Carl Gunnarson ukončil kariéru. Napísal k tomu emotívny list

S kariérou sa rozlúčil na oficiálnych klubových stránkach. Napísal k tomu emotívny list:

"Hokej ma očaril už pri našom prvom stretnutí. Pred tridsiatimi rokmi mi ho ukázal otec a bola to láska na prvý pohľad. Keď sa obzriem a spomeniem si, ako sa to celé začalo a čím som si prešiel, nechce sa mi veriť, že som sa stal jedným zo šťastlivcov, ktorí si zahrali v NHL.

Nespočetné množstvo hodín na ľade, nespočetné množstvo zážitkov. Vždy to bolo o zábave s priateľmi počas zápasov a tréningov, o zamilovávaní sa do tohto športu zakaždým, keď som stúpil na ľad.

Nikdy som nebol hviezdou svojich tímov, dokonca ani ako dieťa. A nech už sa opýtate kohokoľvek, kto ma videl vyrastať, či si pomyslel, že to jedného dňa dotiahnem až do NHL, asi nikto vám nepovie úprimné áno. Dokonca ani ja. Zdalo sa to byť tak ďaleko.

Vždy som preto mal svoju myseľ nastavenú na najbližší krôčik. Prísť do nového tímu, vybojovať si tam miesto a snažiť sa byť rozdielovým hráčom. Keď skloníš hlavu a začneš na sebe tvrdo makať, niekedy, keď ju znova zdvihneš, zistíš, že sa veci udiali tak rýchlo, že si zrazu na začiatku toho, o čom si vždy sníval.

Podobne som sa cítil, keď som nastupoval do prvého zápasu v NHL, otvorilo mi to oči potom, čo som sa viezol na vlne úspechu. Všetko sa to stalo tak rýchlo. Odkedy som nemal isté miesto ani v SHL, skrz účasť v reprezentácii na majstrovstvách sveta, podpis zmluvy v Toronte až po môj prvý zápas v NHL. Všetko za dva roky.

A potom som sa ocitol v St. Louis, meste, o ktorom som nevedel prakticky nič. Nebolo to ako v Toronte, kde som strávil päť rokov. Tam sa všetko točí okolo hokeja, majú tam živé centrum mesta a všetko pokope. St. Louis bolo viac roztrieštené a ani v centre sa toho nedialo toľko zaujímavého, okrem športových podujatí, samozrejme. Vedel som, že tam milujú bejzbal, ale netušil som, ako tam milujú hokej. Fanúšikovia ma potešili, ukázali ozajstnú lásku k Blues, špeciálne počas play-off.

Napokon sme s manželkou zistili, že je to úžasné mesto pre založenie si rodiny. Naše dve deti sa tu narodili a ľudia v St. Louis k nám boli viac než priateľskí. Sme veľmi hrdí, že sme toto mesto mohli nazývať domov počas posledných siedmich rokov.

Samotný hokej vám dá viac, než si predstavujete. Nájdete priateľstvá, kde ich najmenej očakávate, a to nadšenie z hrania v plnej hale, ten pocit z trénovania v mrazivej búde či radosť, keď si s priateľmi vyrazíte na zamrznuté jazero, to nikde inde nenájdete. Za toto som hokeju navždy zaviazaný a vďačný.

Nie vždy je ale ľahké milovať ho.

Najlepšie časy môjho života predchádzal rok plný ťažkostí. Asi štrnásť mesiacov predtým, čo som vlastnil vznešený Stanley Cup, ma čakala operácia kolena pred posledným rokom môjho kontraktu. Bolo ťažké vrátiť sa a keď sa mi to konečne podarilo, musel som bojovať s ďalším zranením. Napokon som si našiel cestu späť ako ja, tak náš tím, ktorý zažil nezabudnuteľnú cestu naprieč play-off. Skončiť rok takto, to sa mi nesnívalo ani v najbujarejších snoch. Nikdy nezabudnem na momenty, keď sme ronili slzy radosti s mojou manželkou a bratom po siedmom zápase. Ešte viac nemôžem uveriť tomu, že som rozhodol o osude druhého finálového zápasu.

Mať osobný úspech pre mňa nikdy nebolo dôležité. Vždy som na prvé miesto kládol tím. Väzby, ktoré si vytvoríte so spoluhráčmi, nenájdete nikde inde a práve tie mi budú chýbať zo všetkého najviac.

Keď vešiam korčule na klinec, neviem, čo mi prinesie budúcnosť. Ale viem, že do smrti budem milovať hokej, akokoľvek ťažké to pre mňa bude.

Rád by som teda poďakoval jej, tej hre s názvom hokej, za to, že mi dovolila milovať ju a za všetko, čo mi dala.

Chcel by som sa poďakovať aj fanúšikom, priateľom, trénerom, spoluhráčom a každému, s kým sa mi počas mojej hokejovej životnej kapitoly skrížili cesty.

A mojej rodine. Nič z toho by sa mi bez vás nepodarilo. Milujem vás."