Začínal v argentínskom klube C.A San Jorge, debut medzi dospelými si odkrútil v Atlético Rafaela.

Kariéru však rozbehol až na Slovensku, kde sa v drese AS Trenčín stal najlepším strelcom. Stačila mu na to len polovica súťaže, po ktorej prestúpil do tureckého Rizesporu.

DAVID DEPETRIS (36) si zahral tiež v Mexiku (Monarcas Morelia), Česku (Sigma Olomouc), Taliansku (Savoia) či rodnej Argentíne (Huracan, Olimpo, Sarmiento Junin).

Svetobežník ukončil kariéru v Považskej Bystrici, predtým ešte hral za Spartak Trnava, Banskú Bystricu či Podbrezovú.

Za vyše dvadsať rokov ste pôsobili v množstve klubov. Bolo pre vás náročné skončiť?

Nebolo to ľahké rozhodovanie. O konci som uvažoval dlhšie, už v čase, keď som pôsobil v Podbrezovej či Banskej Bystrici.

Rodinu mám v Trenčíne a stále viac mi vadilo, že nie som s ňou. Ku koncu kariéry som mal aj množstvo zranení, čo mi uberalo na radosti z futbalu.

Vždy prišla odmena, nová energia v podobe gólu. Chcel som preto ešte chvíľu hrať, snažil som sa dostať do AS Trenčín, kde som začínal. Ponuku som však nedostal, a tak som išiel do Považskej Bystrice.

Posledný polrok som sa ale trápil, bojoval som s motiváciou. Nakoniec som sa rozhodol, že to je môj definitívny koniec.

Spomenuli ste si, ako ste prišli na Slovensko v roku 2007?

Keď sa nad tým zamýšľam, pripadá mi to ako pár mesiacov. No už je to množstvo rokov.

Bol december 2007, mal som devätnásť rokov, no už tretiu sezónu som hral v argentínskej lige. Mal som to šťastie, že už ako 17-ročný som sa stal profesionál.

Som vďačný, že som dostal šancu dostať sa do Európy, konkrétne do Trenčína. Hrať v Európe je snom väčšiny hráčov z Južnej Ameriky.

Iná krajina, iný svet. Nemali ste pred prestupom obavy?

Mal som istý rešpekt, ale chcel som hrať v Európe a splniť si tak jeden z mojich troch snov. Takže som išiel do toho.

Aké boli ďalšie?

Prvým bolo hrať profesionálne, čo sa mi podarilo ako 17-ročnému. Druhým bol štart v najvyššej argentínskej lige a potom angažmán v Európe. Ja som si všetky tri splnil, akurát ten tretí bol skôr ako druhý.

Vedeli ste, kde sa Slovensko vôbec nachádza?

Klamal by som, keby som povedal, že áno. Už vtedy bol Google, no ja som si ho pozeral na mape. A potom som si zisťoval niečo o Trenčíne.

Keď som prišiel, bolo to ťažké. Zima, iná kultúra, rečová bariéra, celé zle…

Ja som však bol vždy tvrdohlavý a išiel si za svojím cieľom. Preto som sa dokázal rýchlo adaptovať.

Nepripúšťal som si, že sklamem. A keby aj áno, vždy som sa mohol vrátiť do Argentíny.

Vašim prvým úspechom bol postup s AS Trenčín do najvyššej súťaže.

Za sezónu som strelil 31 gólov, takže som bol spokojný. Škoda len, že som v Trenčíne nebol, keď vyhrával tituly. Napriek tomu však na Trenčín nikdy nezabudnem. Stále tam figurujem ako najlepší strelec v histórii klubu, čo je pre mňa veľká česť.

Po postupe skončil Trenčín na piatom mieste, vy ste sa v sezóne 2012/13 stali najlepším strelcom ligy, keď ste zaznamenali 16 gólov. A to ste odohrali len jesennú časť.

Neviem, či sa to niekedy niekomu podarilo. Bolo by zaujímavé sledovať, koľko by som gólov nastrieľal v celom ročníku.

Vtedy však prišla zaujímavá ponuka z tureckého Rizesporu, ktorý sa chcel vrátiť do ligy. Trénerom bol Mustafa Denizli, ktorý bol blízkym priateľom Recep Tayyip Erdogana.

Za dvanásť zápasov som dal šesť gólov a postúpili sme do prvej ligy, čo bolo skvelé. V najvyššej súťaži som si však zahral iba pol roka, za ktorý som strelil jeden gól.

Tréner Denizli vtedy ešte pred sezónou v klube skončil, a tak som neskôr v tíme skončil aj ja.

Tureckí fanúšikovia sú známi fanatici. Stalo sa vám tam niečo bizarné?

Bolo bežné, že po zápasoch obklopili náš autobus a nemohli sme sa ani pohnúť. Vtedy musel tréner vystúpiť, poďakovať im a pustili nás.

Odišli ste do českej Sigmy Olomouc a neskôr do mexického klubu Monarcas Morelia.

Bolo to jedno z najlepších období v mojej kariére. Na Slovensku o nej nevedia ľudia nič, no mexická liga je nesmierne kvalitná súťaž. Hrajú ju tí najlepší z tých, ktorí neodídu do Európy. Prirovnať sa dá k dnešnej MLS, kde takisto prichádzajú fantastickí hráči.

V Mexiku som si viackrát zahral proti Ronaldinhovi, čo bola pre mňa ako človeka, čo miluje futbal, veľká česť.

Aký bol?

Mal už 34, 35 rokov, takže nebol najrýchlejší. S loptou však bol aj vtedy výnimočný, bola radosť ho sledovať.

Ako dnes Lionel Messi v USA, kde sa všetci chodia na neho pozerať.

Stretnutia s Ronaldinhom patria do TOP 5 mojich najväčších futbalových zážitkov.

A čo ďalšie?

Samozrejme je to reprezentačný štart za Slovensko, čo bolo pre mňa niečo výnimočné. Hrať za národný tím na najvyššej úrovni je pocta, nič viac v živote futbalistu nie je.

Ďalej je to prvý profesionálny štart v Tres Arroyos v drese Atlética Rafaelo, kedy sme vyhrali 3:2 gólom z poslednej minúty.

Rád spomínam tiež na prvý profesionálny gól, ktorý som oslávil s bratom, on vtedy robil podávača lôpt. Pamätám si, ako sme sa vtedy objali a na tribúne to sledovali naši rodičia či príbuzní.

Ani mi to nepríde, že je to už toľko rokov.

A čo tie ďalšie top momenty?

Zahral som si s Lautarom Martinezom či Lisandrom Lópezom, dal som gól na legendárnom Aztéckom štadióne, kde skóroval Maradona rukou a predviedol to legendárne sólo.

Vtedy tam bola kapacita 100-tisíc divákov, teraz ju pre bezpečnosť trošku znížili.

Sú to krásne spomienky, na ktoré nikdy nezabudnem. Futbalu ďakujem za veľa a som hrdý, že som si splnil všetky tri sny.

V Argentíne ste pôsobili v kluboch Huracan, Olimpo a Sarmiento Junin. Aká je úroveň najvyššej argentínskej súťaže oproti slovenskej?

Nemyslím si, že by sa niekto nahneval, keď poviem, že argentínska liga má oveľa vyššiu kvalitu. Stačí sa iba pozrieť, akí hráči z nej idú do svetových klubov. A v akom počte za aké peniaze.

Argentína je futbalová krajina, majstri sveta, takže aj miestna liga je kvalitná. Som rád, že som bol jej súčasťou.

Vravelo sa, že môžete spasiť národný tím, no za reprezentáciu Slovenska ste odohrali iba dva zápasy. Nebolo to pre vás sklamaním?

Klamal by som, keby som povedal, že ma to netrápilo. Samozrejme, že som chcel viac.

Na druhej strane som však rád, že som dostal túto šancu, pretože hrať za národné farby je to najviac.

Že som odohral menej beriem ako realitu. Myslím si však, že minimálne tie dva zápasy som si za výkony v kluboch zaslúžil.

V roku 2013 ste hrali na pôde Gibraltáru, kde Slovensko šokujúco iba remizovalo 0:0. Potom ste sa predstavili ešte pri remíze 1:1 s Rumunskom.

S Gibraltárom to bol slabý zápas. Hralo veľa nových hráčov a nesadlo si to. Každý vravel, že sme mali vyhrať, ale aj taký je futbal. Že to proste niekedy nejde.

Ako hovorím, škoda, že som sa v reprezentácii nepresadil viac, ale zas som hrdý na to, čo som vo futbale dosiahol.

V roku 2019 ste sa po účinkovaní v Južnej Amerike vrátili do Trnavy. Prečo práve Spartak?

Veľa ľudí nevie, aký je život futbalistu. Mám dvoch synov a nevidel som, ako sa mladší narodil. Spoznal som ho, až keď mal štyri mesiace.

Vtedy som bol polroka sám a rodina mi nesmierne chýbala. Aj preto som sa vrátil na Slovensko.

Rodina s vami nežila v Argentíne?

Najskôr áno, ale, keď sme čakali druhé bábätko, pre ženu bolo lepšie byť tu. Aby bola pri rodine. Aj preto sme zostali žiť na Slovensku, kde sme šťastní.

Bohatá kariéra je za vami. Keby ste mali vybrať jeden pamätný zápas, ktorý by to bol?

Ťažko vybrať jeden. Vždy ten prvý zápas je špeciálny. Ako som vravel, rád spomínam na premiéru v druhej argentínskej lige, keď som na pôde Tres Arroyos nastúpil ako striedajúci hráč v drese Atlético Rafaelo a vyhrali sme 3:2 gólom z nadstaveného času.

Potom som dostal šancu v základnej zostave a Almagro sme zdolali 4:1, ja som dal dva góly. Mal som vtedy len 17 rokov a na tribúne to sledovali rodičia a priatelia, bol to pre mňa veľký deň.

Nikdy nezabudnem tiež na postup s Trenčínom a Rizesporom. Jedinečné bolo tiež pôsobenie v Mexiku, kde som sa stretol so skvelými hráčmi. Tých momentov bolo nesmierne veľa a som za ne veľmi šťastný.

Chvíľu ste si zahrali v Serii D za taliansky klub Savoia. Prečo tak nízka súťaž?

Skočil som v Trenčíne a prišla taká ponuka. Je to štvrtá liga, ale ľudia na Slovensku by sa čudovali, aká kvalitná súťaž to je. Savoia je pri Neapole a niekedy to tam bolo skutočne divoké.

Bola to pre mňa dobrá skúsenosť, brali sme to s rodinou aj ako pekný čas pri mori.

Vy ste prototyp futbalového svetobežníka.

Vo futbale to tak býva. Ja som sa nikdy nebránil možnosti, keď prišla. Nebál som sa a rýchlo som sa adaptoval na iný život, kultúru. Za všetky bývalé kluby a mestá som vďačný.

Kariéru ste ukončili v Považskej Bystrici. Uvedomovali ste si v zápase so Zlatými Moravcami, že to bol možno váš posledný gól?

Vedel som, že môže byť jeden z posledných. Chcel som pridať ešte ďalší, ale nakoniec to vyšlo tak, že proti Zlatým Moravciam som dal posledný profesionálny gól.

Čomu sa budete venovať teraz? Uvažujete nad trénerstvom?

Zatiaľ si to nechávam otvorené. Jednou z možností je pokračovať ako tréner a ponúknuť tak ľuďom, čo som sa pri futbale za toľké roky naučil.

No a po druhé je tu myšlienka spojiť argentínsky a slovenský futbal.

Ako to myslíte?

Na Slovensku hralo doteraz len päť, šesť hráčov z Argentíny a vždy priniesli svoju kvalitu. Mojím cieľom je priniesť sem zaujímavých hráčov z Argentíny, ktorí by boli spestrením a pridanou hodnotou pre našu ligu.

Argentína má bohatú futbalovú históriu a vieme, akých veľkých hráčov dokáže vyprodukovať. Aj preto si myslím, že hráči z Argentíny by boli pre Slovensko prínos.

Verím, že dokážem tak pomôcť slovenským klubom, aby sa posunuli aj v Európe. Mojím cieľom je pomáhať a otvoriť takýmto hráčom dvere na Slovensko. Myslím, že je to zaujímavá myšlienka, ktorej sa chcem chytiť.

Chceli by ste na záver niečo povedať?

Ďakujem rodičom a bratom, ktorí ma vždy vo futbale podporovali. Aj keď som bol od nich ďaleko, vždy sme boli v kontakte a držali mi palce.

Ďalej ďakujem svojej manželke a rodine, že ma vždy dobíjali energiou.