Tajná operácia zlákala Rusov do afganskej pasce. Do OH vstupovala politika

BRATISLAVA. Olympijská vrchnosť neraz narážala na svetskú moc a zavše zrazila opätky. Pred štyrmi desaťročiami si však postavila hlavu.

Čo je veľa, to je veľa: americký prezident James Carter po vstupe sovietskych vojsk do Afganistanu nedal ultimátum len Kremľu, ale aj Medzinárodnému olympijskému výboru (MOV).

Hry XXII. olympiády žiadal z Moskvy preložiť alebo zrušiť, inak vyzve na ich bojkot. A aj vyzval.

Nedopadlo to, ako si predstavoval, dopadlo to horšie: degradoval dve olympiády. Po moskovskej aj nasledujúcu v Los Angeles. V ére studenej vojny obom veľmociam vládli horúce hlavy, ktorým pramálo záležalo na športovcoch.

Francúzsky barón Pierre de Coubertin narazil na politikov už pred zmŕtvychvstaním olympiád v Aténach 1896. Hneď kvôli prvej padla vláda.

Len čo dorazil pod Akropolu s ponukou, aby modernú formu antických hier predstavila svetu krajina, ktorá ich zrodila, vyhľadal ho grécky ministerský predseda Charilaos Trikupis a oznámil mu, že krajina je zadlžená a nezvládne rolu, ktorú jej mieni zveriť. Vzápätí kráľovi Jurajovi I. pohrozil demisiou.

„Nútil ho, aby volil medzi ním a svojím synom, korunným princom Konštantínom I., ktorý viedol organizačný výbor. Kráľ nad demisiou pokojne vyslovil ľútosť a Trikupis rozhorčene odišiel zo scény,“ spomínal Coubertin.

Na bankete po premiére monarcha vyslovil želanie, aby sa Atény stali stálym dejiskom hier, ale Francúz sa zahral na hluchého. Plánoval putovať s nimi po svete a keďže „vtedy nebolo nič ťažšie, ako prilákať na športovisko divákov“, v Paríži oslovil organizátorov svetovej výstavy 1900.

Neskôr priznal, že to bola chyba, lebo ponižujúce expovazalstvo pokračovalo aj v Saint Louis 1904 a v Londýne 1908 – „s výstavami sme sa rozišli až zásluhou Švédov v Štokholme 1912“.

Berlín 1936: prvá výzva na bojkot

Olympiády boli v prvopočiatkoch odkázané na podporu či aspoň zhovievavosť pomazaných hláv. Na prelome 20. a 30. rokov však vzrástli ich úroveň, popularita, návštevnosť aj biznis okolo nich.

Ďalší nárast čakal MOV od zimných a letných hier 1936, ktoré na jar 1931 pridelil Garmisch-Partenkirchenu a Berlínu. Začiatkom roku 1933 sa však v Nemecku dostal k moci Adolf Hitler a jeho nacistická strana NSDAP...

S výzvou na prvý bojkot v histórii zvnútra hnutia vyrukoval Ernest Lee Jahncke, podsekretár americkej vlády pre námorníctvo – a stálo ho to miesto v MOV. Návrh na jeho vylúčenie dal šéf piatich kruhov, belgický gróf Henry Baillet-Latour, ktorý mu zrátal aj jeho osem absencií na deviatich zasadaniach v období 1927 – 1936.

Jahncke nepresadil bojkot ani doma. „Hry patria športovcom, a nie politikom,“ vyhlásil Avery Brundage, predseda NOV USA, ktorý do Berlína doviedol 382-člennú výpravu a domov sa vracal ako nový člen MOV – o šestnásť rokov sa na dve desaťročia (1952 – 1972) stal dokonca jeho prezidentom.

Neúčasťou v roku 1936 hrozili viaceré krajiny, dvadsať sa chystalo na náhradnú, tzv. ľudovú olympiádu v Barcelone. Skôr než sa začala, v Španielsku vypukla občianska vojna a republikánsku vládu vymenila vojenská junta na čele s generálom Frankom, hispánskou obdobou Hitlera.

V Berlíne napokon chýbalo iba vojnou zachvátené Španielsko. Ostatných oponentov spacifikovali prísľuby kóšer hier od dvoch nemeckých členov MOV Theodora Lewalda a rytiera Karla von Halta, ktorým Baillet-Latour u Hitlera vyloboval zotrvanie na čele organizačných výborov OH a ZOH, hoci už mali napísané výpovede.

Führer sa prestal pretvarovať až po hrách, keď sa spolčil s Mussolinim na „osi zla“ Berlín – Rím, neskôr rozšírenej o Tokio, a v predstave zvrhlého sna o tisícročnej ríši nadradenej rasy rozpútal najtragickejšiu vojnu.

Krvavé pólo v Melbourne 1956

Novoveké olympiády boli na pozvanie. Iniciátori svetových vojen mali stop: v Antverpách 1920 na listine neželaných hostí figurovali Nemecko (aj v Paríži 1924), Rakúsko, Maďarsko, Bulharsko a Turecko, v Londýne 1948 Nemecko a Japonsko.

Sprvu aj Taliansko, po dlhých diskusiách ho však z nej za „včasnú“ kapituláciu (v septembri 1943) vyškrtli.

V prvom polstoročí prevládali zákazy. Skutočné bojkoty eviduje až kronika melbournských OH 1956.