Prešiel si peklom. Trénerstvo mu pomohlo vyrovnať sa s rodinnou tragédiou

KOŠICE. Basketbal patril v Košiciach medzi prioritné a najúspešnejšie športy.

Úspešne mu mohol konkurovať iba futbal, veď taký hokej sa ešte koncom 50-tých rokov minulého storočia súťažne hrával iba na regionálnej úrovni.

Dnes sa už ani veriť nechce, že mesto Košice malo na Slovensku prvú špecializovanú basketbalovú halu, ktorá slúžila výlučne basketbalistkám ZŤS (predtým VSS).

V najvyššej súťaži mali Košice až dvojnásobné zastúpenie (okrem žlto-modrých aj Lokomotívu), čo sa okrem Prahy nepodarilo už žiadnemu inému mestu v Československu.

Práve v tomto období sa už s úctou vyslovovalo meno Mariána Matyáša, dnes už čerstvého sedemdesiatnika.

S jeho menom je však spojená nielen zlatá éra košického basketbalu v minulom storočí, ale aj tá, ktorá nastala po vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

Matyáš rozhodne nepatrí medzí tých, ktorí žijú spomienkami na minulosť, teda na tie svoje tzv. zlaté časy.

Tých si dosť užil ako hráč v košických kluboch VSS a Slávia VŠT, Interi Bratislava, RH Pardubice a Pokroku Krompachy, ale i v československej juniorskej reprezentácii a seniorskom výbere Slovenska.

Po takmer dvadsaťročnej aktívnej hráčskej činnosti (1965-1983) sa tento absolvent Baníckej fakulty VŠT, teraz Technickej univerzity v Košiciach, rozhodol venovať profesionálnej trénerskej práci.

Našťastie pre slovenský basketbal.

Za dva roky prišiel o najbližších

Dosiahnuté športové úspechy tvoria významnú súčasť jeho života.

Málokto však vie, že prežil aj dve veľké rodinné tragédie, ktoré by iného muža dostali na kolená.

V jeho prípade si tým peklom prešiel sám.

Syn Marián zomrel na zákernú chorobu vo veku 28 rokov, pričom už zastával významnú akademickú funkciu, bol prodekanom na univerzite v Trnave. To bolo v roku 2007.

O dva roky neskôr mu zomrela mama a skoro po nej aj manželka Darina, známa a vyhľadávaná lekárka.

Jednoducho jej srdce neunieslo žiaľ nad strateným, milovaným synom.

Marián Matyáš toto veľmi smutné obdobie prežil nielen vďaka svojej vnútornej sile, ale i množstvu práce.

Na početných a intenzívnych tréningoch či náročnom koučovaní stretnutí.

So stratami najbližších sa teda dokázal vyrovnať sám aj vďaka basketbalu.

Nerád však oslavuje svoje životné jubileá, to najbližšie pripadlo na 8. septembra.

Už aj preto, že od veľkých osláv ho odrádzajú spomienky na najbližších, ktorých tak skoro stratil. 

V tých chvíľach svojich životných výročí má však dosť dôvodov na rekapituláciu dosiahnutých výsledkov počas jeho profesionálneho pôsobenia v basketbale a na konštatovanie, že po ňom zostal poriadny kus svedomitej a úspešnej práce.

Prvý a zároveň úspešný

Do rozdelenia Československa doviedol ženy ZŤS Košice k dvom veľkým úspechom – 2. a 3. miestu v najvyššej federálnej súťaži.

To bol na tie časy skutočne veľký úspech, veď družstvá tvorili predovšetkým vlastné odchovankyne doplnené hráčkami zo slovenského vidieka.

Nečudo, že v roku 1993 sa stal prvým trénerom novovzniknutej ženskej basketbalovej reprezentácie Slovenska, ktorú v priebehu dvoch rokov budoval a viedol na takých významných podujatiach ako ME 1993, 1994 a 1995, či MS 1994.

Marián Matyáš rád spomína aj na OH 2000 v austrálskom Sydney, na ktorých spolu s Ľubomírom Doušekom (hlavný tréner) viedli našu reprezentáciu žien.

Tá sa prebojovala až do štvrťfinále a nakoniec obsadila 7. miesto, pričom za ňou skončili Poľsko, Kanada, či Kuba.

Vo štvrťfinále slovenským dievčatám však neprial systém turnaja.

Súperkami im v ňom boli neskoršie olympijské víťazky z USA.

Potom ešte v pozícii prvého trénera v roku 2001 koučoval reprezentantky SR na európskom šampionáte.

Na svoje pôsobenie pri ženských družstvách SR môže byť patrične hrdý.

Doviedol ich k bronzu na ME 1993 v talianskej Perugii, k piatemu miestu na svetovom šampionáte 1994 v Austrálii (Slovenky tam dosiahli najlepšie umiestnenie zo všetkých európskych účastníkov) a 4. miestu na ME 2001 vo Francúzsku.

V neustálom kolotoči

Na klubovej úrovni trénoval Slovan Bratislava (1995-1997), potom však pôsobil v rodných Košiciach, a to najmä v Cassovii a Delte, dnes oveľa známejšej pod názvom Good Angels.

Ani šesťdesiatka, teda rok 2011, nepribrzdila jeho aktivity na trénerskej lavičke.

Pracoval v Centre olympijských nádejí pri športovom gymnáziu v Košiciach (teraz Stredná športová škola), z ktorého vyšli v súčasnosti už také kvalitné hráčky ako Žofia Hruščáková, Barbora Bálintová a Petra Bartanusová.

Matyáš už pred desiatimi rokmi vážne uvažoval o tom, že s trénerstvom definitívne skončí.

Našťastie, nestalo sa tak. V súčasnosti pôsobí v Akadémii Young Angels Košice a podľa vedenia klubu sa ho vždy podarí presvedčiť, aby sa naďalej venoval výchove nádejí.

Cukor aj bič

V mužskom tíme pôsobil iba krátky čas v klube Ferrost Košice, pred ním a po ňom zásadne v ženských družstvách.

O práci so ženami vie svoje. Na otázku, či v práci s nimi používal ako výchovnú metódu cukor, alebo bič, odpovedal: „jedno i druhé“.

"Ženy sa dali lepšie a ľahšie motivovať, boli disciplinovanejšie než muži, ale ich výkony na palubovke často negatívne ovplyvňovali problémy v osobnom živote. Mám na mysli nevydarené lásky, nešťastné zamilovania sa, rozchody s partnermi.“

Jeho rukami prešli desiatky a desiatky hráčok – veľmi kvalitných i priemerných.

Hviezdy spod košov uznávané doma i v zahraničí. Rád spomína na mnohé z nich, keby ich mal vymenovať všetky, tak by to zabralo mnoho času.

Za všetky spomenul Andreu Kuklovú-Chupíkovú, rodáčku z Popradu, Danielu Hudecovú (Young Angels Košice), Eriku Dobrovičovú – Burianovú, ktorá s basketbalom začínala v rodnom Prešove, Annu Janoštinovú Kotočovú, tá hrávala v Banskej Bystrici a potom dlhé roky vo francúzskych kluboch, Milenu Pavlišincovú, ktorá prežila úspešné obdobie v Ružomberku.

Tieto hráčky disponovali výraznými prednosťami a preto nie náhodou ich kolekcie ocenení obsahujú aj medailu z ME či národné tituly z domácich i zahraničných paluboviek.

O budúcnosti ženského basketbalu u nás, pokiaľ sa v ňom veľa nezmení k lepšiemu, si Marián Matyáš nerobí žiadne ilúzie.

Na východnom Slovensku zaniklo veľa klubov, napríklad v Michalovciach, Humennom či Snine.

"Aj v samotných Košiciach vyhľadávali a vychovávali talenty v štyroch – piatich telovýchovných jednotách, teraz tu máme v podstate iba jeden solídny klub s dobrým zázemím. Jednoducho povedané, dievčatám chýba rivalita a konkurencia, veď tu ide v podstate o nábory a nie výbery," povedal Matyáš.

Čerstvý sedemdesiatnik upozorňuje, že na Slovensku chýbajú tréningové strediská mládeže a vrcholového športu.

"Niekedy významnú úlohu pri objavovaní talentov zohrávali učitelia telesnej výchovy na základných školách. Teraz väčšina z nich odučí svoje povinné hodiny a ponáhľa sa domov.

Okrem toho klesá záujem o šport v rodinách i medzi samotnými deťmi. Mnohé z nich si nevedia zvyknúť na pravidelné, náročné, ale pritom pestré tréningy. Vydržia na ne chodiť jeden či dva týždne. Záujem o pravidelné športovanie je teda u nich minimálny a žiaľ, ani školy ho nedokážu v deťoch vzbudiť,“ vraví Matyáš.