Slovenská cyklistika sa na ME doposiaľ tešila z troch cenných kovov. Zlato v kategórii elite si vybojoval Peter Sagan, bronz v časovke junioriek Viktória Chladoňová a o vôbec prvú medailu sa postaral ERIK BAŠKA.

V estónskom Tartu ovládol preteky do 23 rokov, keď v záverečnom šprinte ukázal svoj rýchlostný potenciál a súperov nechal výrazne za sebou. 

Od tohto momentu ubehlo už viac ako 10 rokov, počas ktorých si rodák z Dohnian splnil svoj sen o veľkej cyklistike, aj si prešiel náročným obdobím.

Ako si spomínate na víťazstvo z ME do 23 rokov?

Ani by som nepovedal, že je to už desať rokov. Na takýchto pretekoch musíte čo najviac šetriť energiu, občas zariskovať a mne vtedy vyšlo úplne všetko.

Pamätám si, že tam boli dve stúpania, pred ktorými som sa tlačil čo najviac dopredu. Vedel som totiž, že ak sa budem aj prepadať, tak odstup nebude veľký a v technických pasážach sa opäť dostanem dopredu. 

Záver bol po vetre a napokon to bol veľmi dlhý špurt. Bolo to asi 300 metrov, ale nejako som to vydržal a stal som sa majstrom Európy.

VIDEO: Erik Baška sa stal majstrom Európy do 23 rokov

Preteky sa spočiatku nevyvíjali pre slovenský tím ideálne. Dokonca jeden z vašich tímových kolegov skončil v nemocnici. 

Áno, tuším sa to stalo hneď v prvom okruhu. Bol tam väčší pád, v ktorom skončil teda aj Ľuboš Malovec. Napokon sme zostali v pretekoch iba traja Slováci.

Juraj Lajcha a tiež Juraj Bellan mi práve pred tými stúpaniami pomáhali vytvoriť pozíciu, aby som nebol sám na vetre. Dodržovali sme taktiku, ktorú sme si určili a aj preto som ušetril energiu na záver.

Prezident SZC Peter Privara povedal, že pre neho nebolo vaše víťazstvo prekvapením. Ako ste to videli vy, aké ste mali ambície?  

Vedel som, že ak mi všetko vyjde, tak viem byť určite do desiateho miesta. Cyklistika je však nevyspytateľná a často to nevyjde tak, ako si to človek naplánuje. Ako som však povedal, vtedy mi to sadlo.

Raz som zostal za hlavnou skupinou. Bolo to možno 10-15 sekúnd a mal som energiu, aby som zalepil túto medzeru. Zachoval som si však chladnú hlavu, videl som, že moja skupina dobre strieda a nesplašil som sa.

Často je to práve o takýchto malých rozhodnutiach a napríklad na toto som hrdý. Nespanikáril som a napokon tú prácu za mňa urobili iní jazdci.

Z cyklistov, ktorí boli v top 10, sa neskôr presadili Pascal Ackermann či Martin Laas. Vnímali ste ich už vtedy za hlavných súperov?

Príliš som nad tým nerozmýšľal. Vedel som, že je tam rýchly Nemec, Estónec alebo ešte Talian Davide Martinelli. Samotného špurtu som sa neobával. 

Vedel som, že patrím k najrýchlejším a skôr bolo otázkou, ako do toho záveru prídem. Našťastie mi ešte zostali sily na záverečný špurt.  

Preteky U23 ste na ME vyhrali ešte ako člen kontinentálneho tímu AWT-GreenWay. Otvoril vám tento triumf brány svetovej cyklistiky?

Určite mi veľmi pomohol. Ja som v roku 2015 vyhral päť pretekov, napríklad etapu na podujatí Okolo Berlína, ale víťazstvo na ME malo najväčšiu váhu. Vlastne až po tomto úspechu som sa dohodol s tímom Tinkoff.

Ste z Dohnian, rovnako ako Ján Miškovský, ktorého spoločnosť Janom Investments už 13 rokov sponzoruje Soudal Quick-Step. Nemali o vás záujem aj z tohto tímu?

Áno, bola aj taká možnosť. V Quick-Stepe by ma aj chceli, prebehli rokovania, ale problémom bolo, že oni by do toho išli možno až od roku 2017. 

V Tinkoffe som mal na stole kontrakt už na ďalší ročník, a tak som sa rozhodol ísť tam. Bolo by riskantné čakať ďalší rok, pretože v cyklistike úspešná sezóna neznamená, že aj tá ďalšia bude rovnaká. 

Mohli prísť pády, zranenia a možno by som sa k profesionálom nikdy nedostal. S odstupom času si myslím, že som sa pred 10 rokmi rozhodol správne. 

Bolo rozhodovanie ľahšie aj preto, že v Tinkoffe boli okrem vás aj bratia Saganovci či ďalší slovenský cyklista Michael Kolář?

Určite áno. Moju situáciu som konzultoval aj s Peťom Saganom, ktorý sa za mňa prihovoril. Chcel som vyskúšať veľkú cyklistiku. Bol to cieľ, pre ktorý som každý deň na sebe makal a preto sa to nedalo odmietnuť. 

Zaujímavé je, že tým, že som prestúpil do elitnej kategórie, tak som ten majstrovský dres do 23 rokov nosil iba na jedných pretekoch. 

Ako by ste zhodnotili vašu kariéru vo World Tour tímoch?

Ako nováčik som s Tinkoffom podpísal dvojročný kontrakt. Avšak, už na zimnom sústredení v Gran Canarii nám Oleg Tiňkov povedal, že po sezóne tím končí. 

Obával som sa, ako to ovplyvní atmosféru. Zrazu sa 26 cyklistov bude chcieť ukázať, vybojovať si zmluvy inde a preto možno budú jazdiť viac na seba.

Môj prvý rok bol super. Už v tretích pretekoch som bol lídrom a hneď sa mi podarilo vyhrať. Mal som aj ďalšie výsledky a napokon sa manažérovi podarilo vybaviť, aby sme všetci Slováci prestúpili do Bory-Hansgrohe.

To bol parádny tím, ale nevydobyl som si pozíciu na lídra v šprintoch a zväčša som bol domestik alebo rozbiehal šprinty. Bolo to fajn, ale ja som víťazný typ a preto ma trochu mrzí, že som nemal toľko priestoru.

Spomenuli ste víťazstvo na belgickej Handzame Classic. Pamätáte si, koho ste vtedy odsunuli na pozíciu prvého porazeného?

Myslím si, že to bol Dylan Groenewegen. Škoda, že víťazstiev nebolo viac, no tento triumf si dosť cením. V poslednom kilometri som zostal bez tímu, súperi ešte mali po ruke domestikov, ale obehol som ich.

VIDEO: Víťazstvo Erika Bašku na belgickej Handzame Classic 2016

Ktoré ďalšie úspechy sa vám vryli do pamäti?

Je ich viac, ale spomeniem napríklad etapu z pretekov Vuelta a San Juan, kde bol Peťo Sagan piaty, ja tretí a vyhral náš tímový kolega Sam Bennett. O tom možno veľa ľudí nevie, ale pre mňa je to pekná spomienka.

Rovnako ako tretie miesto v úvodnej etape Tour Down Under. Delilo sa to na bočnom vetre, tiež som bol v závere sám a zdolal mená ako Viviani, Greipel či Ewan. Aj vtedy vyhral Bennett, no už v drese Quick-Stepu.

Šesťkrát ste sa zúčastnili aj pretekov Okolo Slovenska. V roku 2019 ste mali veľkú smolu, keď ste až v troch etapách bol štvrtý.  

Nepovedal by som, že to bola smola. Ako som spomenul, v Bore som najmä pomáhal, dlho som nebol lídrom a aj to sa prejaví na rozhodovaní.

Napríklad, v Bardejove, kde bol dojazd po kockách, by som vyhral, keby som zaútočil tak, ako som pôvodne chcel. Neurobil som to a čakal, kým to rozbehne niekto iný. Možno som si v podvedomí toľko neveril. 

V kariére sa vám nepodarilo dostať na Grand Tour, monumentálnu klasiku či olympiádu. Je to niečo, čo vám v životopise chýba?

Raz som bol v nominácii na Vueltu. Mal som byť šprintérskym lídrom, ale tesne predtým som mal ťažký pád, a tak som nemohol do Španielska cestovať. 

Veľmi ma to štvalo, pretože Grand Tour posúvajú cyklistu dopredu. Boli by tam ťažké etapy, no v troch či štyroch som mohol bojovať o víťazstvo. 

Kariéru ste ukončili pre zdravotné problémy už ako 28-ročný. Ako si spomínate na obdobie, keď ste nebojovali so súpermi, ale s covidom?

Ja som dostal covid na letisku, keď sme so Saganovcami išli na sústredenie na Kanárske ostrovy. Desať dní som bol na liekoch proti bolesti. Potom to odznelo, lekár nám urobil testy a začali sme zľahka trénovať.

Mne sa však tieto problémy vracali, prejavovalo sa to na zlej regenerácii a nebol som schopný podávať výkon ako predtým. V časovke som 50 minút dokázal ísť na 183 tepov, po covide som to nedokázal ani desať minút.

Chodil som na vyšetrenia, podstúpil som magnetické rezonancie srdca aj pľúc. Nič tam lekári nenašli, ale stále sa to nezlepšovalo. Trápil som sa v tréningoch, ešte rok som to skúsil v Dukle, ale po ME 2022 som skončil. 

Boli ste rozhodnutý vopred, že preteky v Mníchove budú posledné?

Nepamätám si to presne, ale asi som to rozhodnutie urobil až po nich. Stále som veril a dával tomu šancu. Nechcel som skončiť v takom mladom veku, robil som pre to maximum, ale ani odborníci nemali riešenie.

Človeka to mrzí... Ak by som tieto problémy nemal, určite by som ešte pretekal. Mám 31 rokov, takže som možno prišiel o najlepšie roky kariéry.

Pre vás to muselo byť nielen fyzicky, ale aj psychické náročné obdobie.

Bol to mix všetkého. Od únavy po frustráciu. Nevedel som, čo mám robiť. Bolo to, ako keby mi zobrali 30 percent výkonu. Pri vyššom tepe sa mi "zablokovali nohy" a aj v ľahších kopcoch som strácal kontakt. 

Myslím, že to bolo na pretekoch v Grécku, kde som sa maximálne sústredil na svoj výkon, no dostal som takú zimnicu, že som skončil v sanitke. 

Vtedy si poviete, že toto nie je normálne. V bežnom živote som nemal problémy, ale kvôli covidu som nedokázal už podávať výkony na bicykli.

Bolo náročné zaradiť sa do bežného života?

Vôbec som nevedel, čo budem robiť. Odmalička som všetko smeroval k tomu, že budem cyklista. Všetko sa to dialo za pochodu, začal som pracovať v bratovej firme a posledný rok a pol som cyklistický tréner.

Je to medzinárodná práca, takže trénujem aj chlapca z Luxemburska či USA. Vyhodnocujem dáta, nastavujem tréningy na mieru a snažím sa odovzdať skúsenosti. Aj takto môžem niekomu pomôcť, aby sa živil cyklistikou. 

Nelákala vás po kariére práca športového riaditeľa?

Asi nie. Skôr chcem s ľuďmi pracovať trošku bližšie, poznať ich problémy a pomáhať im v napredovaní a rozvoji kariéry. Verím, že niektorým z nich sa podarí časom dostať do svetovej cyklistiky.

Sledujete cyklistické prenosy, trebárs aj z aktuálnych ME?

Pozeral som belgické klasiky, Tour de France a tiež majstrovstvá sveta. Takéto preteky si nenechám ujsť a rád ich sledujem. Samozrejme, všetkým slovenským cyklistom prajem veľa šťastia a držím im palce. 

Matthias Schwarzbacher potvrdzuje, že je veľký talent. Lukáš Kubiš má výborné výsledky a vzhľadom na trať ME by sa mohol ukázať Martin Svrček. Videl by som ho v úniku a potom by sa s niekým mohol zviesť.