Mladší futbaloví fanúšikovia si ho pamätajú ako nekompromisného trénera, ktorý viedol aj slovenskú reprezentáciu.

Tí starší najmä ako spoľahlivého obrancu s tvrdou strelou, autora dnes už kultového gólu do siete Talianska na majstrovstvách Európy 1980. Hosťom podcastu Vykroč bol LADISLAV JURKEMIK. 

Futbal je sociálny fenomén bez ohľadu na to, na akej úrovni sa hrá. Futbalisti sú pre fanúšikov často ako „bohovia.“ Demonštruje to aj príhoda Mareka Hamšíka, ktorého v Neapole prepadli lupiči a ukradli mu drahé hodinky, no ultras SSC Neapol vinníka vypátrali a Marekovi hodinky vrátili. Ako futbal vnímate vy?

Na Marekovu príhodu si veľmi dobre spomínam a tešil som sa z toho, že hodinky dostal naspäť. Futbal bol pre mňa život a všetko som urobil pre to, aby som ho mohol hrať. Pochádzal som z chudobnej rodiny, no dával som si ciele a veril som, že ich dosiahnem.

Mnohí pamätníci tvrdia, že kedysi sa hralo ľúbivejšie a férovejšie. Ako sa z vášho pohľadu zmenil futbal za posledné polstoročie?

Futbal sa zrýchlil, hoci, keď som pozeral aj naše finále z majstrovstiev Európy v Belehrade proti Nemecku, aj to bol futbal „hore-dole.“ Celkovo sa však určite zrýchlil, no myslím si, že my sme hrali vtedy s väčším srdcom. Dnes sa síce hráči búchajú po srdci a po drese, ale keď sú o pol roka v ďalšom klube, nemôžu sa s daným klubom ani identifikovať.

My sme boli generácia, ktorá jednak nemohla prestúpiť, lebo nás kluby nepúšťali, no dávali sme do toho všetko, aby mali ľudia radosť. Vychovávali nás tak aj tréneri. Nezaujímali nás peniaze, tie neboli veľké, ale stále sme mali viac ako bežní ľudia, to sme si uvedomovali. Každý na ihrisku obhajoval svoje meno a nedovolili sme si prechádzať sa po ňom. Naša generácia vyrastala v skromných podmienkach a vážili sme si každého fanúšika, ktorý prišiel na štadión.

Vráťme sa ešte na začiatok, do vášho detstva v rodných Jacovciach neďaleko Topoľčian. Ako vyrastajú chlapci v dedine, kde vyrastali majstri Európy vo futbale (vy a Dušan Herda) a majster sveta v hokeji (Miroslav Šatan)?

Okrem spomínaných odtiaľ pochádzajú napríklad aj Peter Herda, Maroš Novotný či ďalší skvelí futbalisti. Mal som možno aj to šťastie, že som býval priamo oproti ihrisku. Boli sme na ňom od rána do večera. Zo školy sme prišli domov, hodili sme tašku do kúta a už sme boli na ihrisku a hrali sme horný koniec proti dolnému koncu. Na hornom konci bývali Herdovci a Maroš Novotný a na dolnom konci iba ja sám. Mali sme však kamarátov, ktorí radi hrávali futbal, tak sa k nám pridali.

V Jacovciach sa začínalo s organizovaným futbalom už v žiackej kategórii. Tešili sme sa, keď sme vôbec dostali loptu a mohli hrať. Na futbale som vyrastal a bol to môj život. Keď sa ma učiteľka pýtala, čím chcem byť, povedal som, že futbalista. Dokonca si nechala zavolať do školy otca, keďže som nechcel byť nik iný, iba futbalista. (smiech)

Mama vám raz povedala: „Lacko, keď niečo robíš, rob to poriadne!“ A toho ste sa držali. V 18 rokoch sa o vás uchádzali viaceré kluby - Prievidza, Nitra, či Slavia Praha. Nakoniec ste cestovali na bratislavské Pasienky. Prečo vyhral Inter Bratislava?

Okrem toho sa o mňa zaujímala aj Žilina, ale vedel som, že popri stopérskej dvojici Staškovan – Tománek by som veľa šancí nedostal. V Interi neboli vtedy výrazní stopéri a mal som väčšie šance. Navyše, otec mi v mladosti povedal: „V prvom rade musíš mať remeslo a potom sa uvidí.“ Vyučil som sa teda za elektrikára, ale chcel som si spraviť aj nadstavbu.

V Žiline mi núkali štúdium nadstavby 5 rokov, ale v Interi iba 2 a po nej maturita. Zavážilo aj toto a aj otec súhlasil. Osobne som sa však pozeral najmä na to, aby som mohol hrávať.

Ešte keď som bol učeň v Topoľčanoch, poslal za mnou Malatinský z Trnavy dvoch funkcionárov. Tí však prišli arogantne a vraveli: „Viete, sme 5-násobný majster republiky a ty môžeš byť rád, že pôjdeš ku nám.“ Na čo som im odvetil, že mám päť ligových mužstiev, z ktorých si môžem vyberať a do Trnavy nepôjdem.

Neskôr som sa dozvedel, že im Malatinský za ten arogantný prístup vynadal. Možno, ak by vystupovali inak, šiel by som do Trnavy, odkiaľ som mal aj bližšie domov. Dovtedy som z domu nikde poriadne nebol a mama aj plakala, keď som odchádzal do Bratislavy. Zavážila však aj škola a po nadstavbe som si spravil ešte právnickú fakultu, držal som sa totiž toho, čo mi hovoril otec – v prvom rade musí byť škola, aby mal človek aj náhradný plán, keď sa napríklad zraní.

V Interi ste odohrali 11 ligových sezón a zažili ste časy, keď silnej československej lige dominovali dva bratislavské kluby. V dramatickej ligovej sezóne 1974/75 sa o titulerozhodovalo až v poslednom kole, v legendárnom derby medzi prvými dvoma mužstvami ligy, bratislavskými klubmi Slovanom a domácim Interom. Prvá prehra Interu na vlastnej pôde a koniec 14-zápasovej víťaznej série stáli žlto-čiernych titul. Ako si spomínate na túto, pre Inter mimoriadne vydarenú, sezónu?

Bola to naozaj fantastická sezóna. Keď som prišiel do Interu, po polroku sme vypadli z ligy, takže som tam bol vlastne 12 sezón a trinástu v Banskej Bystrici na vojenčine. Po návrate do ligy prišiel Valér Švec a generácia mladých hráčov ako Maroš Novotný, Jožko Bajza či Peťo Luprich a okolo nich boli hviezdy – Szikora, Petráš, Krnáč a ďalší.

Valér vytvoril vynikajúce mužstvo a herne sme kopírovali Ajax Amsterdam. Ovládali sme loptu a ešte dnes mi rozprávajú ľudia, že fanúšikovia Slovana radi chodili, keď hral Slovan vonku, sledovať domáce zápasy Interu, lebo sme hrali krajší futbal ako oni. Bol kombinačný a nátlakový.

Keď nebolo do 30. minúty 2:0 či 3:0, ľudia sa obzerali, čo sa stalo. Pamätám si, ako prišla Trnava so všetkými hviezdami a Hrušecký sa ma pýtal, či sme jedli surové mäso alebo čo, keď sme im dali 4 góly a odišli domov. V európskych pohároch sme porážali aj mužstvá ako Zaragoza a podobne. S radosťou som vtedy chodil na tréning, aj v tréningových zápasoch „horela tráva.“ Veľmi rád si na to spomínam.

Na zápas so Slovanom som musel kúpiť lístky pre celý autobus z Jacoviec (smiech). Po zápase, hoci sme ho prehrali, ma čakali a hovorili, že taký zápas ešte nevideli. Dokonca v kine v žurnále ukazovali zábery z tohto zápasu a ja som mal šťastie, že som v ňom dal gól na 1:0. Bol to futbal hore-dole a excelovali tam na oboch stranách hráči ako Jokl či Petráš.

Keby sa hralo na Slovane, bolo by tam 60-tisíc ľudí, hralo sa však u nás na Pasienkoch a bolo „iba“ 27-tisíc, hoci nebolo vidno ani schody či prechody. Je to pre nás trochu smutná spomienka, no napriek prehre ľudia po zápase zostali na tribúnach, tlieskali a dodnes na ten zápas spomínajú.

Najlepší strelec Interu bol Ladislav Petráš, prezývaný Bača. Bol to váš spoluhráč a československý reprezentant, ktorý v decembri 2023 oslávil 77 rokov. Bol skvelý kanonier, ale aj veľký šoumen. Traduje sa napríklad príhoda, keď tréner súpera zakričal: “Dvaja bráňte Petráša!” Petráš ich obišiel, dá gól a kričal naspäť: “Dvaja je málo!” Aké sú Vaše spomienky na tohto hráča?

Laco bol skutočne výnimočný a fantastický futbalista, ale aj vynikajúci človek do partie. Keby bol na sebe viac pracoval, bol by ešte lepší, ale nemal to v povahe. On si trúfol aj na piatich súperov, obehol ich, počkal a znovu obehol. (smiech) Takisto neprehral hlavičkový súboj ani s Dvořákom z Dukly Praha, ktorý bol o dve hlavy vyšší od neho. Bol síce aj tlstý, volali sme ho aj „Bachroš,“ ale mal skvelý tajming a vedel výborne vyskočiť. Napriek nadváhe mal úžasné zrýchlenie a bol šoumen, kvôli ktorému ľudia chodili na štadión. Vždy niečo vyviedol, bol schopný aj rozhodcu si chytiť okolo krku a podobne. Skrátka, zabávali sme ľudí.

Inter Bratislava stratil svoj pôvodný domov a prežíva výkonnostný pád. Pôsobí v Stupave či v Dunajskej Lužnej. Je vôbec reálne, že sa opäť dočkáme tradičného mestského derby Slovan – Inter?

Pád majú na vine aj politici a preto by aj oni mali teraz pomôcť, aby v Bratislave našli pre takýto klub zodpovedajúce ihrisko. Lebo bez neho nemôžete existovať. Muži aktuálne hrávajú opäť v Stupave. Dnes je to však o peniazoch a pokiaľ nebude mať Inter poriadneho sponzora, ktorý priláka hráčov, bude to ťažké. Predtým sme mali fantastického sponzora, Slovnaft, no ten sa na to, žiaľ, „vykašľal.“

V roku 1983 ste mali 30 rokov a po tridsiatke a 45 zápasoch za reprezentáciu ste mali nárok na prestup do zahraničia. Dostali ste veľmi zaujímavú ponuku zo silného bundesligového HSV Hamburg a do Bratislavy prišiel rokovať tréner Ernst Happel. Prečo ste napokon do Nemecka neodišli?

Hrať Bundesligu bol môj sen a veril som, že na to mám, pričom som spĺňal všetky podmienky. Pamätám si, že 22. decembra bolo sedenie výkonného výboru Československého futbalového zväzu v Prahe, kde bola aj moja žiadosť, aby ma pustili do Hamburgu, kde hrali hráči ako Kevin Keagan, či Felix Magath, no zranil sa im stopér. Po tomto sedení som volal s generálnym sekretárom, pánom Baťom, či som dostal súhlas. On mi však odvetil, že nie, lebo reprezentačný tréner Havránek ma potrebuje na jar. A ja som sa rozplakal.

Navyše prišlo prvé jarné sústredenie reprezentácie a tréner Havránek ma nezobral. Myslel som si, že ma porazí, bol som z toho hotový. Tak som sa nahneval a povedal som si, že teraz podpíšem aj hocijakej rakúskej dedine a pôjdem preč, keďže so mnou vybabrali, napriek tomu, čo som odviedol pre Československo. Potom prišiel s ponukou švajčiarsky St. Gallen a hneď som im podpísal. Môj sen však bol hrať Bundesligu, ale nevyšlo to.

V St. Gallene a neskôr v Chure ste strávili 8 rokov a 7 futbalových sezón. Ako vás pobyt v krajine presnosti a dôslednosti poznamenal?

Švajčiarsko považujem za svoju druhú krajinu, veľa som sa tam naučil. Zdokonalil som sa tam v profesionalizme. Doma sme síce boli oficiálne amatéri, ale nechodili sme do práce, takže sme boli viac-menej profesionáli. Ale na papieri som prvýkrát profesionál bol až tam. Naučili ma tam veľa – identifikovať sa s klubom, viac si vážiť ponožky, štulpne, trenky či dres a aj to, že tie sa tam nehádzali na zem ako veľakrát u nás.

Naučili ma vážiť si vedenie klubu. Veľmi dobre ma prijali, naučil som sa po nemecky, hoci zo začiatku to bolo ťažké, keďže tam sa rozpráva „švajčiarskou nemčinou,“ ktorej mnohokrát nerozumejú ani Nemci. Zarobil som si tam aj peniaze, ktoré by som doma nikdy nezarobil, hoci v porovnaní s dneškom to boli skromné peniaze. Predovšetkým však boli ku mne tvrdí a niekedy mi bolo aj do plaču.

Uznali však aj moje kvality a po pol roku spravili zo mňa kapitána, bol som prvý zahraničný kapitán vo Švajčiarsku. Domáci Švajčiari mi veľmi pomohli a keby ma to neťahalo domov, možno by som tam bol aj zostal. Ale ja som chcel ísť domov, som skrátka Slovák.

Ešte 58-ročný ste mali platnú registračku v Plaveckom Podhradí, ktorú ste aj aktívne využívali. Aké náročné je udržať sa v pokročilom veku v kondícii umožňujúcej solídne odohrať futbalovú sezónu, hoci na dedine?