DUNAJSKÁ STREDA. Viac ako 490 kilometrov za menej ako 83 hodín. Dunajskostredský ultrabežec Attila Bíró ako prvý pretekár zo Slovenska absolvoval „Feidippidesov beh“ z Atén do Sparty a naspäť do Atén.

Staroveký aténsky posol bol ten, ktorý v roku 490 pred naším letopočtom priniesol správu o víťazstve v bitke pri Maratóne do Atény. Jeho beh inšpiroval moderné maratóny.

Ešte v tom istom roku ho vyslali z Atén do Sparty, aby požiadal jej obyvateľov o pomoc vo vojne s Peržanmi. Feidippides 246 kilometrov zvládol za deň a pol.

Na počesť jeho výkonu sa od roku 1983 koná medzi Aténmi a Spartou legendárny ultramaratón Spartatlon.

Lenže Feidippides následne bežal aj naspäť s odmietavou odpoveďou Sparťanov. Práve preto vznikla pred deviatimi rokmi myšlienka na ešte tvrdší ultrabeh, teda dvojnásobný Spartatlon.

Na internát na bicykli

Attila Bíró mal rád šport a pohyb odmalička. Počas strednej školy chodil z Ohrád do Dunajskej Stredy sedem kilometrov na bicykli.

„Oproti nášmu gymnáziu bola budova strednej odbornej školy, kde bola aj plaváreň, ktorá bola otvorená od siedmej ráno. Kým sa nám začala prvá hodina, ja som už mal za sebou aj plávanie aj cyklistiku,“ vravel ultrabežec.

„Od starých rodičov som dostal síce babetu, ale po čase som ju predal, lebo som prišiel na to, že na bicykli som rýchlejší,“ smial sa.

Neskôr, keď už bol študent vysokej školy v Bratislave, aj na internát často chodil na bicykli. Spravil si cyklovýlety do Hainburgu, Viedne, k Balatonu alebo do Tatier.

Neskôr k tomu pridal beh. „Moju najstaršiu medailu som získal pred 26 rokmi. Absolvoval som polmaratóny, maratóny a mnoho pretekov v okolí,“ priblížil svoje bežecké začiatky.

Vždy bol vytrvalý

Prišlo však zranenie kolena, výstavba rodinného domu a beh sa dostal na zopár rokov do úzadia. Keď po dlhšej prestávke si Bíró znovu išiel zabehať, stále cítil bolesť v kolene.

Vtedy už operáciu neodmietal tak ako predtým, chcel sa dať čím skôr dokopy. „Musím si zaklopať, že odvtedy nemám s kolenom problémy,“ podčiarkol.

Behať po asfalte nie je pre kĺby práve to najlepšie, ale v okolí Dunajskej Stredy nie sú žiadne kopce, kde by sa dalo trénovať na terénne preteky. Cestné behy boli teda prirodzenou voľbou.

Nebol rýchly bežec, maratón dal za 3 hodiny 20 minút, ale vždy bol vytrvalý. Robil aj dlhý triatlon, ale postupne sa začal orientovať na ultrabehy.

„Je to jednoduchšie na organizáciu a logistiku, nemusím si so sebou nosiť bicykel na preteky ani trénovať tri rôzne športy,“ vysvetľoval.

Hlava to nedala

Spartatlon láka každého ultrabežca. Dostať sa naň nie je jednoduché. Človek musí splniť kvalifikačný limit. Na priamu kvalifikáciu musí odbehať 225 kilometrov za 24 hodín. Na to, aby sa mohol prihlásiť aspoň do žrebu, musí mať splnený 180 kilometrov za 24 hodín.

Bíró sa na svoj prvý Spartatlon dostal práve vďaka žrebu. Bolo to v roku 2019, vtedy ako nováčik preteky nedokončil.

Nevyšlo mu to ani na druhý pokus, už po pandémii. „Vtedy som bol vedúci logistiky v automobilovom priemysle a pre zamestnanie som sa nevedel stopercentne sústrediť na beh. Chýbala mi motivácia. Prišlo to asi po 80-100 kilometroch. Hlava to jednoducho nedala. Začal som rozmýšľať nad tým, že veď by som mohol spať vo svojej posteli, čo tu vlastne robím,“ vravel.

Vtedy zistil, že ak sa chce zameriavať na beh, toto konkrétne zamestnanie musí nechať. Niekoľko mesiacov bol nezamestnaný a dokázal sa pripraviť na Spartatlon veľmi uvoľnene. Napokon dobehol v čase pod 32 hodín. Limit na dokončenie je 36 hodín.

Sedem rekordov za jedny preteky

Začiatkom tohto roka bol druhý na halových 24-hodinových pretekoch v Helsinkách.

„Za jedny preteky som prekonal sedem slovenských halových rekordov. Bonusom bolo, že som dosiahol 228,78 kilometrov, čo znamenalo automatickú kvalifikáciu na Spartatlon,“ uviedol.

O štyri týždne ho už čakali majstrovstvá Slovenska v 24-hodinovom behu. Práve pre krátky odstup času nečakal výnimočný výsledok, sám bol prekvapený, keď zabehal 215 kilometrov.

„Posledné tri hodiny sme sa pritom už iba prechádzali. Rozdiely už boli jasné a o niekoľko týždňov nás čakali ďalšie preteky, tak som navrhol súperom, aby sme začali regeneráciu priamo tam, v závere pretekov,“ vravel so smiechom Dunajskostredčan, ktorý skončil na druhom mieste.

Znovu dokončil aj Spartatlon, síce s horším časom, ale s lepším umiestnením ako pred rokom. „Bolo o štyri-päť stupňov teplejšie a to sa ukázalo aj na časoch,“ vysvetľoval.

Dôkladná príprava

Feidippidesov beh sa koná v novembri, keď sú v Grécku oveľa príjemnejšie podmienky na beh.

Sú to však relatívne nové preteky, ktoré ešte nemajú také zázemie a zabezpečenie ako Spartatlon. Ani trať nie je úplne rovnaká.

Attila Bíró sa na súťaže pripravuje nielen fyzicky, ale chce mať naštudované všetky dostupné informácie. Konzultoval s pretekármi, ktorí už túto súťaž úspešne zvládli, jeden z nich mu dokonca poskytol svoje zápisky o tom, aké myšlienkové pochody mal počas pretekov. Tie si prečítal dva-trikrát aj počas prípravy, ale našiel si na to čas aj v predvečer štartu.

Presne vedel aj to, kde sú odchýlky od zaužívanej trate Spartatlonu. Pred veľkou výzvou si zisťoval informácie o každom bežcovi, vytypoval si spomedzi nich Belgičana Davida van den Bosscheho.

„Podľa výsledkov mal byť na podobnej úrovni ako ja. Preto som si pomyslel na to, že by sme mohli bežať spolu,“ prezradil bežec z Dunajskej Stredy.

„David, tadiaľ...“

Na ultrabehoch nie je nič výnimočné, že človek istý čas beží spolu s niekým. Zvyčajne však ide o kratšie úseky a časom pôjde každý svojím tempom.

Attila a David sa skutočne stretli a to už prvý večer. Pretekár zo Slovenska navrhol, aby bežali spolu, v noci je to predsa bezpečnejšie.

„Práve vtedy prišla tá časť, keď sa trať odklonila. Ja som to vedel, bolo to aj vyznačené, že treba ísť doľava, ale David pokračoval rovno. Nechal som ho, nech spraví zopár krokov a potom mu hovorím: David, tadiaľ. Vtedy si aj on povedal, že asi bude lepšie bežať vo dvojici,“ smial sa Bíró.

Odvtedy sa už prakticky rozdelili len na „cikpauzy“. V spoločnom objatí dobehli aj do cieľa.

VIDEO: Posledné metre Attilu Bíróa na Feidippidesovom behu

„Nikdy som nebežal 490 kilometrov prakticky na jeden záťah. Možno som toľko kilometrov nemal ani za celý mesiac tréningu. Sám som bol prekvapený ako sa môj organizmus adaptoval na tento výkon,“ vravel.

Zvyčajne po dobehnutí do cieľa bol úplne zničený, mal problém prejsť zopár metrov, či sadnúť si do auta.

Na Feidippidesovom behu však akoby jeho organizmus po každom dni „resetoval“ únavu. Aj v cieli bol plný energie. Nemal ani pľuzgiere.

„V máji som si kúpil svoje prvé tenisky s karbónovou vložkou. Najprv som mal obavy ich používať na ultrabehy, ale fungovalo to a odvtedy som v nich bežal aj na pretekoch,“ vysvetľoval Bíró.

Žalúdok je kľúč k úspechu

Najväčším nepriateľom ultrabežca sú žalúdočné problémy. „Niekedy má človek pocit, že bude vracať, ale namiesto toho má hnačku. Ak to príde, už sa nedá rozmýšľať, musíš to dať zo seba von,“ prezradil detaily zo života pretekára ultrabežec.

Nie je to len nepríjemné, ale aj nebezpečné: môže prísť dehydratácia, telo zrazu nemá k dispozícii potrebné minerály.

Dunajskostredský bežec počas pretekov konzumuje najmä rôzne iontové nápoje a energetické gély, ale druhý a tretí deň si na občerstvovačkách dal aj polievku či cestoviny.

„Vždy však iba málo, aby som náhodou nemal žalúdočné problémy. Som už dosť skúsený, viem, čo funguje a našťastie to fungovalo aj na týchto pretekoch,“ uviedol Bíró.

Nedrží žiadnu špeciálnu diétu. „Ak sa stravujeme vyvážene, telo dostane všetky potrebné živiny,“ zdôraznil.

Jeho manželka sa zaoberá doplnkami na stravu. „Niektoré z prípravkov Forever konzumujem denne a už aspoň desaťkrát som absolvoval aj ich deväťdňovú prečisťujúcu kúru," vravel.

Regenerácia za hodinu

Limit na dokončenie pretekov je pri Feidippidesovom behu 98 hodín. „Vychádza to v priemere na 5 kilometrov za hodinu. Niekto by mohol povedať, že veď to je prechádzkové tempo. Lenže skúste to držať štyri dni v kuse. Už keď si musíš odskočiť, alebo trochu zdriemneš, hneď stratíš čas. Nehovoriac o tom, že sme prekonali prevýšenie 6400 metrov, čo je celkom dosť,“ upozorňoval Attila Bíró.

Ďalším kľúčovým bodom je spánok. Dunajskostredský bežec predtým nemal skúsenosti s krátkym, hodinovým spánkom, ale zistil, že dokáže takto fungovať a telo sa mu dostatočne regeneruje aj za taký krátky čas. „David mi to prirovnal k rýchlemu nabíjaniu akumulátora. Nie je to ideálne, ale v danej situácii to pomôže,“ doplnil.

Myslel si, že po pretekoch bude spať 12 hodín, ale zobudil sa už po šiestich hodinách. Akoby už jeho telo naozaj fungovalo v inom móde. „Môj spánok niekoľko týždňov po pretekoch stále ešte nebol taký kvalitný, ako predtým. Asi na to malo najväčší vplyv celé to fyzické vypätie,“ vravel.

Pri spánkovej deprivácii halucinácie nie sú ničím nezvyčajným. Dunajskostredský bežec ich však tentoraz nezažil. „Možno to bolo aj tým, že sme boli dvaja a vzájomne sme si pomáhali a podporili,“ zdôraznil.

Agresívny pes

Súčasťou jeho výbavy bol aj plašič na psy. V Grécku je veľa pouličných psov a s jedným mal Attila Bíró nepríjemné skúsenosti. Stalo sa to práve vtedy, keď bežal sám, lebo dobiehal svojho belgického kamaráta po hygienickej prestávke.

Túlavý pes bol väčší ako vlčiak, správal sa agresívne, plašič mu vôbec neprekážal a bežca stále nasledoval.

Našťastie, hoci bola skorá ranná hodina, práve tadiaľ prešlo auto. „Ukázal som vodičovi, aby spomalil, prebehol som na druhú stranu cesty, aby auto bolo medzi mnou a psom. Bežal som ďalej a pes už potom nešiel za mnou,“ opísal ultrabežec jediný moment, keď mal počas pretekov strach.

Sníva o Amerike

Attilu Bíróa sa raz spýtala susedka, kedy ho už konečne uvidí súťažiť v televízii. Z ultrabehov nie sú prenosy a nefigurujú v programe olympijských hier.

„Sčasti ma to mrzí, na druhej strane vďaka tomu to môže ostať čistým športom. Na umiestnení až tak veľmi nezáleží. Som síce súťaživý typ, ale na tieto preteky som išiel najmä s tým, aby som si to užil. Bral som to skôr ako cestovanie či púť,“ podčiarkol bežec z Dunajskej Stredy.

K jeho koníčku stavia pozitívne aj rodina, na niektorých pretekoch boli v jeho podpornom tíme. „Deťom sa to páčilo, mojej manželke možno až tak nie, lebo počas pretekov je človek niekedy podráždený, správa sa inak ako zvyčajne, obzvlášť ak niečo nevyjde. Ak na to niekto nie je pripravený, alebo je citlivý ako moja manželka, môže sa ho to dotknúť,“ vravel.

Prvým vrcholom roku 2025 budú preňho majstrovstvá Slovenska v marci. Chystá sa na Ultrabalaton aj na majstrovstvá sveta v 48-hodinovom behu v Poľsku. Na jeseň ho znova čaká Spartatlon a následne svetový šampionát v 24-hodinovom behu.

„Mám aj jeden veľký sen, zúčastniť sa na prestížnych pretekoch v Amerike. Sčasti ma ovplyvnil aj David, ktorý sa tam chystá, dostal to ako darček od svojej priateľky. Ja ešte nie som stopercentne rozhodnutý, lebo celkové náklady by vyšli na sumu, z ktorej sa už dá kúpiť aj nové auto. Na druhej strane, mohol by to byť vrchol mojej kariéry. Uvidíme,“ uzavrel Bíró.