Z Michaloviec do Ázie. Juhás v Thajsku čelil i najväčším hviezdam Atlética Madrid

Marián Juhás (v žlto - modrom) v obrannom zákroku proti Trenčanovi Hornákovi. (Autor: TASR)
Jakub Bobovič|29. jan 2022 o 07:00

Na Slovensku si zahral v Košiciach a Michalovciach, v Ázii pôsobil okrem Malajzie aj v Thajsku.

Začínal po boku viacerých bývalých ligových hráčov, z ktorých niektorí to dotiahli až do reprezentácie.

V silnej generácii sa dokázal presadiť a postupne sa prepracoval do prvého mužstva 1. FC Košice. Ako mládežník zažil v klube jeho vrcholy, neskôr v kategórii dospelých i jeho pád na samé dno.

 Bývalý ligový obranca a dnes policajt na Útvare policajného zaistenia pre cudzincov MARIÁN JUHÁS (42) sa v spomienkach na svoju kariéru vracia nielen k svojim košickým začiatkom, ale aj niekoľkoročnému pôsobeniu v Ázii.

Ste odchovancom košickej futbalovej školy. Ako si pamätáte na svoje futbalové začiatky?

Pôvodne som chodil na osemročné gymnázium v Košiciach, kde som začal s atletikou a k futbalu sa dostal až neskôr, keď som mal trinásť rokov a zároveň prestúpil na základnú školu Požiarnicku.

Vo všeobecnosti mi atletika dala veľa, ale oproti ostatným spoluhráčom, ktorí s futbalom začali skôr, aj ako šesť roční, mi chýbala technika. Postupne, svedomitou prácou, som ale ostatných dobehol.

Košice mali v tej dobe silnú generáciu mládežníkov. S kým každým ste si v žiackych či dorasteneckých kategóriách zahrali?

V tej dobe mali Košice najlepšiu mládež na Slovensku. Mali sme vytvorené veľmi dobré podmienky a kvalitných trénerov. Boli sme silná generácia, o čom svedčí fakt, že sme získali niekoľko majstrovských titulov, či už v žiackych, alebo dorasteneckých kategóriách. Obdobne dobre sa nám darilo aj na zahraničných turnajoch.

Spomedzi bývalých spoluhráčov spomeniem mená ako Kozák ml., Oravec, Urban, Hloušek, Školník, Čišovský, Majoroš či Varady.

Aký bol váš prechod do prvého mužstva?

V doraste som skončil v roku 1998. Väčšina dorastencov sa vtedy presunula do rezervného mužstva. V tomto roku prvé mužstvo vyhralo slovenskú najvyššiu súťaž a prebojovalo sa do skupinovej fázy Ligy majstrov. V tíme bolo veľa kvalitných hráčov, reprezentantov. Spomeniem mená ako Molnár, Dzúrik, I. Kozák, Janočko, Zvara, Semeník, Kožlej a mnoho ďalších.

V skratke, nebolo ľahké sa prebojovať do prvého mužstva. Mne sa to podarilo o rok a pol neskôr. Beriem to tak, že prechod k mužom bol postupný. Od starších a skúsenejších hráčov, ale aj trénerov som sa veľmi veľa naučil.

Pôsobili ste v Košiciach, kedy klub zažíval najväčšie úspechy, ale i pády. Problémy, ktoré sa postupne nazbierali, vyvrcholili v sezóne 2003/2004, kedy klub vypadol z druhej ligy a neskôr zanikol.

V danej sezóne som v klube pôsobil iba v jesennej časti súťaže. Počas zimnej prestávky som prestúpil do Michaloviec.

Čo sa týka Košíc, bolo to veľmi zvláštne obdobie, lebo klub, ktorý len pred pár rokmi hral o najvyššie pozície, zrazu bojoval o záchranu v druhej najvyššej súťaži.

V akých podmienkach vtedy hráči v klube fungovali? Hovorilo sa o nevyplatených mzdách, o tom, že si hráči nosili domov prať tréningové veci či o vypnutí prívodu teplej vody. Boli to v tej dobe problémy, s ktorými sa hráči v Košiciach potýkali?

Všetko čo tu spomínate, bola pravda. My hráči, ale ani tréneri, hoci by sme chceli, sme na tom nemohli nič zmeniť a aj napriek podmienkam, ktoré v klube vtedy panovali, sme chceli urobiť maximum pre dobrý výsledok.

To, že mužstvo neskôr zo súťaže vypadlo, bolo len logické vyústenie celkovej situácie.

Marián Juhás (v oranžovo - čiernom) oslavuje gól do siete Trenčína. (Autor: TASR)

Po odchode do Michaloviec ste chytili druhý dych a boli oporou druholigistu. Ako sa zrodila možnosť angažmánu v Malajzii?

Po postupe do druhej najvyššej súťaže sa na naše stretnutia chodilo pozerať veľa ľudí, ale aj hráčskych agentov. Dostal som ponuku na skúšku v Malajzii, ktorú som prijal. Prvýkrát som do krajiny odcestoval v decembri 2004.

Aké pocity ste mali pred odchodom do tejto krajiny? Predsa len, je to diaľka a na trase Slovensko - Malajzia sa neprestupuje každý deň.

Samozrejme, o krajine som toho veľa nevedel, možno tak z geografie. Je pravdou, že v tej dobe sa do Ázie bežne neprestupovalo. Na internete som si pozrel a prečítal zopár základných informácií, kam to vôbec cestujem.

Zistil som napríklad aj to, že v období rokov 1986 - 1990 pôsobil v krajine Jozef Vengloš a trénoval dokonca aj národné mužstvo.

Úprimne poviem, nevedel som, na akej úrovni je futbal v Malajzii, ale na druhej strane, tešil som sa, bola to pre mňa výzva.

Ako vás ako zahraničného hráča prijali spoluhráči?

Spomedzi legionárov som nebol jediný. V tej dobe mohol mať každý klub podpísaných štyroch zahraničných hráčov. Mal som spoluhráčov aj z Libérie, Guinei a Kamerunu. Všetkých nás prijali veľmi dobre.

Ako by ste charakterizovali malajzijských futbalistov?

Sú troch menšieho vzrastu, čiže sú rýchlejší a dobre technicky vybavení, ale na druhej strane, sú na tom slabšie po taktickej stránke.

Radi útočia, horšie je to však s ich defenzívnou činnosťou.

Väčšina z miestnych sa hlási k islamu. Aký bol prístup hráčov k tréningom počas ramadánu?

V Malajzii je viacero náboženstiev, no ako vravíte, väčšina obyvateľstva vyznáva islam. Stalo sa, že tréning bol prerušený na krátku chvíľu, keď sa ozvala modlitba z minaretu.

Spomínam si aj na to, keď bol v krajine ramadán. Takmer celé mužstvo tvorili moslimovia, ktorí prísne dodržiavali svoje zvyky a veľakrát sa stalo, že sme v období tohto pre nich svätého mesiaca trénovali o polnoci.

Malajzia, to sú aj krásne pláže. Stihli ste spoznať krajinu aj v tomto smere?

V krajine som s ročnou prestávkou strávil dohromady štyri roky, takže áno. Veľa som cestoval, spoznával krajinu, kultúru, ľudí. Ostrovy, príroda a pláže sú v Malajzii naozaj úchvatné.

Na čo ste si v krajine zvykali najťažšie?

Najťažšie bolo, zvyknúť si na počasie, keďže je to krajina, kde je celoročne teplo a zároveň je tam vysoká vlhkosť.

A druhá vec, ktorú by som spomenul, je časový posun. Trvalo mi vyše mesiaca, kým som sa etabloval.

Čo miestna a celkovo ázijská kuchyňa?

Miestnu kuchyňu by som rozdelil na tradičnú malajzijskú, indickú a čínsku. V krajine totižto žije aj mnoho Indov a Číňanov.

Môžem povedať, že mi chutila, hoci je na môj vkus možno až príliš pikantná. Obsahuje veľa ovocia, zeleniny, rýb a morských plodov. Tie sú pripravené na rôzne spôsoby. Niektoré druhy ovocia som počas pôsobenia v Ázii videl a jedol vôbec prvýkrát v živote.

V krajine ste sa nachádzali aj v decembri 2004 počas zemetrasenia a ničivej vlny tsunami. Ako a kde ste ju prežili?

Pravdupovediac, o tejto katastrofe som sa dozvedel až na druhý deň v televízii. Mesto Ipoh, kde som sa v tom čase nachádzal, leží vo vnútrozemí, čiže zemetrasenie aj prílivová vlna ho minuli.

Bola to ale veľká katastrofa, najmä v Indonézii a Thajsku, kde zomrelo viac ako dvestotisíc ľudí.

Okrem Malajzie ste pôsobili aj v Thajsku, konkrétne v Bangkoku a Pattayi. Ako si spomínate na tieto štácie?

Do Thajska som odišiel po ukončení pôsobenia v Malajzii. Prvý rok som strávil v Bangkoku, ďalšie tri v Pattayi.

Na toto obdobie spomínam veľmi rád. Z Malajzie som sa presunul asi tisíc kilometrov severnejšie. Čo sa týka podnebia a celkovo počasia, to bolo približne rovnaké.

Po futbalovej stránke to bolo o niečo lepšie, keďže každý klub mohol mať na súpiske až siedmich zahraničných hráčov, z ktorých na zápas mohli nastúpiť piati, čo je v podstate polovica základnej jedenástky.

Úroveň súťaže sa počas môjho pôsobenia v Thajsku, aj vplyvom príchodu zahraničných hráčov, zvyšovala.

Najmä Bangkok je turistami z celého sveta vyhľadávaným mestom. Aký bol život v hlavnom meste Thajska?

Bangkok je obrovské mesto, nielen rozlohou, ale i počtom obyvateľov. A keď k tomu prirátame turistov, ktorí tam každodenne prichádzajú, nie je o čom.

Najväčší problém bol s dopravou. Všade sú samé, aj niekoľko kilometrové zápchy.

Samozrejme, je to mesto plné zábavy, žije dvadsaťštyri hodín, či je deň alebo noc. Za zábavou sem prichádzajú nielen turisti, ale aj ľudia z iných miest Thajska.

Pre mňa osobne bol Bangkok veľmi hlučným resp. rušným mestom a tak som privítal ponuku z Pattaye.

Ako na vás zapôsobila Pattaya?

Nachádza sa niečo vyše sto kilometrov južne od Bangkoku. Páčilo sa mi tam viac. Je to prímorské mesto. Býval som dvesto metrov od pláže. Tento angažmán som si naozaj užíval.

Prostredie bolo oproti Bangkoku kľudnejšie a život tu bol pokojnejší, aj keď jedným dychom dodávam, že aj tu sa chodia ľudia a turisti zabávať.

Čo sa týka futbalu, klub, hoci bol priemerný, všetko v ňom fungovalo na dobrej úrovni.

Thajsko je tiež krajinou, kde platia pre nás viaceré nezvyčajné pravidlá či zákony. Čo vás v tomto smere najviac prekvapilo?

Všade vo svete platia nejaké pravidlá. V Thajsku to v tomto smere bolo, povedal by som, uvoľnenejšie. Čo ma prekvapilo a dovtedy som to nevedel, bolo, že za urážku kráľa alebo kráľovskej rodiny na verejnosti, dotyčného čakalo pätnásťročné väzenie. A počul som aj o konkrétnych prípadoch, kedy k takému trestu došlo.

Ako by ste na tú dobu zhodnotili pôsobenie v Ázii po finančnej stránke?

Oproti Slovensku to bolo oveľa lepšie. Zároveň však vravím, že nie vždy je dôležité pozerať sa iba na peniaze. Mal som aj ponuku z Mjanmarska, ktorá bola za ešte lepšie peniaze ako tie v Malajzii a Thajsku, avšak život tam by bol o dosť náročnejší.

Aké najväčšie úspechy ste počas pôsobenia v Malajzii a Thajsku dosiahli?

Či už v Malajzii, alebo neskôr v Thajsku, hrával som za priemerné kluby.

Počas pôsobenia v Malajzii som si dvakrát zahral skupinovú fázu Ázijskej Ligy majstrov, finále FA Cupu s Perakom a bol som vicemajstrom súťaže s mužstvom Negeri Sembilan.

V Thajsku som sa dostal do výberu najvyššej súťaže a tiež sme si s mužstvom, kde som vtedy pôsobil, zahrali prípravné stretnutie proti Atléticu Madrid.

V roku 2011 sme spolu s Pattayou skončili na štvrtom mieste, čo bolo vtedy brané ako veľký úspech.

Marián Juhás (vpravo) po boku Tomáša Ujfalušiho, vtedy hráča Atlética Madrid. (Autor: archív MJ)

Čo zápas proti Atléticu Madrid? Ako si na neho spomínate?

Odohrali sme ho pred plnými tribúnami na národnom štadióne v Bangkoku. Výsledok si už presne nepamätám, myslím, že sme prehrali 4:1.

V drese Atlética vtedy nastúpili hráči ako Falcao, Forlan, Juanfrán, Ujfaluši či Diego Costa. Bol to naozaj veľký zážitok.

Ako by ste v globále zhodnotili svoje pôsobenie v Ázii?

Strávil som v oboch krajinách vyše osem rokov, zážitkov mám naozaj veľa. Čo sa týka futbalu, spomeniem, že ma uchvátilo, ako ľudia v Malajzii futbal milujú.

Na každý domáci zápas chodilo bežne štyridsaťtisíc divákov a tí dokázali vytvoriť naozaj skvelú atmosféru.

Na finále FA Cupu, ktoré sa hralo v meste Kuala Lumpur, na najväčšom štadióne v krajine -  Shah Alam, sa prišlo pozrieť neuveriteľných osemdesiattisíc divákov a ďalších dvadsaťtisíc sledovalo stretnutie mimo štadióna, na veľkoplošnej obrazovke.

Aj vďaka tomu, že som mal príležitosť pôsobiť v Ázii, som mohol navštíviť okrem Malajzie a Thajska aj ďalších niekoľko krajín - Hong Kong, Vietnam, Indonézia, Mjanmarsko, Singapur, Laos a Maledivy.

Najviac ma očarili Hong Kong a Maledivy.

Štadión Sham - Alam v Kuala Lumpur:

Marián Juhás

  • narodil sa 28. októbra 1979 v Košiciach, má 42 rokov
  • na Slovensku okrem Košíc a Michaloviec pôsobil aj v Krásnej nad Hornádom
  • ako legionár si vyskúšal pôsobenie v Malajzii a Thajsku
Jakub Bobovič
Jakub Bobovič začínal s prácou športového redaktora v regionálnych MY Novinách, kde pôsobil dva a pol roka. Hoci píše v prevažnej miere o kolektívnych športoch, najmä futbale, sám sa pasívne venuje viac individuálnym športom ako bicyklovanie či plávanie. Futbal sleduje od tých najvyšších po tie najnižšie poschodia. Jeho doménou sú však nižšie futbalové súťaže na východe Slovenska.

Súvisiace články

Nachádzate sa tu: