BRATISLAVA. Biatlon v meste Revúca prežíva najmä vďaka nadšeniu dvoch súrodencov. Dušan a Milan Chrapánovci sa venujú športu desiatky rokov. 

„Vyžadovalo si to istú dávku fanatizmu, čím sa môže tento klub pochváliť,“ hovorí 72-ročný Milan. 

Z revúckeho klubu vyrástlo niekoľko skvelých reprezentantov a priaznivci slovenského biatlonu sa momentálne tešia z úspechov talentovanej Emy Kapustovej. 

Dobrú prácu podčiarkol aj Markus Sklenárik, ktorý sa na zimných olympijských hrách mládeže tešil z bronzovej medaily. 

Kto stojí za týmito úspechmi? 

Trénersky tandem

Starší zo súrodencov Milan sa biatlonu venuje celý život. „Konkrétne od roku 1974,“ poznamenal. 

O päť rokov mladší Dušan sa k športu dostal po návrate z vojny. „Začali sme trénovať a naháňať sa po lesoch. V Revúcej sme sa venovali väčšinou letnému biatlonu. Vtedy sa to volalo branné preteky,“ uviedol brat. 

Dušan Chrapán získal niekoľko titulov majstra Slovenska v letnom i zimnom biatlone. 

„Tvorili sme s bratom trénerský tandem od roku 1980. V spolupráci sa nám darilo, čo je vzácnosť na pomery slovenského biatlonu. Väčšinou sa nájde jeden človek, ktorý to ťahá,“ pokračoval starší zo súrodencov. 

Obaja bratia stáli pri zrode klubu v roku 1991 a trénovali mládež. 

„Mali sme šťastie na ľudí a vznikol veľmi dobrý organizačný štáb. Manželia Mladší a Košinárovci a Vladimír Gažúr potiahli klub sedem rokov. Vždy sa našiel niekto, kto niečo zlepšil a dopracovali sme sa na úroveň reprezentantov. 

Naša snaha bola vychovať niekoho, kto by postúpil až na olympijské hry. Podarilo sa to mojej neteri Martine Chrapánovej, ktorá reprezentovala Slovensko v Soči 2014,“ povedal Milan.

Materiál si šanujú

Spravovanie klubu je však finančne náročné. „Peňazí nie je v tejto doline veľa, že by sa dalo zarobiť,“ poznamenal Dušan. 

Niečo dostane klub zo zväzu, niečo od rodičov. 

„Náš klub neutiahne finančnú náročnosť na prípravu športovcov. Biatlonista potrebuje za jeden rok 12 000 až 15 000 nábojov. Je to veľmi náročné na financie,“ uviedol príklad Milan. 

Náročné je aj cestovanie za snehom. Osrblie je vzdialené sedemdesiat kilometrov. 

„Máme super podmienky. Máme svoj areál, posilňovňu, materiál, letné a zimné oblečenie. Materiálne sme dobre zabezpečení. Rodičov netlačíme do toho, aby deťom kupovali nové lyže alebo topánky. Snažíme sa materiál šanovať, aby sa nezničil. 

Všetko prispôsobujeme podmienkam. V lete viac jazdíme na kolieskových lyžiach, aby sme sa prispôsobili bežeckému lyžovaniu. Snažíme sa ísť aj na prvý sneh v decembri,“ dodal Dušan. 

Zakliata dolina

Aj napriek úspechom najmä Emy Kapustovej záujem o biatlon v Revúcej nie je veľký. 

„V Banskej Bystrici je veľký záujem o biatlon. Nemôžu brať všetky deti. U nás je však zakliata dolina,“ povzdychol si Dušan. 

Tréner má momentálne na starosti osem detí. Prial by si, aby sa členská základňa rozšírila. 

„Pred covidom sme mali v klube peknú základňu. Mal som trinásť ľudí v klube. Bola to radosť. Aj rodičia chceli. Spoločne sme chodili na sústredenia, dokopy až tridsať ľudí. Nevedeli sme si poriadne ani ubytovanie nájsť pre taký počet ľudí. 

Teraz máme problém, aby nám niekto šiel variť. Neviem, čo je za tým. Počas covidu sme prakticky prestali trénovať, nemohli sme sa schádzať. Tréningy boli oklieštené. Keď sa dalo, tak sme to rozbehli. Nových ľudí však neviem zohnať. 

Nikdy sme žiadnemu žiačikovi nepovedali, že ho nezoberieme. Boli by sme radi, ak by prišli noví ľudia. Nejaké deti síce prišli, ale keď videli, ako musia pracovať, tak za dva-tri dni neprišli na tréning. Pritom sme robili iba rozcvičky,“ pokračoval. 

Rozobrali aj štadión

Problém vidí aj v prístupe rodičov. 

„Robili sme veľký nábor, niektoré deti by aj chceli robiť biatlon, ale rodičia im to zakázali. Vraj je to náročné na čas a odmietli deti voziť a chodiť s nimi na rôzne súťaže. Je veľký problém pozháňať deti. 

Mal som aj šikovné deti, s ktorými som si myslel, že to bude fungovať ďalej, ale bohužiaľ rodičia na to nemali čas a prihlásili ich do školy na krúžky. My začíname trénovať okolo tretej hodiny poobede. 

Mladšie deti okolo desať rokov musia rodičia priviezť do klubu. Odtiaľ ich už my zoberieme. Pre mňa osobne sa teraz veľmi zle pracuje,“ povzdychol si šesťdesiatsedemročný Dušan. 

V Revúcej pritom nefunguje žiadny iný športový klub. „Hádzaná tu kedysi bola, ale rozpadlo sa to. Ligový volejbal sa takisto rozpadol. Hokejový štadión rozobrali,“ pokračoval. 

Hlava revúckeho biatlonu