V Pekingu sa stal jedným z hrdinov reprezentácie. V zápase proti Spojeným štátom americkým si v štvrtej sérii nájazdovej lotérie zobrak puk a dnes už ikonickým - forehand, backhand - zakončením poslal Slovensko do semifinále olympijského turnaja.
Na nájazd, ktorý dnes inšpiruje mladých hokejistov, spomína rád, považuje ho za jeden z najkrajších momentov kariéry.
O necelé štyri roky neskôr bojuje PETER CEHLÁRIK o miestenku na ďalšiu olympiádu, tentoraz do Milána. V konkurencii hráčov z NHL to nebude mať ľahké ani tak skúsený útočník.
„Miest je málo a každý tam chce byť," hovorí v rozhovore pre Sportnet.
Do reprezentácie ste prišli po roku opäť na Nemecký pohár, ktorý ste ako kapitán vlani vyhrali. Aký bol pre vás návrat?
Som rád, že som späť, že som dostal príležitosť a že môžem bojovať o to, aby som bol súčasťou tímu na veľké turnaje, ktoré nás čakajú túto sezónu.
Prvým turnajom v sezóne sa začal boj o olympijské miestenky. Beriete to tak aj vy?
Samozrejme, je to určite obrovské lákadlo. Vždy, keď som mohol, tak som prišiel. Som rád, že som znova tu. Snažím sa užiť si každý zápas a robiť čo najlepšiu robotu.
Tréner Országh po zápase hovoril, že každý hráč sa chce „predať". Je cítiť v kabíne zdravú rivalitu?
Aj som čakal, že to asi bude viac konkurenčné, ale všetci sa veľmi dobre poznáme a snažíme sa medzi sebou podporovať, lebo predsa len sme jeden tím. Vieme, že prídu chalani z Ameriky, tých miest je menej a každý tam chce byť.
Vnímate ten výborný vstup do zápasu s Rakúskom – päť gólov v prvej tretine – aj ako výsledok toho, že ste boli všetci silno nabudení a chceli ste sa ukázať?
Ten vstup do zápasu bol super. Sú ďalšie veci, ktoré musíme robiť lepšie, ale bol to naozaj dobrý štart.
Pred sebou nemáme veľa zápasov, na Nemeckom pohári ešte dva a potom dva v decembri. Pokiaľ hráte v klube dobre a dostanete šancu v reprezentácii, musíte to potvrdiť.
V úvodnom zápase na turnaji ste skórovali v presilovej hre. Ako ste spokojný s výkonom?
Myslím, že som hral solídne. Prvej tretine nie je čo vytknúť. V istých situáciách sme si to mohli trochu uľahčiť, boli sme trochu mimo pozície bez puku a aj ja sám som stratil zopár pukov.
Všetko je to ale v systéme, hýbeme sa a vieme, čo máme robiť. Keď prídeme z klubu, tak to treba rýchlo prestaviť na túto hru. Nie je čas, treba byť pripravený.
Mužstvo v lete prevzal tréner Vladimír Országh. Ako sa vám s ním spolupracuje?
Zatiaľ skvele. Všetko je na úrovni – mítingy, video, príprava, čiže nie je čo vytknúť. Okrem toho sa s ním aj ľahko komunikuje.
Do realizačného tímu sa po chorobe vrátil aj Craig Ramsay. Ako ste prijali túto správu?
Verím, že má nejaké citové väzby k tomuto tímu. Už je to nejaký čas, čo je s nami, takže verím, že sme mu prirástli k srdcu.
Vážime si všetci, že napriek veku chce byť stále súčasťou tímu a pomáhať nám. Myslím, že stále nám má čo odovzdať, obzvlášť po tom, čo bude zápasy sledovať zhora. V istých veciach nám určite ešte pomôže.
Navonok pôsobí, že vzťahy hráčov s ním sú veľmi priateľské. Ako by ste opísali ten váš?
Vždy si dobre pokecáme. Keď sa spolu rozprávame, častokrát to nie je o hokeji, ale o niečom inom. Je to fajn aj pre neho, byť v kontakte s chalanmi. Vidím, že ho to napĺňa a že je tu rád.
Z Ramsayho éry máte aj najväčší úspech kariéry – olympijský bronz z Pekingu. Ako na ten turnaj spomínate?
Skvelé, skvelé. Ten turnaj sme začali slabšie, ale potom sme sa zlepšovali od zápasu k zápasu. Výborný úspech. Podľa mňa sme boli vtedy veľmi blízko aj ku finále, mohli sme prejsť aj cez Fínov, ale určite sme si to užili, najmä po tom zápase o bronz. Skvelé spomienky.
Pamätný bol aj váš nájazd proti USA. Bol to jeden z najlepších momentov kariéry?
Je to jeden z momentov kariéry, na ktorý sa rád pozerám. Bola sranda. Nedávno som stretol Miša Hreusa, ktorý trénuje mladých chalanov v Slovane, a hovoril, že nejaký hráč prišiel na nájazd s tým, že chce napodobniť môj.
Prekvapilo ma to, lebo už sú to tri-štyri roky. Je fajn, že mladí chalani sa tým inšpirujú a dokážu to potom ukázať v zápase. Teší ma, že môžem inšpirovať ďalších hráčov.
Na zimnej olympiáde budú po 12 rokoch aj hokejisti z NHL. Ako podľa vás bude vyzerať konkurencia a čo môže Slovensko na takom turnaji dosiahnuť?
Budeme chcieť v každom zápase veriť, že môžeme vyhrať. Chceme sa zlepšovať v ťažkých situáciách a verím, že zvládneme skupinu a pôjdeme ďalej.
Potom je to už iba o jednom, dvoch zápasoch. Jasné, že tá kvalita bude na inej úrovni, ale musíme ísť bez rešpektu, veriť si a robiť to najlepšie.
Vráťme sa k pôsobeniu v Leksande. Dostali ste kapitánsku pásku – ako jediný cudzinec v lige. Čo to pre vás znamená?
Je to jeden z mojich najlepších kariérnych momentov, ozajstná česť. Veľmi si to vážim. Vnímam to aj osobne, keďže som tam zopár rokov bol a ľudia, s ktorými tam pracujem, sú tam tiež už dlhšie. Klub mi prirástol k srdcu a chcel by som tam ostať čo najdlhšie.
Kto vás do funkcie zvolil?
Určili ma tréneri, manažér a celkovo vedenie klubu. Som rád, lebo Leksand je tradičný klub a v tejto pozícii bolo predo mnou veľa domácich hráčov.
Teraz sme začali nové obdobie s novým trénerom na najbližšie tri roky, takže budujeme niečo nové a som rád, že išli k tomuto smeru.
Máme skvelý tím na to, aby mi to uľahčili, máme dobrý charakter v tíme a chalani pracujú bez nejakých výhovoriek. To je pre mňa jednoduchšie.
Ste skôr introvert. Ako vyzerá vaša rola v kabíne?
Ja som sa veľmi nezmenil. Samozrejme, sú tam veci, ktoré naznačím predtým, ako ideme do zápasu, aby sme boli pripravení. Ale v tíme je viacero chalanov, ktorí niečo môžu povedať.
Ja sa snažím byť najmä príkladom v tom, ako sa pripravujem na zápasy, ako hrám a robím dobré rozhodnutia na ľade. Táto pozícia je pre mňa tiež nová a snažím sa v nej stále zlepšovať.
V minulosti ste hovorili, že by ste si vedeli predstaviť žiť vo Švédsku aj po kariére. Čo vám na krajine imponuje najviac?
Asi spoločnosť a ľudia. Samozrejme, príroda. V zime je to trochu ťažšie obdobie, keď je tma a zima. Nie je to pre slabé povahy. Ale keď ste na to dosť silní, tak si užívate aj mráz a zimu.
Ja si to veľmi užívam, aj moja rodina. Celá krajina funguje dosť jednoducho, pre ľudí, pre deti, pre rodiny. Narodil sa nám tam syn a vidíme tam naozaj dobré životné výhody.
Ako trávite dlhé zimné večery, keď je polovicu dňa tma?
November je taký mesiac, že začína byť viac tmy a všetko je depresívne. Snažíme sa byť vonku, pokiaľ sa dá. Najväčšou náplňou je teraz náš syn, má deväť mesiacov. Užívame si tie chvíle, ako rastie, a nie je tam veľa priestoru po večeroch niekam chodiť.
Ako vám príchod syna zmenil život?
Je to zvyk. Mám rád svoju rutinu, ale musel som zmeniť veľa vecí. Človek si hlavne nemôže brať robotu domov, obzvlášť keď sa nedarí.
Keď prídem domov, mám úplne inú energiu, pretože rodina si to zaslúži. Synovi chcem dať všetko a snažiť sa doma pomáhať. Takže asi viac oddeľujem osobný a profesionálny život.
Mnohí hokejisti hrajú vo voľnom čase golf, vy ste našli záľubu v koňoch. Ako ste sa k tomu dostali?
Máme dva dostihové kone, ktoré teraz jazdia v súťažiach po Švédsku. Sme tam so skupinkou kamarátov – dvaja hokejisti a jeden človek, ktorý pracuje pre klub. On je expert na kone a zatiahol ma do toho, povedal by som, že trošku ma namočil.
Nie je to úplne lacná záležitosť, ale vyplatilo sa nám to, lebo prvý rok bol naozaj veľmi dobrý s jedným z tých koní. Je to zaujímavé stretnúť nových ľudí z inej spoločnosti ako hokejovej.
V kraji, kde žijeme, je to dosť populárne, takže teraz vediem veľa rozhovorov o koňoch. Je to super, chcem byť súčasťou komunity a zaujímať sa aj o nejaké iné veci ako hokej.
Stavili ste si na svojho koňa?
Nestávkujem. Nikdy som nestávkoval a na nášho koňa určite nestávkujeme, lebo to prináša nešťastie.
