S basketbalovým tímom Patrioti Levice získal štyri majstrovské tituly a je prvý tréner, ktorý doviedol slovenský tím do Ligy majstrov, kde Levice postúpili zo skupiny do vyraďovacej fázy. Hosťom podcastu Vykroč bol MICHAL MADZIN.

Našli by sme vo vašom živote deň bez basketbalu? Deň, kedy o ňom ani nehovoríte ani nepremýšľate?

Myslím, že nie. Baví ma to a aj keď mám voľno a môžem si pozrieť nejaký euroligový zápas, teším sa na to a užívam si to. Nie je to o tom, že by som to bral ako prácu, ale, samozrejme, keď už ten zápas pozerám, chcel by som aj niečo odsledovať a pozrieť sa na situácie a ako ich hráči v danom zápase vyriešili. Baví ma to a užívam si možnosť sledovať tú najvyššiu úroveň basketbalu.

Náš rozhovor vznikol deň pred dôležitým zápasom Ligy majstrov proti Rige, kde viac než trojtisícová hala bola vypredaná už týždeň vopred. Aký je režim tímu v deň zápasu?

Snažíme sa mať zabehanú rutinu, aby aj hráči vedeli, čo môžu očakávať a čo nastane. Samozrejme, iné je, keď hráme v Leviciach a iné, keď hráme domáce zápasy v Bratislave.

Prichádzame deň vopred, zobúdzame sa v hoteli, dáme si hotelové raňajky a presunieme sa na ranný tréning. Ten je krátky, je to skôr rozhýbanie sa. Potom je spoločný obed, individuálny oddych a podobne. Snažíme sa čo najmenej zasahovať do vecí, na ktoré sú chalani zvyknutí a majú ich radi. Spoločne potom odídeme z hotela a nasleduje už samotný zápas.

Či sa jedná o slovenskú ligu alebo Ligu majstrov, režim je viac-menej rovnaký. Pri zápasoch doma v Leviciach má každý ešte viac individuálneho priestoru, spoločných aktivít je menej.

Čo vás osobne dostane do pohody pre zápasom?

Mám rituály, ktoré chcem v zápasových dňoch dodržať, aby som mal pokoj a vedomie, že sa všetko spravilo tak, ako sa malo. V tomto sú športovci tak trochu blázniví.

Aktuálne mám záľubu v podcastoch, čo mi pomáha sa dostať v myšlienkach od tlaku toho, čo sa chystá a pomôže mi odreagovať sa.

Veľa sledujem veci o futbale – je to síce o športe, ale nie je to o basketbale.

Keď sa dnes na Slovensku povie Patrioti Levice, väčšina ľudí si spomenie na tituly a Ligu majstrov. Keď sa povie Michal Madzin, čo by si mal predstaviť človek, ktorý o vás ešte nepočul?

Ťažko povedať, zaskočila ma takáto otázka. (smiech) Mám snahu urobiť všetko pre to, aby som si mohol povedať, že každý deň a v každú dobu sme boli pripravení na to, čo nás čaká. Veľa vecí je spojených s klubom a hráčmi, ktorých máme.

Narodili ste sa v roku 1986 v Poprade do basketbalovej rodiny. Tomuto športu sa venovali obaja vaši rodičia. Ako ste trávili detstvo a čím ste sa v mladosti chceli stať?

Vystriedal som aj s bratom, ktorý je o rok mladší, viacero športov. Ako prvé sme šli na futbal – doniesol som si rovno aj brankárske rukavice a tam mi povedali, že oni už brankára majú. Dodnes si ten zážitok pamätám. Bol som tam asi týždeň a šiel som preč, keďže som cítil, že viac brankárov nepotrebujú.

Postupne som sa prirodzene nasmeroval na basketbal, hoci brat ostal pri futbale a neskôr robil cyklistiku. Určite to však bolo najmä kvôli rodinnému prostrediu, okrem rodičov bol napríklad dedo basketbalový rozhodca a strýko tréner. Celé to podvedome smerovalo týmto smerom.

Ako vyzerali vaše mládežnícke športové roky?

Myslím, že dobre. Väčšinou to je tak, že keď je človek zo športovej rodiny, začne zvyčajne so športom skôr ako ostatní. Voľné chvíle a poobedné aktivity vonku boli práve pri basketbalových košoch na sídlisku, začal som s driblingom či streľbou skôr ako rovesníci a potom som to mal v prípravke či mini-žiakoch o niečo ľahšie a pred rovesníkmi som vynikal.

A keď sa niekomu v niečom darí, zvyčajne ho to začne aj baviť a asi aj to ma udržalo pri tom, že som reálne začal chodiť na klubové tréningy a prešiel si mládežníckymi kategóriami.

Počas nedlhej hráčskej kariéry ste stihli byť aj kapitán mládežníckej reprezentácie Slovenska vo veku do 16 rokov. Boli ste talentovaný hráčom alebo tým, ktorý trénoval najviac? Čo ste robili, aby ste sa stali najlepšími medzi rovesníkmi?

Nebol som najlepší medzi rovesníkmi, hoci je pravda, že som v jednom roku bol kapitánom basketbalovej reprezentácie U16. Myslím si, že to bola kombinácia toho, že sme mali výborných trénerov, ktorí nás vo Svite veľmi motivovali a plusom bolo aj to, že som ešte ťažil aj zo svojich skorších začiatkov.

Dostali ste sa aj do A-tímu Svitu, ale profesionálny basketbalista sa z vás nakoniec nestal. Prečo?

Nejaký čas som hrával za A-tím a popri tom som študoval. Avšak medzi tým, čo som bol kapitánom v U16 a tým, ako som sa stal hráčom A-tímu Svitu, som mal množstvo zranení. Bolo to obdobie, kedy sa mi ukázalo, že týmto smerom to bude do budúcnosti ťažko reálne a zároveň som sa rozhodol, že do budúcnosti nedám celú cestu iba do športu a basketbalu. Začal som zároveň študovať v Poprade na vysokej škole, aby som do budúcnosti mal na výber v rámci životného fungovania a smerovania.

Vážne zranenie a stopka v hráčskej kariére sa nakoniec ukázali ako príležitosť. Začali ste trénovať mládež Svitu. Ako spomínate na toto obdobie?

Všetko sa deje pre nejakú príčinu a všetko sa stane tak, ako sa má stať – a presne to sa stalo aj mne. V tom čase som to tak nevnímal, no napokon to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať.

Presne v čase zranenia, ktoré smerovalo k operácii a dlhej rekonvalescencii, prišla príležitosť trénovať mládež vo Svite. Zhodou okolností tam končil tréner, ktorý mal dva tímy a prišla príležitosť to prebrať po ňom. Bolo to šťastie a zhoda okolností, že som prebral šikovnú partiu chalanov, ktorá bola zanietená pre basketbal a mal som aj podporu od rodičov.

S touto kategóriou sme to ťahali viacero rokov, vytvorili si krásny vzťah a aj sme s ňou napokon uhrali pekné výsledky. Vtedy sa u mňa preklopila miska fungovania, trénerstvo ma chytilo a dalo mi to príležitosť pokračovať v trénerskom povolaní.

Ako ste sa na trénerskú kariéru pripravovali a pripravujete a ako rozvíjate to, čo už viete? Čo potrebuje tréner, aby sa neustále posúval a neostával príliš dlho na rovnakej úrovni?

Mám pocit, že sa učím každý deň. Nie je to iba nejaká fráza, no je extrémne veľa vecí, ktoré si po každej sezóne zhodnotím, že sme nimi museli prejsť a naučiť sa a akým situáciám sme museli čeliť.

Prvá vec je prax, nedá sa to nahradiť a naučiť ľahko na nejakom seminári. Samozrejme, teoretická časť je super, ale prax toho, že sme hodení do vody, v ktorej musíme „plávať,“ je to, čo nás posúva ďalej.

Pomohlo mi aj obdobie covidu, kedy sa nič nedalo riešiť, bol som zavretý v izbe a intenzívne som online a cez videá riešil semináre, vzdelanie a rozvoj.

Ste v kontakte aj s inými trénermi? Zdieľate si skúsenosti a názory na aktuálne trendy v basketbale?

Bol som študentom FIBA Europe Coaching Certificate, čo je trojročné letné štúdium, kde sú tréneri z celého sveta. Počas troch rokov sme sa cez leto stretávali a počas sezóny dostávali rôzne úlohy a zadania. Každý ročník má svoje skupiny a fungovanie, rozšírila sa mi teda aj sieť kontaktov o medzinárodné kontakty a možnosti zdieľania informácií.

Naviac, keď sa s nejakým mužstvom stretnete viackrát, ako sa nám podarilo s Larnakou, budujete si aj mini-vzťah s trénermi daného tímu a viete sa potom kontaktovať a zdieľať si rôzne veci.

Ako sa basketbal v posledných rokoch zmenil?

Myslím si, že príkladom, ako sa basketbal môže časom vyvíjať, je Paríž a to, ako hrajú posledné sezóny, pričom niektoré tímy sa ich snažia už aj kopírovať a hrať podobným štýlom a dominovať vo svojich krajinách.

Napríklad aj český Nymburk, ktorý sa priblížil Parížu štýlom – samozrejme, v rámci svojich možností – a dominoval ním v strednej Európe.

Je to štýl založený na extrémnej fyzickosti, agresivite a atletickosti bez vysokého počtu dlhých útokov. V obrane takisto agresivita po celom ihrisku, veľký tlak na súpera.

Niektorí tréneri sa vyjadrili, že akonáhle príde play-off, tak tento štýl nie je najvhodnejší a ťažko sa ním hrá, ale až čas ukáže, či sa basketbal preklopí týmto smerom alebo budú dominovať tímy, ktoré hrajú mierne klasickejším štýlom.

Ako sa na tieto zmeny adaptujete vy? Snažíte sa ich aplikovať aj do vášho tímu?

Poviem pravdu, že ich momentálne skôr sledujem, než adaptujem do nášho tímu. Nemám s nimi osobnú skúsenosť, nevidel som proces, ako tréner pracuje s tímom, aby to do neho dostal a len tak sa snažiť kopírovať proces, s ktorým nemám žiadnu skúsenosť, nie je, podľa mňa, najsprávnejšia cesta.

Zatiaľ to sledujem a učím sa. Vo finále kvalifikácie sme hrali s dánskym tímom, ktorý hrá týmto štýlom a cítili sme, aké je náročné mu čeliť. Niečo sme odpozorovali, naučili sa, ale necítil by som sa komfortne v situácii adaptovať to nášho tímu len preto, lebo som to niekde videl.

Ako 30-ročný ste sa stali hlavným trénerom Iskry Svit a dostali ste ju v nasledujúcich troch rokoch vždy do play-off. Aké bolo byť najmladším hlavným trénerom ligy a trénovať niektorých hráčov aj vašej vlastnej generácie?

V tom čase som o tom vôbec nerozmýšľal a trénoval som aj troch hráčov starších ako ja. Charakter hráčov bol však taký, že som sa mohol cítiť komfortne a mohli sme si spoločne užiť proces. Bol som „naspídovaný,“ vôbec som to neriešil a užíval som si, že mám takú možnosť, za ktorú som Svitu vďačný.

Basketbal v Leviciach píše svoju históriu od roku 1940. Prvý výraznejší úspech dosiahol klub v roku 2001, keď v najvyššej slovenskej lige skončil tretí. V roku 2011 sa Levice prvýkrát stali majstrom Slovenska, následne dve sezóny pôsobili aj v českej lige. Potom však prišlo ťažké obdobie a klub sa ocitol na pokraji krachu. Klub vtedy dva roky trel biedu a po meste predávali nálepky v hodnote 50 eur, aby vôbec prežili. Akou premenou klub počas ďalších piatich rokov prešiel, aby sa v roku 2018 po druhýkrát stal majstrom Slovenska?

V tom období som bol vo Svite a osobne som si tieto časy Levíc nezažil. Samozrejme, túto históriu registrujem a vnímal som aj obdobie, keď Levice hrali paralelne dve ligy, slovenskú aj českú, čo je extrém.

Viem si predstaviť, aké ťažké to bolo z psychického, ale aj iných hľadísk, no zároveň aké obrovské zadosťučinenie znamenalo dostať klub na úroveň víťazstva v lige i pohára o rok neskôr. Kto si tým prešiel, môže byť veľmi pyšný a vážiť si každý ďalší krok vpred.

Do Levíc ste prišli v roku 2019 vo veku len 33 rokov. Myslíte si, že je dobré veľkú výzvu akceptovať až po dosiahnutí plnej pripravenosti na ňu, alebo človek s výzvou rastie? Ako to bolo u vás?

Veľmi náročné je na to jednoducho odpovedať. V tom čase som si myslel, že som na to pripravený – a nebol som. (smiech) Bolo však dostatočne včas si to uvedomiť a extrémne dôležité bolo, že som v klube našiel veľkú podporu od vedenia, manažmentu a aj od môjho asistenta Ladislava Lutovského, ktorý ma podržal a spolu sme to zvládli.

Mali sme zároveň veľmi dobrý charakter hráčov so silným slovenským jadrom – Šimon Krajčovič, Boris Bojanovský, Martin Bachan a ďalší. Poznali sme sa a našli sme spoločné fungovanie, ktorým sme si jeden druhému dokázali pomôcť a fungovať aj v ťažších časoch.

S akými prekážkami ste museli bojovať?

Prišiel som v momente, keď tím získal titul a o rok na to pohár. Očakávania začínali byť na vyššej úrovni, ale zároveň začínala obmena kádra a filozofie, kedy Levice šli smerom, že chcú hrať so slovenskými hráčmi aj na úkor toho, že nebudú na prvom mieste tabuľky, ale možno v prvej štvorke.

Pre všetkých nás to bol proces – nešlo to hneď v prvých týždňoch, vyžadovalo si to čas. Z dlhodobého hľadiska sa to podarilo, no bolo vzácne, že majitelia a vedenie ukázali trpezlivosť a podporu aj v momentoch, kedy to nešlo smerom, akým sa očakávalo.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň a za čo všetko ste v klube zodpovedný?

Keď som prešiel od mládeže ku seniorskému basketbalu, zistil som, že viac práce trénera je možno v kancelárii za počítačom ako na ihrisku. Hlavne pri našom momentálnom európskom fungovaní, aj keď je pravda, že odkedy som v Leviciach, vždy sme hrali nejakú európsku súťaž.

Zápasov je tak veľa, že priestor na veľké trénovanie či „dusenie“ v telocviční veľmi nie je. A o to viac to platí pri skúsených a trošku starších hráčoch, ktorých je potrebné nechať oddýchnuť a nastaviť sa na zápasy.

O to väčšiu časť mojej práce tvorí príprava a pozeranie zápasov – či už spätne vlastných, alebo súperových. Na to som prišiel až v čase po prechode ku seniorom a do profesionálneho športu.

Nový tréner českého národného tímu Luboš Bartoň hovorí, že dôležitejší ako koučing hráčov je mentoring, a to najmä pri dnešnej mladej generácii, ktorá je o dosť iná. Ako pracujete s mladou generáciou vy?

Momentálne nemám veľa kontaktu s mladou generáciou, nakoľko jadro hráčov v našom tíme je v ideálnom basketbalovom veku, nemáme veľmi hráčov vo veku 17-18 rokov. Naši hráči majú za sebou už častokrát výrazné zastávky v Európe či americkom univerzitnom basketbale a je to skôr o nastavení celého tímu, fungovania ako kolektívu a chuti reprezentovať Levice a samých seba v každom zápase.

V máji 2025 odohrali Levice jednu z najlepších finálových sérií našej ligy za posledné roky a po výhre 3:2 nad bratislavským Interom získali ďalší titul. Je pre vás pôsobenie v našej lige už len povinnou jazdou alebo sa viete motivovať na každý jeden bežný ligový zápas?

Chcel by som povedať, že áno, ale nie. Myslím však, že to nie je ani reálne. Nikto nie je stroj, v každej sezóne prídu zápasy v lige, ktoré nie sú na požadovanej úrovni. Keď sa však vcítite do toho, čo si chlapci musia absolvovať, je prirodzené, že človek v niektorom zápase upadne v koncentrácii alebo v dôraze na niektoré veci.

Zápasov je veľa, idú v rýchlom slede a hoci sa snažíme, aby nás to ovplyvnilo čo najmenej, nie vždy to ide. Klobúk dolu pred tým, kto dokáže uhrať sezónu s nula prehrami na konte. Je to vzácne a špecifické

a vôbec nie ľahké. Aj keď musím povedať, že jednu sezónu sme mali takú, že sme za celý rok prehrali snáď sedem zápasov, vrátane prípravných. A zároveň sme za celých 10-11 mesiacov sezóny nemali dve prehry po sebe, čo bol skvelý výkon.

Je však prirodzené, že keď príde veľký zápas a o dva dni sa má hrať ďalší zápas, sínusoida mentálneho nastavenia nie je na rovnakej úrovni. A aj preto je šport krásny – treba v ňom pracovať s emóciou, energiou, nastavením, koncentráciou a kto v správny čas tie veci nájde v sebe, dokáže byť v zápase úspešný.

Tréneri suverénov súťaží, s cieľom udržať koncentráciu, niekedy vymýšľajú čiastkové ciele pre jednotlivé zápasy – napríklad nastrieľať minimálne 120 bodov alebo naopak dostať maximálne 40 bodov a podobne. Používate aj vy niečo také?

Nemám rád takéto veci. Na Slovensku v ženskej lige sú možno zápasy, kde dopredu je jasné, kto ide vyhrať a možno tam je takýto minicieľ dôležitý, aby sa udržalo nasadenie hráčok na požadovanej úrovni.

Nikdy som v seniorskom basketbale takýto cieľ nedal, hoci v mládeži áno. Možno je to cesta, aby bolo zameranie na nejaký cieľ zvýraznený v tréningovom procese, ale my sa to snažíme brať ako celok a pristúpiť k zápasu tak, aby sme boli čo najlepšie nastavení.

Čo vyhráva zápasy? Rozum alebo emócie?

Dobrá otázka. Povedal by som, že 50 na 50, ale mentálne nastavenie je extrémne dôležité a častokrát dôležitejšie, než hocičo iné v športe. Vidieť toho istého hráča hrať veľký zápas a po nejakom čase ho vidieť opäť s úplne odlišným výkonom, nie je o tom, že by to nemal v sebe, je to o jeho mentálnom nastavení, sebavedomí a podpore celého tímu.

Rovnaký hráč dokáže podávať v jednom tíme skvelé výkony, potom sa presunie do iného tímu a po mesiaci je to akoby iný hráč – nemá tú istú rolu a nedokáže podať rovnaké výkony.

Hovorí sa, že talent vyhráva zápasy, ale práca celého tímu a nastavenie vyhráva majstrovstvá. Potvrdzujú to aj slová levického kapitána Davida Abrháma po otázke prečo Levice opäť získali majstrovský titul: „Kontinuita. Dlhé roky sa tu pracuje dobre a výsledky to len potvrdzujú. Prišlo veľa ťažkých momentov, veľakrát sme v zápasoch prehrávali a predsa sme dokázali vyhrať. Tímový duch a celková atmosféra tomu výrazne napomáhajú.“ Aký je váš recept na vytvorenie súdržného kolektívu?

Základom je leto, keď sa tím skladá. Veľa času venujeme tomu, aby sme našli hráčov, ktorí ku nám zapasujú nielen basketbalovo, ale aj charakterom. Dávame si záležať na tom, aby sme zistili informácie

o hráčoch z minulých pôsobísk, na toto využívame aj rôzne kamarátske kontakty.

Cieľom je vedieť o nich čo najviac ešte pred tým, než ich vôbec prvýkrát oslovíme. A to je niečo, čo možno práve v kľúčových momentoch sezóny prinesie rozdiel. Tím s charakterom a hráčmi, ktorí sú víťazné typy, nájdu v sebe mentálnu silu a zabojujú o krôčik naviac – a odmenou je zlom v situácii, ktorý nasmeruje zápas či play-off sériu v náš prospech.

Spraviť z týchto hráčov kolektív a tím je už potom naša úloha, ale ak je hráč charakter a chce vyhrať, nájde si v kolektíve miesto a spôsob, ako spoluhráča „potiahnuť“ tak, aby sa všetci cítili, že idú rovnakým smerom.

Keď sa tímu nedarí, potrebuje nejaký impulz. Tréner Jack McMahon, ktorý v 60-tych rokoch 20. storočia koučoval basketbalový tím Cincinnati Royals, bol tak znechutený výkonmi svojho tímu, až zvolal schôdzku v hoteli, aby nastolil poriadok. Hráčov v miestnosti čakali dve basy piva, štyri fľaše whiskey a tri prostitútky. „Tak páni, toto musíte vyriešiť vy,“ povedal tréner a odišiel. Royals to skutočne vyriešili a následne sa odrazili k dlhej víťaznej šnúre. Mali ste aj vy krízy a aké impulzy ste použili vy?

Krízu sme určite mali a možno časť z týchto vecí sme aj použili, ale ktorú, to vám nepoviem. (smiech)

Najlepší strelci sveta majú 45% úspešnosť streľby za tri body. Musia mať veľké sebavedomie, lebo minú viac ako polovicu striel. Americkí hráči neustále veria, že sú tí najlepší strelci na palubovke. Ako sa pracuje s hráčskym sebavedomím slovenských hráčov?

V tomto je, podľa mňa, najväčší rozdiel medzi slovenskými a americkými hráčmi. Oni si prinášajú prirodzené sebavedomie, čo je spôsobené aj štýlom a odlišným prístupom k výchove. Minutá strela u nich nie je braná ako minutá, ale pozerajú sa na to, že keď majú také percentá, tak ďalšiu strelu už jednoducho musia dať a strieľajú ďalej.

Ak je to v rozumnej miere, je dôležité, že do slovenského tímu donesie takýto hráč sebavedomie. Musí to byť však, samozrejme, podložené aj kvalitou a nie iba slovami. A musí to byť v prospech tímu a nie v tom, že je toho príliš alebo že hráč pozerá príliš na seba a svoje riešenia a nie na tím.

Ak je to pre tím prospešné a vie tým aj ďalších hráčov potiahnuť, je to vítané a nutné do slovenského kolektívu.

Mnohí športovci podceňujú význam malých každodenných zlepšení, ktoré môžu v dlhodobom horizonte priniesť ohromujúce výsledky. Sú nejaké drobné vylepšenia, ktoré ste do praxe v Leviciach adaptovali, a priniesli veľké výsledky?

V rámci seniorského basketbalu sa snažíme prípravu na každého súpera a každý zápas najlepšie, ako vieme, nerobiť rozdiely medzi zápasmi a nič nepodceniť.

Malé zmeny sa mi však výrazne osvedčili v trénovaní mládeže. Pre tím, ktorý sme trénovali, sme každý deň pridali 15 minút pred tréningom a 15 minút po tréningu. Nebola to veľká zmena ani pre rodičov a ani pre samotných chlapcov, nenastala žiadna vzbura. Keď sa to však naráta, že to je polhodina denne päťkrát týždenne a prenesie sa to na mesiace či rok, tak objem minút driblingu, alebo aj čo i len nabehaných minút, je enormný a rýchlo sa to tímu vráti.

Jasné, že desať minút raz za pol roka neurobí rozdiel, no ak sa z toho stane rutina a človek si aj mentálne ide za tým, že vie, prečo to robí, dá sa tým urobiť veľmi veľa.

V seniorskom basketbale je toho príkladom Šimon Krajčovič. V sezónach, kedy bol u nás, urobil veľmi veľa naviac odstrieľaných striel v nasadení a s mentalitou toho, že ide na sebe pracovať. Som veľmi šťastný, kam to dotiahol, kam sa posunul a ukazuje nám to aj ako líder reprezentácie Slovenska. Má to však vydreté hodinami práce naviac za zatvorenými dverami telocvične, možno aj so zhasnutými svetlami, ktoré nikto nevidel. Ale Šimon si šiel za tým a je to príklad, že aj v seniorskom veku sa dokázal posunúť oveľa ďalej.

O 41-ročnej stále hrajúcej globálnej basketbalovej megastar Le Bron Jamesovi sa hovorí, že na vrchole zostáva preto tak dlho, lebo síce telu veľa berie, ale ešte viac mu vracia. Používa terapiu červeným a infračerveným svetlom, kyslíkový stan, kryokomoru, chodí do sauny a ľadových kúpeľov. Samozrejmosťou je najkvalitnejšia strava šitá na mieru pre jeho metabolizmus. O význame spánku hovorí, že deň začína nocou, ktorá mu predchádza. Môže byť jeden z dôležitých a často podceňovaných detailov regenerácia a životný štýl športovca?

Určite áno. Veľkí hráči, ktorí dokážu kariéru potiahnuť takto dlho, sú tí, ktorí nám pootvoria tajomstvá svojho úspechu a práve takýmito informáciami nám ukazujú, čo je dôležité. Samozrejme, nie každý môže byť Le Bron a ani to nemôže transformovať a skopírovať do svojho života, ale ukazuje sa, ako starostlivosť o telo a príprava športovca môže predĺžiť jeho kariéru a dostať či udržať ho na najvyššej úrovni.

Samozrejme, v rámci klubu sa aj my snažíme urobiť niečo, aby sme dokázali tímu pomôcť, ale tieto individuálne veci sú už na samotných hráčoch. Tam ide už o ich prístup, nastavenie a chcenie byť veľkým hráčom. Nemôžeme totiž každého kontrolovať, kedy ide spať, kedy vstane a čo si dá na raňajky, to je nereálne. Je to už potom na každom

človeku, či si ide za svojím snom a podriadi tomu častokrát aj osobný život.

Neuveriteľnou trojkou v poslednej sekunde druhého predĺženia kvalifikačného finále ste sa ako prvý slovenský tím prebojovali do skupinovej fázy Ligy majstrov, v ktorej ste sa vôbec nestratili. Je to obrovský úspech a popularizácia basketbalu na Slovensku. Čo všetko sa muselo spojiť, aby to Leviciam po rokoch snaženia konečne vyšlo?

Veľmi ťažké povedať a musíme sa zamyslieť, čo všetko tomu predchádzalo a ako sme vôbec k tomu prišli. Na konci to rozhodlo športové šťastie a to, že nám „padla“ strela, ktorá bola neskutočne náročná. Ale to, že sme sa k nej vôbec dostali, nie je iba o tom jednom zápase, ale o celej práci viacerých rokov.

Spojil by som to aj s predchádzajúcimi ročníkmi, získali sme potrebné skúsenosti z predchádzajúcich kvalifikácií, či už to bolo vypadnutie vo finále kvalifikácie s Malagou alebo aj vypadnutie v prvom kole s Larnakou po prehratej štvrtine 0:20 a podobne.

Prešli sme si vzostupmi a pádmi a možno aj to nás naučilo, že stať sa môže všetko. Dokázali sme si už predstaviť, čo sa v tej kvalifikácii môže stať a čo nás čaká a v lete sme si nastavili režim tak, aby sme na to boli lepšie pripravení. Zároveň v tohtoročnej kvalifikácii nebol ani jeden gigant, ktorý by bol výrazne odskočený od ostatných tímov.

V majstrovskej vetve sa tento rok stretlo osem tímov, z ktorých si každý mohol dať za cieľ postup. To zmenilo aj naše videnie o tom, akú máme šancu a šli sme si za tým. Možno sme to nejako nerozprávali navonok, ale niekde vnútri sme cítili, že sa chceme o to reálne pokúsiť a nie sa iba zúčastniť a ísť do skupinovej fázy FIBA Cup-u.

Najdôležitejší bol prvý zápas, kedy sme hrali práve s Larnakou, kde sme mali zlú históriu zo zápasu spred dvoch rokov. Víťazstvo dodalo tímu mentálnu silu a dokázali sme zvládnuť aj veľkých súperov, ktorí nasledovali.

Liga majstrov v basketbale sa odlišuje od tej futbalovej. Najvyššia profesionálna klubová súťaž v Európe je Euroliga, tá je tvorená priamo najväčšími klubmi Európy ako Real Madrid, FC Barcelona, Olympiacos, Partizan či Paríž.

Liga majstrov je druhá najprestížnejšia európska súťaž pre stredne veľké až väčšie európske kluby a organizuje ju Európska basketbalová federácia. Do Ligy majstrov ste vstupovali skromne, nohami na zemi. „Každá výhra v tejto skupine by bola niečo obrovské," znelo z klubu. A výhry prišli. Dokonca aj s najväčším favoritom AEK Atény ste dôstojnú úlohu v tejto súťaži?

Do skupiny sme šli s veľkým rešpektom, vedeli sme, aké tam máme tímy a mali sme veľké očakávania, ako my sami budeme vedieť reprezentovať náš klub.

Po prvom zápase v Maďarsku, keď sme vysoko prehrali so Szolnokom, prišli ťažké chvíle, ale zvládli sme extrémne dôležitý zápas v Rige, kde sa to celé zlomilo tým, že sme dokázali vyhrať zápas dokonca vonku.

Nasledovali zápasy vo vypredanej bratislavskej aréne, kde sme, napriek tesnej prehre s Aténami, nešli domov do Levíc v porazeneckej nálade a dokázali sme si, že pri správnom nastavení a športovom šťastí dokážeme fungovať aj na tejto úrovni typu AEK Atény.

Basketbalové organizácie v NBA pracujú s ročným rozpočtom 300-700 miliónov dolárov, zamestnávajú v športovej časti do 100 zamestnancov a v komerčnej až do 200. Sú vysoko cash-flow orientované, extrémne dátovo riadené a väčšinou aj ziskové.

Kluby v Eurolige majú rozpočty na úrovni 15-45 miliónov eur, v športovej časti zamestnávajú do 50 zamestnancov, v tej komerčnej do 40. Sú väčšinou súčasťou multišportového klubu a ziskovosť nie je až tak dominantná. Sú závislé od majiteľa a dotácií a dáta dostatočne nevyužívajú.

Liga majstrov má silnú športovú úroveň, ale výrazne nižší biznis level než Euroliga. Kluby majú priemerný ročný rozpočet 4 milióny eur a priemerne zamestnávajú 50 zamestnancov. Typická je závislosť od mesta či jedného hlavného sponzora, s dátami sa pracuje minimálne a profit sa dosahuje zriedkavo.

Ako z tohto pohľadu funguje slovenský majster, organizácia Patrioti Levice?

Spomenuté čísla sú neporovnateľné. Je skvelá vec, že sa nám vôbec do spoločnosti klubov v basketbalovej Lige majstrov podarilo dostať a byť konkurencieschopnými. Z môjho pohľadu je vidieť, že aj v Leviciach každým rokom nastáva posun v týchto veciach, či už je to rozpočet, ale aj počet ľudí zapojených do fungovania klubu. Samozrejme, na čísla z Euroligy či NBA sa dostať je v tomto momente nereálne, ale maličkými krokmi sa k nim môžeme aspoň približovať.

Dnes je už ľahšie zistiť, ako veľkokluby fungujú a každý sa snaží aspoň v rámci svojich možností čo-to skopírovať a priniesť do svojho klubu. Verím, že každým rokom ukazujeme, že aj my sa dokážeme posúvať dopredu.

Ak by ste mali vypichnúť jednu vec, ktorá sa robí v Leviciach perfektne, ba až na úrovni tých finančne väčších klubov, čo by to bolo?

Neviem, či to môžem nazvať marketingom alebo skôr propagáciou klubu či komunikáciou s divákmi. Poviem pravdu, že ja na tieto veci nie som extra zameraný a nesledujem sociálne siete, ale myslím si, že práve práca v tejto oblasti je na úrovni a vzorom aj pre ostatné kluby na našej úrovni. Všetci, ktorí robia v tejto oblasti v našom klube, robia super robotu a je to na vysokej úrovni.

Futbalový Slovan Bratislava zarobil za účasť v skupinovej fáze Ligy majstrov okolo 20 miliónov eur. Patrioti Levice dostali za postup do skupinovej fázy 40 tisíc, plus niečo zarobia za vysielacie práva. Váš postup do skupiny mal však veľkú mediálnu odozvu. Dokážete tento úspech a záujem o klub nejako speňažiť alebo inak využiť?

Toto nie je úplne otázka na mňa, nemám na to dosah ani informácie. Pravda však je, že za postup do skupiny prišla spomínaná čiastka a zároveň je fakt, že sme o postup do skupiny bojovali týždeň v Bulharsku, kde sme bývali v hoteli a na ubytovanie, stravu a cestu sme ich rovno aj minuli. (smiech)

Finančné záležitosti sa s futbalom nedajú ani porovnávať, ale sme hrdí na to, že to hráme a užívame si tú športovú stránku, keďže je to najvyššia súťaž, kam sa v rámci európskeho klubového basketbalu vie klub kvalifikovať. Euroliga je totiž súkromná súťaž a kvalifikácia do nej neexistuje, je pre stabilné mužstvá a iba pre zopár ďalších klubov, ktoré dostanú „divokú kartu.“

Čo potrebujú Levice k tomu, aby sa do skupinovej fázy Ligy majstrov dostávali pravidelne, ako napríklad český Nymburk?

Nymburk je v tomto smere pre nás športovým vzorom. Čo chýba? Možno nám pomôže práve táto skúsenosť, ktorú sme nadobudli. Momentálne sme šťastní, že sa nám to podarilo prvý rok a uvidíme, či sa nám to podarí častejšie. Aj to, že sme vôbec prvý slovenský tím, ktorý sa tam dostal, dáva informáciu o tom, aké je to náročné a ťažké. Ale vidíme, že sa to dá a možno o to bude väčšia motivácia nielen pre nás, ale aj ďalšie slovenské kluby, to skúsiť. A až budúcnosť ukáže, aké to bude reálne.

Boli ste aj reprezentačným asistentom trénera. Slovenskej mužskej reprezentácii dlhé roky chýbal výraznejší úspech a až tak sa jej nedarí. Zažili sme síce nedávno skvelý zápas so Španielskom, ale väčšinou začíname už v najnižšej fáze kvalifikácie a za 30 rokov sa nám nepodarilo postúpiť na nejaký šampionát. Aké sú aktuálne výzvy nášho reprezentačného basketbalu a čo potrebujeme, aby sme sa dokázali kvalifikovať na finálové turnaje?

Je pravdou, že účasť na záverečných turnajoch ešte neprišla, aj keď si myslím, že predošlé obdobie bolo v rámci možností úspešné a konfrontácia s tímami na úrovni Španielska bola vítaná a veľmi vzácna.

Žiaľ, opäť sme v predkvalifikácii a verím, že sa z nej prvým možným spôsobom dostaneme ďalej. Veľmi je to podmienené účasťou všetkých najlepších hráčov v kádri. Naše možnosti pre reprezentáciu sú obmedzené a je dôležité, aby tí najlepší hráči boli súčasťou družstva a prišli reprezentovať a bojovať za Slovensko.

V konštelácii najsilnejšieho tímu a športového šťastia, v kombinácii s najlepším basketbalovým vekom lídrov a mladosti a dravosti mladších talentovaných hráčov, by mohla prísť odmena celej práce v najbližších rokoch. Šanca je reálna a treba si ísť za ňou.

Prečo by si mal mladý človek z palety mnohých športov vybrať práve basketbal? Čo mu vie poskytnúť a ako ho vie formovať do ďalšieho života?

Všeobecne šport formuje mladého človeka do reálneho života, o tom asi ani nie je potrebné veľmi hovoriť, ako dokáže pomôcť.

Basketbal je dynamický šport, kde sa deje mnoho vecí v krátkom čase, kopec zmien a reakcií v sekundových intervaloch – je to atraktívny šport, v ktorom sa človek v hľadisku, ale ani hráč na ihrisku nenudí a musí reagovať vo veľmi krátkych časových úsekoch a adaptovať sa čo najrýchlejšie. Basketbal je práve tým krásny.

Úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sa za úspešného a zaspávate spokojne?

Nepovažujem sa za úspešného, ale zaspávam spokojne, lebo mám pri sebe svoju rodinu.

Aké dobré návyky ste počas športovej kariéry nadobudli a pomáhajú vám v každodennom živote?

Počas rokov v športe som si uvedomil, aká tenká je čiara a hrana medzi tým, aby všetko sa ukazovalo výborne a tým, aby sa na všetko zabudlo. Dôležité preto je ostať v tom, aby ste si vedeli každý deň povedať, že ste dali do toho všetko bez ohľadu na to, ako to vypálilo. Aby ste boli so sebou spokojný, dokázali sa pozrieť do zrkadla a vedeli, že vaše úsilie bolo na takej úrovni, akú ste vedeli dať a byť stotožnený s tým, že nie všetko dokážete ovplyvniť. Ale neľutovať to, že som v danom momente mohol urobiť niečo inak.

Nie ste len tréner, ale aj manžel a otec dvoch synov. Aký ste otec a bude basketbalová tradícia vo vašej rodine pokračovať?

Ja sám nemôžem zhodnotiť, aký som otec, ale učím sa – tak, ako v basketbale, tak doma s chalanmi. Mám obrovské šťastie, že mám krásnych synov a sú so mnou a mám takisto veľkú podporu manželky.

Verím, že športová tradícia bude, vyzerá, že iná cesta nebude. (smiech) Či to bude basketbal, to sa uvidí až časom. No môj aktuálny mimobasketbalový sen je ísť ako rodina podporiť syna na akýkoľvek turnaj – či to bude vo volejbale, basketbale, futbale, hokeji, to mi už je jedno. Na mládežníckom športe som miloval vianočné či veľkonočné turnaje, kde aj rodičia vycestujú na tri dni so svojimi synmi. Verím, že sa to aj nám podarí a možno bude aj lepšie, ak to bude mimo basketbalu, aby som si mohol naplno užiť minúty športovania dieťaťa a aj podpory rodičov, ktorí sú tam s nimi. To je môj minisen, zažiť to ako rodič.

Do svojej štyridsiatky, ktorú oslávite v marci 2026, ste toho stihli vcelku dosť - tituly aj Ligu majstrov. O čom ešte snívate a chceli by ste dosiahnuť do svojej päťdesiatky?

Ak by mi niekto povedal, že to, čo si teraz žijeme v rámci basketbalu a klubu, stihneme zvládnuť do mojej štyridsiatky, neveril by som mu. Veľmi som sníval, že to raz nastane, možno som aj pochyboval a nemyslel si, že to dokážeme zvládnuť so slovenským tímom, ale zvládli sme to. Žijeme si basketbalový sen a ďalšími basketbalovými snami sa zatiaľ nezaoberáme.

A v rámci súkromného života? Turnaj detí so synom niekde v rámci mládežníckeho kolektívu, to mi ako sen postačuje. (smiech)

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený rituál? Vstávate ráno na budík alebo na nadšenie?

Mám dvoch malých synov a moje momentálne ranné vykročenie robia oni. Bez ohľadu na to, aký bol čas príchodu zo zápasu alebo nálada, ranné vstávanie máme rodinné a užívam si to. Starší syn chodí už do škôlky, takže niekedy je to aj hektickejšie, ale užívam si to a najkrajšia časť je jeho odvezenie do škôlky. Je to úžasný pocit a užívam si to.