V najstaršom fínskom meste od rána prší. S momentálne najpopulárnejším slovenským hokejistom sa stretávame v centre, zopár desiatok metrov od sochy Lenina, ktorá je darom lenigradského ľudu obyvateľom mesta Turku. "

Nebyť olympiády, asi by som hral stále za juniorku a už by som mal po sezóne," hovorí čerstvo plnoletý JURAJ SLAFKOVSKÝ. S jeho tímom TPS vyradil v dramatickej sérii IFK Helsinki 4:3 na zápasy. Čaká ho tak boj o postup do finále tamojšej Liigy.

Keď porovnáte samého seba začiatkom apríla 2021 a 2022. Ako veľmi sa zmenil váš život?

Stalo sa veľa vecí. Vlani som o takomto čase bol v Piešťanoch s dvadsiatkou. Vedel som, že tam budú aj Miro Šatan, Craig Ramsay a Oto Haščák a je nejaká šanca dostať sa do áčka. Bojoval som teda o pozvánku na šampionát v Rige. Pred rokom by mi nenapadlo, čo všetko sa stane a kde hokejovo budem.

Aký to bol rok?

Hektický. Štartoval som na majstrovstvách sveta, potom na výbornom Hlinka-Gretzky Cupe, zahral som si na olympijskej kvalifikácii, zrušenom šampionáte hráčov do 20 rokov. A to najlepšie prišlo na koniec, olympiáda v Pekingu.

Napriek mladému veku, necítite sa po tom všetkom unavený?

Zvládam to. V minulej sezóne som toho veľa neodohral, ani nie dvadsať zápasov za juniorku. V týchto dňoch akurát trochu cítim, že sa hrá veľa a často. Predsa len, v play off máme bežne dva zápasy za dva dni.

V Turku ste tretí rok. Ako ste si zvykli na Fínsko?

Našťastie som nemenil po Fínsku mestá, som stále tu, už to tu poznám. Spoluhráčov, ľudí okolo, reštaurácie, viem sa všade orientovať. Nič mi momentálne nechýba. Je mi tu dobre.

Fínčina je náročná, naučili ste sa čosi?

Rozumiem zopár vecí, ale príliš nehovorím. Vo Fínsku vedia všetci po anglicky, nemám s tým problém.

Váš hokejový príbeh je pozoruhodný. Mimo domova hrávate od trinástich rokov. Nemali ste počas troch rokov v Turku niekedy chuť všetko zabaliť a vrátiť sa domov?

To nie, najťažšie obdobie bolo ešte na začiatku. V Hradci Králové a Salzburgu. Kamaráti mi posielali videá, ako chodia von a ja som bol mimo.

Alebo keď sa rodičia vybrali v piatok večer do mesta a ja som bol od nich ďaleko. Chýbalo mi to a chýba. Na druhej strane, zvolil som si túto cestu.

Naučili ste sa prať, variť, starať sa sám o seba. Niektorí chlapi to nevedia ani v päťdesiatke, vy ste to zvládli ako tínedžer.

Nebolo to také ťažké. V Hradci zapracovala zhoda náhod. V jednom rodinnom hoteli mi dosť pomáhali, dodnes som s nimi v kontakte. Naučil som sa prať, niečo uvariť. Nie som však žiaden výnimočný kuchár. Na panvicu hodím mäso, urobím si hranolky, k tomu nejakú omáčku. Každý deň však máme k dispozícii stravu na zimáku, alebo ideme do reštaurácie.

Štadión v Turku je od centra pomerne ďaleko. Ako sa prepravujete po meste?

V posledných dňoch už mám auto, tak jazdím (Slafkovský oslávil 18. narodeniny 30. marca, pozn.). Predtým ma vozili spoluhráči.

Aké auto ste dostali?

Toyotu Yaris, je to tímový sponzor.

Kedy ste získali vodičský preukaz?

Do autoškoly som nastúpil ako šestnásťročný, potom som jazdil pod dohľadom rodičov.

Tešili ste sa na to, keď si v Turku sadnete za volant?

Mimoriadne. Chcel som jazdiť od prvého dňa plnoletosti. To auto mal pridelené Samo Kňažko a keď odišiel, tak zostalo nám – mne a Jakubovi Raganovi, ďalšiemu slovenskému hokejistovi, s ktorým bývam.

Deň mojimi osemnástymi narodeninami som si už z Kuba uťahoval, aby odovzdal kľúče od auta, že ako šofér skončil, už budem jazdiť iba ja. Ale samozrejme, že si auto požičiavame.

Zvládli ste prvú jazdu bez nervov?