Najskôr fotil zločin, potom olympiády. Fotenie je boj, vraví Ján Súkup

Spomínate si na svoj prvý kontakt s fotografiou?

Pomáhal som u kamarátovho otca sušiť fotografie a leštiť ich v leštičke. Pamätám si pohľad do vane s vodou, kde plávalo plno fotiek. Bol som tretiak na základnej škole. Pozdávalo sa mi to, tak som doma povedal, že by som chcel fotoaparát.

Dostali ste ho?

Nie. Rodičia povedali, že ho dostanem za dobré známky. Hoci som sa učil dobre, prvý fotoaparát som si kúpil sám. Bol to ruský Ľubiteľ. O niekoľko rokov neskôr išla mama na strelecké preteky do Moskvy, odkiaľ mi priniesla fotoaparát Zorki. Ten mi vydržal dlho.

Bola to verná kópia známej nemeckej značky Leica, keďže Sovieti za socializmu razili heslo - adin raz posmotri, sam zdelaješ (raz sa pozri a sám zhotovíš).

Chytilo vás fotenie za srdce?

Stále to bolo iba hobby. Až kým som nešiel na vojenčinu, ktorú som si odkrútil u rýchlostných kanoistov v ČH Bratislava. Robil som tam údržbára a so všeličím pomáhal.

Tu vznikla fotografia, ktorá rozhodla o mojom ďalšom smerovaní. Zachytil som v tréningovom nasadení dvojicu Dékány-Štuk, fotka sa páčila aj trénerovi Tiborovi Polakovičovi.

Keďže otec bol funkcionárom v Červenej hviezde, začal som fotiť rôzne športové akcie. Nikto ma z ihriska nevyhadzoval. A keď som sa chcel fotografovaním živiť, akosi prirodzene som zakotvil u policajtov. Začal som pracovať U dvoch levov. Vtedy sa to volalo Mestská správa Verejnej bezpečnosti Bratislava.

Čo ste robili?

Nastúpil som ako kriminálny technik, fotograf, ale už za dva mesiace som dostal trest. V roku 1971 boli voľby, platil zákaz podávania alkoholu. Lenže policajti pri nejakej vlámačke zaistili na skúmanie odtlačkov prstov niekoľko fliaš s alkoholom. Na Riazanskej ulici horel panelák, zomreli tam ľudia. Policajti, ktorí mali vyraziť na výjazd, nešli. Ani som vtedy nemal službu, ale bol som s nimi v kancelárii a zviezol som sa.

Vyhodili vás?

Nie, vydržal som tam takmer tri roky.

Fotili ste aj závažné prípady?

Všetko. Množstvo vlámačiek, dopravné nehody, chodil som do pitevne. Raz som zbieral pozostatky ženy, ktorá sa hodila pri Dimitrovke pod vlak. K prípadu poslali mladú súdnu lekárku a policajti jej odmietli pomáhať. V byte sme našli mŕtvolu, ktorá tam bola dva týždne. Alebo zabitú ženu v petržalskom lese, jej vraha nikdy nevypátrali.

Bolo to náročné na psychiku?