Nahradí Mečířa práve on? Bola by to výzva, priznáva Hrbatý

Zaradili vás do tenisovej Siene slávy medzi slovenské legendy. Čo to pre vás znamená?

„Väčšinou sa takejto pocty dočkajú šesťdesiatnici či sedemdesiatnici. Ja som na to ešte dosť mladý. Na druhej strane to dokazuje, že som v tenise niečo dosiahol, preto ma uviedli do nej už v takom mladom veku. Za to som veľmi vďačný.“

Na ktoré momenty z kariéry najradšej spomínate?

„Bolo ich viac. Môj prvý grandslamový zápas na Australian Open proti Peteovi Samprasovi, semifinále Roland Garros, prvý zápas v rámci Davisovho pohára v Národnom tenisovom centre, ale aj zápas, keď som zdolal Rogera Federera v čase, keď bol svetovou jednotkou a mal sériu 49 víťazných zápasov. Ja som ju ukončil.

Všetko sú to nezabudnuteľné momenty. Ale jedným z najkrajších je finále Davisovho pohára v Bratislave v roku 2005 proti Chorvátom. V zápase proti Ivanovi Ľjubičičovi som si pri mečbale zrazu uvedomil, aká neuveriteľná atmosféra tam vládne. Stáli mi všetky chlpy na tele. Vtedy som si vravel: 'Musíš ten mečbal premeniť, inak ťa ľudia zabijú.'“

Boli ste známy tým, že ste na tréningoch dreli. Vďačíte práve tomu za úspechy?

„Môžem povedať jednu príhodu. Mal som v rokoch 2002 - 2003 menšiu krízu. Bol som päťdesiaty na svete. Predtým som bol tri roky v dvadsiatke. Pátrali sme po príčine. Otec mi vybavil aj psychológa. Po tretej návšteve mi vraví: 'Ty vôbec nepotrebuješ psychológa. Veríš svojmu tréningu a práve preto si dobrý.' Moja filozofia bola, že ak budem správne a poctivo trénovať, budem patriť do svetovej špičky.“

Počas kariéry ste boli vo svetovom rebríčku najvyššie na dvanástom mieste. V roku 2000 ste boli blízko k postupu do desiatky. Nehnevá vás, že to nevyšlo?

„Nie. Tenisu som dával maximum, všetko som robil naplno. Nie je nič, čo by som ľutoval. Asi to tak malo byť. Hoci som mal vtedy na turnaji v Dubaji v zápase proti Davidovi Ferrerovi tri mečbaly. Ak by som jeden premenil, tak by som bol v desiatke. Keby som si dnes mal prejsť celú kariéru a mohol si vybrať, vybral by som si tú istú. Aj s tým istým zranením a s tým istým koncom.“

Roger Federer sa o vás vyjadril, že ste majstrom sveta v trénovaní. Koľko hodín denne ste trénovali?

„Vôbec netuším. Ale pamätám si jeden deň. Trénoval ma Marián Vajda, bolo asi 32 - 33 stupňov. Len dopoludnia som odtrénoval dve a pol hodiny, po obede päť a pol hodiny a k tomu ešte asi hodinu a pol rozcvička. Vtedy mi to nepripadalo až tak veľa. Ak by vtedy Marián skončil, bol by som asi nahnevaný. Ale teraz mi pripadá obdivuhodné, že nepovedal ani slovo a vydržal. Musel mať oceľové nervy.“

Teraz však budete v opačnej pozícii a v tenise platí, že vo vzťahu hráč - tréner je pánom hráč. Nebojíte sa, že sa to otočí?

„Je to iné. Ale najlepším trénerom na svete je ten, kto dokáže rozmýšľať ako jeho zverenec. Dokáže hráča nastaviť tak, že má pocit, že tie riešenia prichádzajú z jeho vlastnej hlavy. A to je tá najlepšia situácia. Aj keď hráč nevníma, že za to môže tréner. Vtedy, keď poviete hráčovi 'vylez na strom', pričom on si myslí, že to je jeho vlastná myšlienka, tak to urobí, pretože tomu verí. Preto sú niektorí tréneri úspešní.“

Patríte medzi kandidátov na kapitána slovenského tímu v Davisovom pohári. Láka vás táto funkcia?