubu Marcel Aubut. Ale ako to urobiť?
Haló, tu je Peter Šťastný. Máte o nás záujem?
V marci 1979 vypukli na bratislavskom zimnom štadióne búrlivé oslavy. Slovan získal ako prvý klub z východnej časti spoločného štátu titul majstra v československej najvyššej súťaži. Bratské trio Šťastných nastrieľalo takmer polovicu všetkých gólov Slovana - 103 (Marián 39, Peter a Anton po 32).
Marián a Peter už boli reprezentanti, získali dva tituly majstrov sveta. Najmladší Anton sa k nim čoskoro pridal a všetci traja si zahrali na svetovom šampionáte v roku 1979. Všetci traja si užívali spoločenský status špičkových športovcov. Komu by napadlo riskovať útek z republiky pre neistý angažmán v NHL?
Lenže časom sa veci začali meniť k horšiemu. Československá reprezentácia obsadila na zimnej olympiáde 1980 v Lake Placid až piate miesto a situácia v Slovane mala ďaleko od ideálu. Po zisku titulu skončil Slovan v nasledujúcej sezóne tretí, čo sa vnímalo ako neúspech.
Peter inicioval v klube hráčsku petíciu za odvolanie trénera Ladislava Horského, lenže funkcionári kouča podržali a rebel Šťastný sa ocitol v nemilosti. Funkcionári sa mu vyhrážali, že ak sa „nevprace do kože“, s reprezentáciou a hokejom vôbec môže byť koniec. To bol pre neho jasný signál. Peter s Antonom boli rozhodnutí, že sa pokúsia o útek do NHL.
Voľba padla na Quebec Nordiques, klub, ktorý v roku 1978 draftoval Antona a o bratov javil (v rámci vtedajších možností komunikácie) záujem. Šanca sa naskytla v auguste 1980 na turnaji o Európsky pohár majstrov v Innsbrucku.
Do Rakúska mohli za hráčmi prísť aj rodinní príslušníci hráčov. Manželka Petra Šťastného Darina, ktorá bola vo vysokom štádiu tehotenstva, po odobrení lekárom vycestovala tiež. Peter počas turnaja zatelefonoval do kancelárie klubu Quebec Nordiques (číslo našiel v ročenke NHL).
„Máte o nás stále záujem?“ pýtal sa muža, ktorého mu dala k telefónu sekretárka klubu. Tým chlapíkom na druhej strane linky bol Gilles Léger. „Samozrejme, že máme,“ odvetil.
Nordiques 2, komunisti 0
Léger a Aubut boli v Innsbrucku za menej ako 24 hodín. Rozkrútil sa kolotoč udalostí ako zo špionážneho filmu. Peter s Antonom povedali o svojom zámere doma iba dvom starším bratom - Bohumilovi a Vladimírovi. Mariánovi to oznámili až v Innsbrucku. Zostal zaskočený. Manželka a deti boli v Československu, útek bez nich neprichádzal do úvahy.
Peter na stretnutí s vedením Nordiques vyjednal kontrakty pre všetkých troch bratov - veril, že sa k nim Marián časom pridá. Po poslednom zápase proti CSKA Moskva sa Peter s Antonom neskoro večer vytratili z hotela - ale každý iným východom.
Kým Peter nasadol do pristaveného auta so šoférom, Anton chvíľu blúdil po okolí a potom sa vydal pešo na železničnú stanicu. Kráčajúc ulicami Innsbrucku zrazu začul, ako na neho niekto volá...
Mercedes s dvoma hokejistami a ženou v ôsmom mesiaci tehotenstva uháňal nocou do rakúskeho hlavného mesta. Šoféroval ho Ľudovít Katona. Emigrant žijúci v Toronte sa už roky motal okolo československých hokejistov.
Vydával sa za agenta, ktorý im sprostredkuje kontakt a vybaví kontrakt so zámorskými klubmi. Medzi hráčmi ani americkými hokejovými manažérmi nevzbudzoval veľkú dôveru, ale Léger ho občas využíval. Do Innsbrucku ho nikto nevolal, ale bol tam. Kanadskí novinári mu dali prezývku Agent 007.
Vo Viedni sa hokejisti na úteku ubytovali v hoteli, ale Marcel Aubut sa cítil nesvoj. V každom chlapíkovi oblečenom v dlhom plášti videl agenta ŠtB.
Komunistický režim v Československu vnímal úteky známych športovcov či umelcov na Západ ako veľký reputačný problém. Ostražitosť manažmentu Nordiques bola preto na mieste. „Ideme na kanadskú ambasádu,“ zavelil Aubut.
Na veľvyslanectvo, aj neskôr na letisko vo Schwechate sprevádzala utečencov rakúska policajná eskorta. Prezident Nordiques nenechal nič na náhodu.
Po prílete do Montrealu usporiadalo vedenie klubu s hokejistami veľkú tlačovú konferenciu. Kde inde, ako na pôde najväčšieho rivala.
Ich príchod vzbudil v Kanade veľký ohlas. Montrealské noviny Gazette vyšli 27. augusta na titulnej strane s fotografiou a článkom, ktorý mal titulok: Je to Nordiques 2, komunisti 0, po úteku dvoch českých bratov do NHL.
Noviny tiež informovali, že Nordiques poslali do Československa za hráčov finančnú kompenzáciu. Zámorské dobrodružstvo bratov Šťastných sa mohlo začať.
Aubut: Platili sme veľa peňazí
„Dajte pozor, aby ste sa nepokĺzli, všade je ľad,“ vystríha pani Francine Aubutová. Dom v pokojnej štvrti Quebec City navonok vôbec nepôsobí dojmom, že je sídlom (nie jediným) kanadského milionára. Z malej vstupnej chodby vedú jedni dvere do jedálne a druhé - do priestrannej zastrešenej sály s veľkým bazénom.
„Musíte byť dobrý plavec,“ jemne podpichneme domáceho pána.
„Vôbec, preto v ňom nie je voda,“ odvetí s úsmevom. „Odkedy deti vyrástli, nevyužívame ho často,“ dodá.
Marcel Aubut poskytol v posledných rokoch len zopár rozhovorov. Už v mladosti sa vypracoval na uznávaného a rešpektovaného právnika. Roky pôsobil vo funkcii prezidenta hokejového klubu Quebec Nordiques a neskôr sa stal jeho majoritným vlastníkom.
Bol to Marcel Aubut, kto v roku 1995 predal klub za 75 miliónov dolárov americkým investorom, ktorí ho presťahovali do Denveru a do rodného listu mu napísali meno Colorado Avalanche. Jeho meno sa však bude už navždy spájať aj s nevšedným príchodom troch výnimočných slovenských hráčov do Nordiques.
„Vtedy sme dokázali niečo neuveriteľné. Vedeli sme, že najskôr získame dvoch bratov, ale chceli sme všetkých. Spravili sme to na etapy. Stálo nás to veľa energie aj peňazí. Platili sme ľuďom v hotovosti a musím povedať, že som sa veľakrát pri tom necítil komfortne. Ale tá agresívna stratégia bola jediný spôsob, ako sa pohnúť dopredu,“ vracia sa do histórie Aubut.
Čo ste vtedy v Innsbrucku cítili? Napätie, vzrušenie, strach?
„Všetko. Úplne všetko. Treba si uvedomiť, že som bol vtedy mladý. Bol som už otec dvoch detí, ale asi som nebol dostatočne zrelý na to, aby som si uvedomil, aké je to celé šialené. Ale nemali sme čas nad tým premýšľať. Možno nás práve to zachránilo,“ vraví Aubut, v minulosti tiež šéf Kanadského olympijského výboru. Do obývačky vkročí pani Francine, v ruke drží vianočnú pohľadnicu.
„Pozrite, práve som ju vybrala zo schránky, je od Petra a celej jeho rodiny.“ Aj pani Francine sa na chvíľu zapojí do debaty.
„Keď Šťastní prišli do Kanady, Darinka bývala u nás. Mužstvo odišlo na začiatku sezóny na sériu zápasov vonku, nemohla zostať sama. Chodili sme spolu na nákupy. Pamätám si, že sme sa dorozumievali rukami, nohami a trochu po nemecky. Darinka hovorila nemecky a ja som mala nemčinu na univerzite.“
V úvodných zápasoch svojej prvej sezóny v NHL sa Šťastní na ľade hľadali. Peter skóroval iba raz a ako priznal vo svojej autobiografii, bol z toho nervózny.
„Mám jednu príhodu. Šéf pivovaru Carling O’Keefe, nášho hlavného sponzora, mi po Šťastných príchode gratuloval. Ale keď začali hrať vonku – prvý zápas, druhý, tretí - žiadne body, nič. Zavolal mi. Bol to veľmi slušný človek, nechcel ma uraziť. Spýtal sa: „Si si istý, že je to ono?“ Ale potom sa všetko zlomilo.“
Bratia spolu - nikto nič podobné nemal
Peter a Anton Šťastní odohrali svoju premiérovú sezónu vo famóznej forme. „Po Vianociach bodovo explodovali,“ vraví Maurice Dumas.
Vrcholom ich predstavenia boli dva februárové zápasy. Vo Vancouvri vyhrali Nordiques 9:3. Osem z deviatich gólov dal útok bratov Šťastných s Michelom Gouletom. Peter strelil tri góly a pridal tri asistencie, Anton mal rovnakú bilanciu.
Zo západu Kanady sa mužstvo presunulo na východné pobrežie USA na zápas proti Washingtonu, ktorý vošiel do dejín NHL. Na víťazstve 11:7 sa podieľal Peter Šťastný štyrmi gólmi a štyrmi asistenciami, Anton dal tri góly a pridal päť prihrávok.
Vedenie Nordiques už tušilo, že s bratmi vyhralo jackpot. Tím si prvý raz zahral v play-off o Stanleyho pohár. Peter získal na konci sezóny Calder Trophy pre najlepšieho nováčika. A čo bolo najdôležitejšie, bratia boli v lete 1981 opäť spolu.
Marián Šťastný sa ocitol doma v ťažkej situácii. Pykal za čin bratov. Vyradili ho z tímu, nehral hokej a bol pod dohľadom komunistickej štátnej bezpečnosti. Byť príbuzný emigranta znamenalo v tých časoch čeliť ponižovaniu, vyhrážkam a spoločenskej izolácii.
„Na jeho príchode sme pracovali od prvého dňa, ako prišiel Peter s Antonom. Vedeli sme, ako trpí aj s rodinou, snažili sme sa mu pomáhať. Celé riziko úteku bolo na jeho pleciach. Peter a Anton nám dodávali informácie, pracovali pre nás tí istí agenti.
My sme zabezpečovali úspešný priebeh akcie najmä finančne. Kľúčovým faktorom bola obrovská túžba - u Mariána aj Petra s Antonom. Spolu dokázali nemožné,“ vysvetľuje Marcel Aubut.
Marián Šťastný emigroval do Kanady aj s celou rodinou cez Juhosláviu. O niekoľko týždňov neskôr už stál po boku mladších bratov na ľade v drese Nordiques.
„Mali sme skvelú formáciu s troma bratmi. To bolo niečo výnimočné. Žiadny iný tím NHL ani v Európe sa nemohol pochváliť ničím podobným. To ešte zvýraznilo hodnotu produktu s názvom Quebec Nordiques. Šťastní boli výborní hokejisti, fanúšikovia si ich rýchlo obľúbili. Naučili sa totiž po francúzsky - to bolo veľmi dôležité. V Quebecu boli a navždy zostali králi,“ dodá Aubut.
V prvej spoločnej sezóne strelilo trio Šťastných dovedna 107 gólov, Peter bol najlepší strelec a najproduktívnejší hráč tímu (tretí v celej NHL), Marián tretí najproduktívnejší a Anton piaty. V play-off Nordiques vyradili najväčšieho rivala z Montrealu, v druhom kole Boston a vo finále Walesovej konferencie ich zastavili New York Islanders.
Šťastní hrali tik-tak-toe
„Chémia medzi bratmi bola neuveriteľná. Bolo to ako 'tik-tak-toe'. Puk sa pohyboval medzi nimi bez zbytočného držania. Marián mi raz povedal: Nemusíš sledovať hráča, ktorý má puk. Sleduj toho, ktorý čaká, že ho dostane,“ opisuje bývalý novinár Marcel Dumas.
Ako by z hernej i ľudskej stránky charakterizoval bratov?
„Peter bol komplexný hráč. Mal všetko – silu, techniku, prehľad, fyzickú hru. Aj mimo ľadu bol veľmi inteligentný. Rýchlo pochopil, ako funguje hokej v Severnej Amerike, vzťahy s médiami. Bol veľmi priamy, úprimný človek. V rozhovoroch vždy povedal, čo si myslel. Nikdy sa nehral na niečo, čím nebol.
Anton nebol taký fyzický, ale bol neuveriteľne rýchly, skvelý nahrávač, výborne čítal hru. Odohral vyše 600 zápasov a mal takmer bod na zápas, čo o niečom svedčí.
Marián bol pre mňa akýsi mozog na ľade, tvorca hry. Spôsob, akým bratia hrali, bol často Mariánov nápad. Nebol najrobustnejší, ale mimoriadne inteligentný hráč. Všetci traja zmenili tvár tímu. Boli veľmi populárni, ale vždy pokorní. Nikdy sa nesprávali ako superhviezdy. A boli veľkí slovenskí patrioti.“
Peter Šťastný odohral v Nordiques desať sezón, polovicu z nich s kapitánskym céčkom na drese. Ďalšie zápasy v NHL pridal v drese New Jersey a St. Louis Blues. Jeho 1239 bodov v základnej časti (450+789) je dodnes slovenské maximum v NHL. Anton strávil v Quebecu deväť sezón a potom pokračoval vo Švajčiarsku.
Dumas netají, že jeho najobľúbenejší bol najstarší z bratov. Marián vydržal zo Šťastných v Quebecu najmenej. Odohral štyri sezóny, po nich ho ako voľného hráča angažovalo ešte na jeden ročník Toronto.
„Mal výbornú prvú sezónu. Strelil 35 gólov, nazbieral 89 bodov. Ale jeho druhá sezóna bola ešte lepšia – bola výnimočná. Strelil 36 gólov v 60 zápasoch, potom sa zranil a vrátil sa ešte na dva zápasy v play-off. Najviac ma prekvapilo to, čo sa stalo v jeho tretej sezóne. Po štyroch alebo piatich zápasoch ho tréneri posadili na tribúnu – bol zdravý náhradník.
Pamätám si, že som sa s ním o tom pred tým zápasom zhováral a bol úplne zdrvený. Bolo vidieť, že ho to veľmi zasiahlo. Po tomto momente už nikdy úplne nezískal dôveru realizačného tímu. Je to smutné, lebo nie som objektívny – mám ho rád ako človeka aj ako hokejistu. Jeho prvé dve sezóny v Nordiques boli podľa mňa výborné a bol veľmi dôležitou súčasťou tímu. Súhra medzi bratmi bola skvelá. Rozhodnutie trénerov bolo niečo, čo sa nikdy úplne nevysvetlilo.“
Sme Slováci z Bratislavy
Dominantou Quebec City je Château Frontenac. Dnes luxusný päťhviezdičkový hotel na kopci pripomína veľkolepý zámok alebo hrad. Otvorila ho v roku 1893 Kanadská železničná spoločnosť s úmyslom popularizovať cestovanie vlakom. Z nádvoria hradu je pekný výhľad na rieku Svätého Vavrinca a uličky starého mesta. Šťastní sa tu museli cítiť ako doma.
Z Quebec City vyrážame do susedného mesta Lévis, ktoré leží na druhom brehu. Najskôr trajektom, ktorý si razí púť cez ľadové kryhy a potom ďalej taxíkom do unikátneho súkromného múzea Quebec Nordiques.
„Poznám príbeh bratov Šťastných. V tom čase bolo Slovensko za železnou oponou. Jeden z manažérov, myslím, že Marcel Aubut, tam išiel a všetko zorganizoval tak trochu potajme - vybavoval papiere a formality, aby ich dostal do Kanady. Najmä starší ľudia si na Šťastných dobre pamätajú. Boli to hviezdy a ľudia ich mali radi,“ prekvapí svojim monológom taxikár Étienne.
Sylvain Couture je blázon. V pozitívnom zmysle slova. Blázon do Quebec Nordiques. Za dva roky nazbieral stovky exponátov týkajúcich sa tohto hokejového klubu - originálne dresy, hokejky, vstupenky na zápasy, plagáty, fotografie, suveníry...
Na požiadanie ich ukazuje priateľom a známym v spodnej časti svojho domu. V priebehu dvoch dní premenil tri izby a kúpeľňu na výstavnú sieň. V tomto originálnom prostredí sa stretávame s Robertom Laflammom, novinárom na dôchodku. Žiadny iný Kanaďan nevie o bratoch Šťastných toľko, čo on. Príbeh troch slovenských hokejistov ho natoľko fascinoval, že napísal o nich knihu.
„Priviesť troch bratov naraz znamenalo získať kompletnú prvú útočnú formáciu NHL kvality. To tímu Nordiques nesmierne pomohlo. Zároveň sa tým otvoril európsky trh. Samozrejme, pred Šťastnými prišli do NHL aj iní Európania – napríklad Börje Salming či ďalší švédski hráči – ale bratia Šťastní boli prvé skutočné európske hviezdy,“ vysvetľuje Laflamme. Potvrdzuje, že pre Šťastných bola veľmi dôležitá ich identita.
„V tom čase bolo v Kanade či USA úplne bežné, že keď niekto prišiel z Československa, automaticky ho označili za Čecha. Bratom však veľmi záležalo na tom, aby médiám aj verejnosti dali jasne najavo: Nie sme Česi, sme Slováci z Bratislavy. Každý to vedel. Dávali si na tom záležať – a možno aj preto si vytvorili taký silný vzťah s Quebecom. Pretože my to cítime podobne. Sme súčasťou Kanady, ale zároveň sme Quebečania. Máme vlastnú identitu.“
NHL sa (zrejme) nevráti
Ak je Kanada hokejová krajina, Quebec City je nepochybne hokejové mesto. Alebo iba bolo? Quebec Nordiques v roku 1995 zmizli z hokejovej mapy. Aréna Colisée postavená v roku 1949 už nespĺňala štandardy NHL a na novú halu sa našli peniaze, keď už bolo (zrejme) neskoro. Colisée, ktorá v roku 2008 hostila zápasy majstrovstiev sveta, plánujú v najbližších dvoch-troch rokoch rozobrať.
Dnes má Quebec City vášnivých hokejových fanúšikov, jednu z najmodernejších hokejových arén v Kanade Vidéotron Centre s kapacitou vyše 18-tisíc miest (je domovským stánkom juniorského tímu Quebec Remparts), no aj napriek tomu len mizernú šancu, že sa do mesta vráti NHL.
V prípade rozširovania súťaže dostanú prednosť americkí uchádzači s ďalekom väčším mediálnym trhom a silnejším ekonomickejším potenciálom.
Quebečanom zostanú už len spomienky na slávne časy a zopár pamätníkov, ktoré im ich budú pripomínať. Jeden z nich stojí aj pred arénou Vidéotron Centre. Umelecké dielo stvárňuje trio legendárnych hráčov Nordiques ako obrie figúrky zo stolného hokeja. Bratia Šťastní sú v Quebecu stále králi.
