Hod kladivom nepatrí na mítingoch medzi vychytené atletické disciplíny, ale v slovenských podmienkach má tradíciu a najmä v ére samostatnosti aj úspechy z vrcholných podujatí.

Je to aj zásluha MARCELA LOMNICKÉHO, piateho kladivára olympijského finále v Riu de Janeiro 2016. Po prechode z krasokorčuľovania na atletiku vyskúšal všetko, kladivo bola posledná voľba.

„Na atletike je krásne, že ponúka disciplínu pre každý somatotyp, a to sa mi najviac páči. Pokiaľ je človek talentovaný a má chuť pracovať, môže si nájsť svoju cestičku k úspechu,“ vraví v podcaste Vykroč 37-ročný rodák z Nitry. 

Prečo sa guľa na oceľovom drôte vážiaca 7 a štvrť kilogramu volá kladivo? 

Na túto otázku neviem ani ja odpovedať, ale kedysi veľmi dávno to vyzeralo ako kladivo. Videl som fotky staré možno 150-200 rokov, keď sa s týmto športom začínalo a naozaj to vyzeralo ako kladivo s veľmi dlhou rúčkou, ktoré hádzali „borci“ ešte pred novodobou olympiádou. Neskôr sa to transformovalo na sedem a štvrť kilogramovú guľu s drôtikom a vyzerá to úplne inak.

Skúšali ste niekedy hádzať aj s naozajstným kladivom?

Nie, nikdy. Ale niekedy sa s ľuďmi bavíme a doberáme, ako by som zahodil kladivo, ale ešte som to nikdy neskúšal. 

Vo svojich šiestich rokoch ste sa v hokejovej Nitre postavili na krasokorčuliarske korčule. Tomuto športu ste sa venovali štyri roky, osud však nechcel, aby sme sa tu dnes rozprávali s nástupcom Jozefa Sabovčíka. Prechod z krasokorčuliarskeho ľadu do vrhačského kruhu nie je bežný úkaz. Ako sa to udialo? 

Už to, ako som sa dostal ku krasokorčuľovaniu, je celkom vtipné. Keď som mal šesť rokov a bol som prváčik, prihlásila ma na krasokorčuľovanie mama, pretože ja sám som samozrejme netušil, čo chcem robiť. Bol som tlstý, mama chcela, by som sa hýbal, aby som zhodil nejaké kilogramy, tak ma prihlásila tam. Bavilo ma to, korčuľoval som sám, nie v pároch a vydržalo mi to asi štyri roky. Keď som mal desať rokov, prišiel zlom. Jeden z dvoch klubov v Nitre sa rozpadol.

Bol som jeho súčasťou, veľa členov prirodzene prešlo do druhého klubu, ale ja som neviem z akých dôvodov nebol medzi nimi a s krasokorčuľovaním som skončil. Tým, že som v Nitre vyrastal blízko atletického štadióna a medzičasom som schudol a „vytiahol sa“, začal som sa „motkať“ tam. Nebolo to však hneď pri kladive, keďže tam ani kladivárskeho trénera nemali. Behal som, skúšal som všetky disciplíny a kladivo bolo paradoxne posledné, ktoré som vyskúšal. 

Vaša sestra Nikola sa tiež venovala hodu kladivom. Začala pred vami či po vás? Ťahali ste sa navzájom? Je to bežné alebo výnimočné, že sa súrodenecká dvojica venuje hodu kladivom? 

Je to výnimočné. Sestra robila viac-menej všetko so mnou, začali sme spolu korčuľovať, naraz sme aj skončili a začali robiť atletiku. Pri kladive dlho váhala, ja som začal o rok skôr a až keď som vyhral svoje prvé majstrovstvá Slovenska starších žiakov, doniesol som domov zlatú medailu a bol som na seba hrdý, to ju motivovalo a povedala, že to musí skúsiť aj ona. Nakoniec sa do toho dostala, bola úspešná a darilo sa nám obom. 

Hod kladivom má korene v starých škótskych športových hrách. Práve tie inšpirovali baróna Coubertina, zakladateľa moderných olympijských hier. Ten šport zaradil už do programu druhých OH v novodobej histórii v roku 1900. Napriek silnej tradícii to stále nie je šport, ktorému sa venujú masy. Prečo? 

Síce je to olympijská disciplína, ale nie je až taká populárna, keďže sa neobjavuje často na televíznych obrazovkách. Mnoho svetových mítingov ju ani nemá vo svojom programe, napríklad ani najväčšia séria mítingov v súčasnosti, Diamantová liga – rovnako ako chôdzu.  

Nikdy som to nepochopil, dokonca počas mojich úspešných rokov som bol zástupcom atlétov a lobovali sme za to, aby hod kladivom na tieto podujatia zaradili. Najväčší argument proti bol pre nás úplne nezmyselný – že sa ničí trávnik, je pod ním vykurovací systém a podobne. Nie je to celkom pravda, keďže na tých najväčších štadiónoch sa raz za čas konajú vrcholné podujatia ako majstrovstvá sveta či olympijské hry a vtedy to problém nie je.

Podľa mňa je to skôr manažérska otázka a tiež fakt, že okolo kladiva musí byť 12 metrov vysoká klietka, ktorá možno bráni výhľadu na bežcov alebo ostatné disciplíny počas priameho prenosu. Ale aj to sa dá vyriešiť tým, že na štadióne nie je iba jedna televízna kamera a dá sa spraviť prestrih na záber z kamery z iného uhla.

Napríklad disk, ktorý je súčasťou Diamantovej ligy a tiež má klietky, sa hádže v predprograme s dvojhodinovým predstihom. Následne pred hlavným programom sa klietka dá dole a divákov už nevyrušuje. Protiargumentov sme mali teda dosť, ale výsledok je, že hod kladivom na obrazovkách nie je a veľmi málo ľudí o ňom vie. 

Aká je u nás základňa tohto športu? 

Veľmi slabá. Chýbajú tréneri, chýbajú ľudia, ktorí disciplínu ovládajú a dokážu ju posúvať ďalej. Myslím si, že základňa by tu bola, ako Európania máme dobré silové predispozície, nie ako napríklad v šprinte. Vo vrhačských disciplínach Európania dominujú, je potenciál, aby sme boli v tom silní aj na Slovensku, len chýbajú tréneri a zázemie. Na veľa štadiónoch na Slovensku ani nie je vybudovaný sektor na hod kladivom. 

Malé deti v škole by chceli byť hokejisti či futbalisti. Prečo by mali byť radšej kladivári? 

Už som bol na rôznych besedách na školách, no nezvyknem odporúčať hod kladivom, zvyknem odporúčať atletiku vo všeobecnosti. Je to krásny individuálny šport, kde je človek sám za seba a nemá sa za koho schovať. To je aj výhoda, aj nevýhoda – keď sa mi darilo, bol som hrdý sám na seba, keď sa mi nedarilo, nemal som zasa nikoho, kto by ma podržal, všetky neúspechy padali na moje plecia. Odporúčam jednoducho vyskúšať všetky disciplíny, rovnako ako som začínal ja. Nefixovať sa na konkrétnu disciplínu, lebo na atletike je krásne, že ponúka disciplínu pre každý somatotyp, a to sa mi najviac páči. Pokiaľ je človek talentovaný a má chuť pracovať, môže si nájsť svoju cestičku k úspechu. 

Neďaleko bydliska v Nitre ste si postavili vlastný vrhačský sektor. Čo vás k tomu viedlo? 

Bol som donútený, aby som si v roku 2015 postavil svoj vlastný sektor v dedinke Pohranice pri Nitre. Bolo to preto, lebo po konci vysokej školy v Amerike a návrate domov som zmenil klub a prestúpil do Banskej Bystrice, kde mi ponúkli profesionálne podmienky. Vedeniu klubu v Nitre v tom čase prekážalo, že na štadióne trénuje člen iného klubu, a zakázali mi trénovať. Napokon som sa dohodol a dochádzal som asi rok do najbližšieho možného sektora, ktorý bol v Trnave.

Počas tohto obdobia som si zároveň hľadal miesto, ako si zjednodušiť tréning. Nechcel som ešte skončiť a ani sa presťahovať do Banskej Bystrice, lebo som už doma mal nejaké zázemie. Našiel som si teda priestor, kde som si postavil svoj kruh, a nebanujem. Je to výborné, dodnes na ňom trénujem a zachránil ma napríklad aj v čase covidovej pandémie, keď sa istý čas nedalo nikde trénovať. Ja som takéto obmedzenie nezažil, bol som sám na svojom, nikoho som neobmedzoval a nerušene som trénoval ďalej. 

Čo to znamená mať vlastný vrhačský kruh? Kto vám chodí po kladivá? 

Po kladivá si chodím sám, bodaj by som mal niekoho, kto by mi ich nosil (smiech). Ale je to aj forma psychohygieny, vyvetrám si pri tom hlavu. Hodím dve-tri kladivá v sérii a potom sa idem prejsť po ne a cestou si oddýchnem a popremýšľam, čo robím. Potom sa vrátim naspäť a opäť hodím ďalšie dve-tri. Mať vlastný sektor znamená aj starosti. Musím sa oň starať a kosiť si trávu a burinu. Je to obrovská plocha, obdĺžnik asi 60×100 metrov. Prvé roky som si kúpil klasickú ručnú úzku kosačku a hovorím si, že predsa jedno futbalové ihrisko zvládnem pokosiť aj ručne.

No chodil som za ňou šesť-sedem hodín nonstop. A keď si predstavíte, že je vonku 35 stupňov a musíte kosiť trávu cez hlavnú súťažnú sezónu, tak som po siedmich hodinách kosenia v nedeľu bol úplne hotový. Po niekoľkých rokoch som si kúpil traktorovú kosačku, trvá mi to už iba asi tri hodiny a je to oveľa pohodlnejšie. Celkovo tam je betónový kruh a okolo 12-13-metrová klietka z hrubšieho plotového pletiva, aby to bolo čo najpevnejšie.

Okrem toho tam mám prístrešok s búdou, ktorú som si pozváral, mám tam kladivá a veci, ktoré potrebujem na tréning. Prístrešok je samozrejme dobrý aj za dažďa, sneženia či naopak veľkého tepla v lete. Za tie roky som si tam navyše zriadil osvetlenie a viem trénovať pri svetle aj v zime a takisto tam mám provizórne kúrenie – plynovú bombu s ohrievačom. Je to tam také vybavené, že na hod kladivom mám jednoducho najlepšie tréningové podmienky. 

Hod kladivom prináša aj nečakané situácie. Napríklad Poliak Pawel Fajdek získal na MS v Pekingu v roku 2015 zlatú medailu, ktorú po nočných oslavách titulu použil ako platidlo taxikárovi. Keď sa vyspal z opice, šokovalo ho zistenie, že vybojovaný kov zmizol. Taxikár medailu na naliehanie vrátil. Poznáte tento príbeh? 

Áno, keď Poliak získal v Pekingu zlato, ja som bol ôsmy vo finále a napokon siedmy, keďže jedného diskvalifikovali pre doping. Neskôr som s Pawlom trénoval v spoločnej skupine, takže viem aj o tejto príhode. On si ju samozrejme nepamätá – oslavoval tak, že o tom ani nevedel (smiech.) 

Čo nečakané sa stalo vám? 

V Dubnici nad Váhom v roku 2019 bol sektor mimo štadióna, pri garážach. Mali sme súťaž, hádzali sme a napriek klietke a iným bezpečnostným opatreniam sa mi podarilo hodiť na strechu garáže. Vzápätí vybehol odtiaľ ujo, ktorý strašne nadával a vykrikoval, že som mu zničil bicykel. Súťaž pokračovala ďalej, snažil som sa to neriešiť, až zrazu prišli policajti s tým, že mi zhabali kladivo ako potenciálnu vražednú zbraň, pretože tento bezdomovec bývajúci v jeden z garáží zavolal políciu, že som sa ho pokúsil zavraždiť. Zobrali mi čisto nové kladivo za 600 eur, ktoré som si už aj tak zničil tým, že som ho hodil na strechu garáže. Potom mi ho doniesli naspäť, ale musel som ísť spätne vypovedať na políciu k tejto téme, bola to fraška a úsmevná situácia. 

Medzi kladivárske veľmoci patria aj naši susedia. Na OH v Paríži bol strieborný Maďar Bence Halász a bronzový Ukrajinec Mychajlo Kochan. Vy ste sa istý čas pripravovali v tréningovej skupine svojho priateľa, 5-násobného majstra sveta Fajdeka. Čo sa robí u poľských susedov lepšie ako u nás? 

Viac sa tam pije alkohol (smiech). Ja som sa k nemu pridal po piatom mieste na olympiáde v Riu 2016, čo bol môj najväčší úspech kariéry, ale zároveň som strácal chuť do športu – dlho som robil to isté, trénoval som sám a hľadal som zmenu. Jemu sa olympiáda nepodarila, v Londýne na olympiáde v roku 2012 mal tri neplatné pokusy v kvalifikácii, hoci bol favorit na víťazstvo, a ani v Riu sa mu nepodarilo postúpiť do olympijského finále, hoci takisto takisto patril medzi adeptov na zlato.

Aj on teda potreboval zmenu a začali sme spolu trénovať. Bolo to náročné, veľa sa tam holdovalo alkoholu a bol som postavený pred hotovú vec – náš tréningový plán funguje, ale dodržiava sa so všetkým, čo k tomu patrí. Môžeš s nami trénovať a byť dobrý, ale budeš s nami robiť aj veci mimo tréningu. Sám som na seba hrdý, že som to vydržal dva a pol roka, lebo som skoro umrel (smiech). 

Technika a tréning sú podobné tomu, čo som robil, objemy aj cviky v posilňovni takisto. Nie je to žiadna veda, dokonca mi to možno aj uškodilo, lebo som chcel zo dňa na deň zmeniť radikálne techniku, ktorá mi fungovala a bol som s ňou úspešný. S Fajdekom sme iné typy postavy, je vyšší aj ťažší a čo funguje jemu, nefunguje rovnako aj mne.

Trvalo mi asi dva a pol roka, pokiaľ som na to prišiel, dovtedy som mal stále nádej, že je potenciál zlepšiť moje maximum na úrovni 79 metrov a hodiť aj 82 metrov, keď sa naučím ich poľský technický model. Bola to teória, ktorá sa však nikdy nenaplnila. Ale som vďačný za príležitosť, videl som, ako trénuje najlepší kladivár sveta, a dalo mi to motiváciu pracovať na sebe ďalej. 

Dá sa hodom kladivom uživiť? 

Odmeny na pretekoch, z ktorým športovci väčšinou žijú, sú napríklad v porovnaní s tenisom minimálne. Uživiť sa dá tak, že človek prežíva z výplaty do výplaty, ak je vôbec zamestnaný v profesionálnom športovom centre. Samozrejme, ak dosiahne úspechy, dostane peniaze a podporu - napríklad za piate miesto na olympiáde si vie dovoliť sústredenie kdekoľvek chce a na akokoľvek dlho chce. Pokiaľ však nespĺňa tabuľkové umiestnenia, tak v podstate nemá nič. 

Ste nástupcom Libora Charfreitaga, majstra Európy, ktorého ste vystriedali na slovenskom kladivárskom tróne. Váš súper sa neskôr stal vaším trénerom. Ako sa vám s ním spolupracuje? 

S Liborom sme si našli cestu náhodou. On trénoval na sklonku kariéry sám a ja takisto – ešte pred tým, než som sa pridal k poľskej skupine. Povedali sme si preto, že by sme to mohli skúsiť a ísť na pár zahraničných sústredení v zime spolu a byť sparingpartnermi s tým, že každý si robí, čo potrebuje, ale budeme v jednom čase na jednom mieste a ťaháme sa. Takto sme začali spoluprácu – ako súperi.

Obaja sme sa snažili kvalifikovať na OH 2016 do Ria. Mne sa to podarilo, Liborovi nie. Nechcelo sa mi ísť do Brazílie samému, nemal som vtedy trénera a opýtal som sa ho, či nechce ísť so mnou ako kvázi tréner, ktorý mi pomôže najmä po mentálnej stránke s nastavením na preteky. Napokon som ho v Riu mal, boli sme tam dva a pol týždňa vopred pre aklimatizáciu, pomáhal mi tam asi mesiac.

Po skončení jeho kariéry a mojom konci v poľskej skupine sme sa dohodli, že obnovíme spoluprácu ako tréner a zverenec. Je to fajn, mne sa to páči, dáva mi najmä skúsenosti. Tréning sa mi veľmi nezmenil, robím si to, čo viem, že mi funguje, ale on má pár očí, ktoré vidia pohyb zvonku a dajú mi spätnú väzbu, čo je pre mňa veľmi prospešné. 

Hod kladivom je technicky mimoriadne náročná disciplína. Rozvíja celé telo? Tréning akých partií je najdôležitejší? 

Je to práca celého tela, ale ide najmä o rotačný pohyb a záber je predovšetkým na brucho, chrbát a boky, ktoré musia byť najsilnejšie. Samozrejme aj nohy, lebo sa točíme na nohách a sme takmer v polodrepe. Pre kladivára sú teda najdôležitejšie silné nohy a silný trup, pričom ruky a vrch tela by mal byť čo najuvoľnenejší doplnok. Preto aj v posilňovni necvičíme bicepsy, tricepsy či tlaky na lavičke a sústreďujeme sa na partie od pŕs nadol, aby sme kladivo dokázali za krátky čas čo najviac zrýchliť v rotačnom pohybe. 

V hode kladivom by mali mať chlapi ako hora prirodzenú výhodu. Úradujúci majster sveta a olympijský víťaz Kanaďan Ethan Katzberg meria 201cm a váži 107 kg. Svetový rekordér Jurij Sedych mal 186 cm, Poliak Fajdek má takisto 186 cm a všetci vážia viac než 100 kg. Vy máte iba 174 cm, váha okolo 110 kg. Aké sú ideálne miery kladivára? 

Toto je pre mňa citlivá téma, pretože som nenarástol (smiech). Svetovým rekordérom by som sa veľmi nezaoberal, pretože to bolo v ére dopingu a pre mňa sú tieto štatistiky irelevantné. Hod kladivom je samozrejme fyzika, kde je dôležitý uhol odhodu kladiva a rýchlosť odhodu. Tu pomáha, keď je kladivár vyšší a má dlhšie ruky. Ťažisko je vtedy ďalej od stredu tela, v guli 1,2 metra od rúk. Preto sa na súťažiach nielen váži guľa, ale meria sa aj dĺžka drôtu. Pretože keď je ťažisko ďalej od nás a opisuje väčšiu dráhu, je rýchlejšie.

Keď má dvojmetrový kladivár o desať centimetrov dlhšie ruky ako napríklad ja, má obrovskú výhodu v tom, že sa nemusí točiť rýchlejšie fyzicky, ale kladivo je aj tak rýchlejšie a letí ďalej. Ďalšou vecou je uhol odhodu – ja som veľmi malý a nemôžem odhodiť kladivo pod ideálnym uhlom 43-44 stupňov, pretože by som kladivo klepol o zem a pokazil by sa celý hod. Oni dokážu kladivo hodiť pod ideálnejším uhlom, vyššie a rýchlejšie.  

Celý život som bojoval s tým, aby som sa im vyrovnal a aby som dokázal hodiť rovnakú vzdialenosť. Potreboval som byť rýchlejší, čo bolo veľmi ťažké. Možno aj preto som nehodil zatiaľ nikdy na pretekoch 80 metrov. Takisto pomáha, keď je človek o 20-30 kíl ťažší. Kladivo krútiace sa okolo nás je pocitovo ťažšie a ťažšie. Kladivár, ktorý hádže cez 75 metrov, má na konci drôtu náklad s pocitovou váhou až 350 kg.

Je to samozrejme len na krátku chvíľku, ale pocitová váha je zo 7 kg zrazu 350 kg. Kladivár trénuje tak, aby dokázal túto odstredivú silu zvládnuť, s čím pomáha aj masa tela. To znamená, že veľa negatívnych vecí ide proti mne – výška, dĺžka rúk, uhol odhodu, masa. Mal som teóriu, že keď priberiem 15 kg, odhodím kladivo ďalej. Pribral som na 117 kg, no nepomohlo mi to, lebo som bol pomalší a cítil som sa zle – bol som tučný a necítil som sa dobre vo svojej koži. 

Dokonalý hod sa vraj podarí raz za život, ak vôbec. Čo všetko sa pri ňom musí spojiť? Máte svoj ideálny hod už za sebou alebo vás ešte len čaká? 

Ideálny hod človek cíti. Nielen v kladive, ale aj v iných športoch. Kladivári zvyknú vykríknuť pri hode, ktorý sa im podarí. Nie je to výkrik, že si ide vydýchnuť, ale po tých tisícoch hodov vie, keď sa mu podarí dobrý hod a všetko klaplo, ako má. Mne sa taký hod podaril na vrcholnom podarí iba raz – počas univerziády v roku 2013, keď som hodil takmer 79 metrov, čo bol vtedy môj osobný rekord a získal som striebornú medailu. Veľakrát sa mi to podarilo na tréningu, kde nie je taký stres a športovec je uvoľnený. Na tréningu som viackrát hodil aj 80 metrov, to sa však neráta. 

Kedy sa to podarí počas súťaže? 

Neviem (smiech). Ale dúfam, že sa mi to podarí, lebo je to jeden z mojich dvoch snov, ktoré sa mi zatiaľ nepodarilo splniť, hoci som k nim bol blízko – olympijská medaila a hodiť na súťaži 80 metrov. 

Študovali ste na americkej Virginia Univerzity. Libor Charfreitag povedal, že rozdiel v podmienkach v USA a na Slovensku je ako deň a noc. Ako ste sa do USA dostali a aká je vaša skúsenosť s americkým univerzitným športom? 

Veľmi podobná ako Liborova. Športoviská sú prvotriedne, univerzity si dokážu vybudovať infraštruktúru – pre atletiku to bol štadión, posilňovňa či regeneračné zázemie so saunami alebo studenými bazénmi. Univerzitný šport tam žije, tímové športy ako americký futbal či basketbal to tam ťahajú, štadióny s kapacitou 70-tisíc platiacich divákov sa dokážu zaplniť.

Z toho majú peniaze a dokážu investovať aj do iných športov, ako napríklad atletika, plávanie či softbal. Do Ameriky som sa dostal tak, že keď som mal 19 rokov, zúčastnil som sa na juniorských MS, bol som tretí a všimli si ma univerzitní tréneri v Amerike. Oslovili ma s ponukou na štipendium – poď k nám, my ti zaplatíme školu, čo u mňa bolo 35-tisíc dolárov ročne, a ty za nás budeš hádzať a reprezentovať univerzitu. Dlho som sa bránil, ale asi po dvoch rokoch som šiel. 

Počas štúdia ste v roku 2009 vyhrali v hode kladivom prestížny univerzitný letný šampionát NCAA a v roku 2012 aj halové majstrovstvá v hode bremenom. Váš tréner Greg Jack vás vtedy označil za najlepšieho športovca v histórii univerzity. V roku 2023 sa jeho slová potvrdili a univerzita vás zaradila do svojej športovej siene slávy. Máte tam stále dvere otvorené? 

Uvedenie do siene slávy desať rokov po ukončení štúdia bola veľká pocta. Cestoval som tam osobne, bola to príjemná udalosť. Ako som spomínal, univerzity športom žijú, šampión NCAA je vážený a dajú mu vyrobiť obrovský zlatý prsteň. Hocikedy tam teraz prídem, skalní ma tam poznajú a je to dobrý pocit. 

A čo je vlastne hod bremenom za disciplínu? 

Hod bremenom je obdoba hodu kladivom. Halová sezóna hod kladivom nemá, v hale sa nedá hádzať 80 metrov. Bremeno je oveľa ťažšie a kratšie náčinie, má 16 kg a dĺžku asi 40 cm a môj osobný rekord je iba 23 metrov. Libor Charfreitag drží druhý najlepší výkon histórie, niečo nad 25,60 metra. Je to disciplína, ktorá sa hádže iba v Amerike na vysokých školách, aby kladivári mohli bodovať aj v halovej sezóne. Technika je podobná ako pri hode kladivom, človek sa roztočí tri-štyrikrát a odhodí bremeno. Hoci ja som to nemal rád a vždy som pri tom trpel. 

Na olympijských hrách ste zažili širokú škálu emócií a pocitov. Absolvovali ste tri olympiády v rade, Londýn 2012, Rio 2016 a Tokio 2020. Najlepší výsledok, 5. miesto, ste dosiahli v Riu, pričom ste ešte do poslednej chvíle bojovali o medailu. Žiaden slovenský kladivár sa nikdy na OH lepšie neumiestnil. Je olympiáda v Brazílii tá, na ktorú spomínate najradšej? 

Určite áno, dosiahol som tam veľký úspech, zažil som olympijské finále. Na prvej olympiáde som bol ešte mladý a bol som pod veľkým stresom. Nevedel som, do čoho idem a najmä som prišiel na štadión v Londýne a bolo tam 80-tisíc ľudí, plné tribúny. Na to som nebol zvyknutý. Atletika vo všeobecnosti nie je taký populárny šport, najmä na Slovensku nie. Prídete na súťaž, je tam pár rodičov, pár trénerov, pár športovcov, dokopy 250 ľudí. A navyše my kladivári sme väčšinou aj počas súťaží vytlačení mimo hlavného štadióna a máme tam možno 15 ľudí. V Londýne ma plný štadión vystresoval, finále mi ušlo o pol metra a skončil som na 13. mieste. Ale výborná skúsenosť. 

Brazílske Rio bolo skvelé, dostal som sa do finále a ešte keď som šiel na posledný šiesty pokus, som bol štvrtý, 8 cm od bronzu. Nakoniec mi ten pokus nevyšiel a potom ma predbehol ešte Poliak Nowicki, ktorý bol napokon tretí a ja piaty. Novinári sa ma pýtali, aké mám z toho pocity, na čo som odvetil, a do dnešného dňa to platí, že lepšie je byť o 8 cm piaty ako štvrtý. Byť piaty alebo štvrtý je jedno, človek aj tak nemá medailu. Dobre, že ma prehodil, inak by som doteraz ľutoval, že by som bol štvrtý. 8 cm od medaily. 

Tokio v roku 2021 bolo čudné. Bol covid, na štadióne nikto, úplný extrém. Podmienky boli akoby tréningové, žiaden stres. Asi dva týždne pred olympiádou som si hodil osobný rekord 79,19 m a bol som v oveľa lepšej fyzickej forme ako v Riu. Veril som si, no jednoducho sa v predolympijskom kempe vyskytlo veľa vecí, ktoré ma dostali do nepohody, a nezvládol som prvý, najťažší krok – dostať sa z kvalifikácie do finále. A bol jednoducho koniec. 

V Tokiu ste hodili v kvalifikácii napokon 72,52 m a skončili ste na 24. mieste, čo bolo najmä pre vás obrovské sklamanie. Aké poučenie pre vás vyplynulo zo zbabranej kvalifikácie?  

Bol to jeden z najťažších momentov mojej kariéry, pretože sa mi veľmi darilo a počas troch hodov, ktoré som mal k dispozícii, sa mi to nepodarilo potvrdiť. V športe veľa ľudí posudzuje človeka podľa výkonu – keď sa darí, tak je všetko dobré a všetci sú spokojní, a naopak, keď sa nedarí, človek sa cíti až menejcenný. Veľa ľudí sa vám obráti chrbtom a človek má zlý pocit, že zlyhal.

Chvíľu po Tokiu som aj ja prežíval takého pocity, no potom ma to motivovalo a povedal som si, že budem trénovať dvakrát toľko, aby som budúci rok hodil 80 metrov a mal medailu. Tak som aj začal trénovať, po olympiáde som na jeseň 2021 „makal“ najviac, ako sa dalo – a potom prišlo zranenie (smiech) Zlomil som si nohu po dvoch mesiacoch toho najtvrdšieho tréningu a dostal som na chvíľu stopku. 

Po tom, čo vám olympiáda v Paríži vinou zranenia unikla, ste verejne vyhlásili, že sa vám ľudia v Dukle Banská Bystrica, kde ste boli zamestnaný, obrátili chrbtom. Vzali ste to osobne a rozhodli ste sa dokázať im, že sa mýlia. Aký máte plán? 

Bral som to osobne, lebo hoci som sa tesne nedostal na olympiádu, kvalifikoval som sa na majstrovstvá Európy, čiže to nie je tak, že by som sa iba tak „motkal“ po štadióne. Dukla je veľká organizácia a v mojich očiach je viacero adeptov, ktorí dosahovali horšie výsledky a ktorým by som ja osobne nepredĺžil zmluvu. Boli tam však takí, čo ostali, a ja som odišiel. Je to spôsobené asi aj tým, že už nie som najmladší, hoci mi to nikto nepovedal priamo.

Nechcem sa však vzdať, cítim sa fyzicky výborne a makám na tom, aby som Dukle aj sám sebe budúci rok ukázal, že na to stále mám. Atletickým vrcholom budúceho roka sú majstrovstvá sveta v Tokiu, kam by som sa po nevydarenej olympiáde chcel vrátiť a podať výkon, za ktorý sa nebudem hanbiť. Ak všetko do seba zapadne a ostanem zdravý, tak verím, že by som vedel bojovať o finálové umiestnenie, s čím by som bol spokojný. 

„Kladivo si vyžaduje úžasnú trpezlivosť. Je úplne vylúčené, aby veľké preteky vyhral trebárs dvadsaťročný vrhač, nech by bol akokoľvek talentovaný,“ povedal pred nejakým časom jeden vynikajúci kladivár. No a potom prišiel Kanaďan Ethan Katzberg, ktorý ako 21-ročný vyhral MS v Budapešti (2023) a o rok nato OH v Paríži. Z bývalého volejbalistu je zrazu adept na prekonanie bradatého svetového rekordu. Čo je toto za chlapíka? 

Dúfam, že sa mu to podarí. Bolo by skvelé pre šport, keby niekto konečne vymazal rekord z dopingových čias. Ohľadom Kanaďana nikto presne nevie, čo sa deje, a všetci sa na to pozerajú s otvorenými ústami, mňa nevynímajúc (smiech). Má rekordné zlepšenia o 10-12 metrov za rok, hoci si samozrejme treba uvedomiť, že sa začína s ľahšími kladivami a až od 19 rokov má kladivo 7 a štvrť kilogramu. 

Keď sa človek pozrie na Katzberga, ani nevyzerá ako profesionálny športovec, je to taká „skaderuka-skadenoha“, na výzor normálny človek, nie vrcholový športovec. Je obdivuhodné, ako sa dokáže so svojimi dvoma metrami dostať technicky do takých pozícií, kam sa ťažko pri jeho výške dostať a z ktorých mu to potom extrémne ďaleko lieta. 

Katzberg sa hneď po olympiáde vybral trénovať do Trnavy, kde si zriadil letnú európsku základňu. Čo v Trnave olympijský víťaz našiel a môže byť pobyt takejto vychádzajúcej hviezdy svetovej atletiky impulzom pre rozvoj tohto športu u nás? 

V Trnave našiel dobrú polohu a ukradol mi kladivá (smiech). Nie, že by si ich zobral domov, ale chcel hádzať s ťažkými kladivami, ktoré môj tréner nemal k dispozícii, tak si požičal 10-kilové, s ktorými trénoval. Libor Charfreitag sa dobre pozná s jeho trénerom Dylanom Armstrongom. Hľadali miesto, kde by Ethan trénoval po olympiáde v Európe a vedeli by z neho odbiehať na mítingy. Boli veľmi spokojní, ja som sa tam ani raz nedostal, ale viem, že tam zašlo veľa mladých slovenských kladivárov si s ním zahádzať. Dúfam, že ich to motivuje. Lebo vidieť na vlastné oči hádzať takéto vzdialenosti na tréningu je úžasné. 

Po nútenom odchode z Dukly Banská Bystrica ste prišli o príjem. Čím sa živíte dnes? 

Bol som nútený si nájsť príjem mimo športu, keďže mám výdavky, ktoré sa samy nezaplatia. Našiel som si prácu, popri ktorej sa dá robiť šport a dá sa robiť dobre. V Amerike som vyštudoval biznis a marketing a robím prácu, v ktorej sa uplatní aj toto vzdelanie. Práca ma baví a skĺbi viaceré veci, ktoré som zažil – som scestovaný, ovládam jazyk a táto práca vie moje atribúty oceniť. A poznám sám seba, viem, že hocičo robím, robím to poctivo, svedomito a je na mňa spoľahnutie. Dokážem byť prínosný aj firme, ktorá nie je spojená priamo so športom. 

Úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sa za úspešného a zaspávate spokojne? 

Zaspávam vynikajúco (smiech). Ľahnem si okolo ôsmej večer a spím ako „uťatý“. Našiel som si balans medzi tréningom, prácou a životom. Denne vstávam o štvrtej ráno, aby som bol o piatej v posilňovni a dokázal stíhať aj atletickú, aj pracovnú kariéru. Po práci si idem ešte zahádzať, a tak trénujem dvojfázovo. Preto keď si ľahnem o ôsmej večer, som úplne hotový a nestihnem nad ničím rozmýšľať. Hneď zaspím a oddychujem. Momentálne som spokojný so všetkým.  

Aké dobré návyky ste počas športovej kariéry nadobudli, ktoré vás robia efektívnejším aj v bežnom živote?  

V tomto mi najviac dala Amerika. Keď som tam odišiel, bol som tam sám, musel som dospieť a starať sa o seba sám. Nemal som tam nikoho, bol som mimo rodiny a v prostredí s cudzím jazykom. Najväčší problém bol pre mňa manažment vlastného času, aby som sa stihol pripraviť do školy, mal úlohy a aj trénoval. Toto sa mi najviac osvedčilo a tak to mám aj teraz. Lebo keď som mal iba šport, cítil som sa nevyužitý a iba som sa „pofľakoval“. Na jednej strane je život profesionálneho športovca taký a tak by to malo byť, ale mne to nevyhovovalo. Naučilo ma to veci neodkladať a spraviť ich hneď, keď prídu. Keď sa všetko spraví, kedy sa má, nie sú žiadne problémy. 

Niektoré dni sa človeku nechce ani vstať z postele, nieto ešte ísť do práce alebo vstávať o štvrtej ráno na tréning. Ako sa motivovať, aby sme dokázali udržať disciplínu? 

Neviem, aj mňa sa to ľudia pýtajú, ako to robím. Ja to však mám v sebe, nepotrebujem byť motivovaný, aby som ráno o štvrtej vstal a šiel do posilňovne. Takmer vždy vstanem ešte pred budíkom a každé ráno, bez ohľadu na to, ako ma bolí telo, skrátka idem. Vždy je najťažšie ísť, rozcvičiť sa a začať. Mnohokrát to vyšlo na najlepší tréning v živote. Nebojujem sám so sebou, idem a uvidím, čo sa mi podarí. 

Kedysi ste za svoje záľuby označili biliard, rýchle autá a blízky vám bol sarkazmus. Zmenili roky niečo na tom, ako trávite svoj voľný čas a vnímate sám seba? 

Zmenili. Keď som bol mladší a nemal som frajerky, mal som kopec času hrať biliard. Hrával som ho aj súťažne pár rokov a denne 3-4 hodiny som trávil za stolom. Na to teraz už nemám čas. V mladosti som si myslel, že rýchle auto je aj Škoda Octavia, ktorá dá 150 km/h na diaľnici (smiech). Dovtedy som nikdy nesedel vo Ferrari či podobných autách.

Na škole v Amerike som si kúpil mustanga, na ktorom som chodil dva roky a tým som si akoby splnil sen a vyšantil sa. V tomto som sa už skrotil a upokojil, aj dnes som po diaľnici dodržiaval predpísanú rýchlosť. Ale dostal som pred pár týždňami aj pokutu z Maďarska, kde som ešte cez leto v obci šiel myslím 67 km/h a dostal som pokutu 50-tisíc forintov, čo je asi 123 eur. Prekračovať rýchlosť sa teda rozhodne neoplatí. 

O čom ešte snívate? Čo máte v pláne zrealizovať v horizonte 5 až 10 rokov?  

Nie som naivný a nemyslím si, že sa dá kladivom hádzať donekonečna, hoci je to individuálne a ak ostanem zdravý, ešte 15 rokov by som mohol hádzať na rôznych „veterániádach“ a podobne, ale to by som nechcel. Profesionálne športovci v silových športoch súťažia tak do 40 rokov. Ja by som to chcel ešte rok-dva vyskúšať a sám si dokázať, že na to ešte mám, keďže posledný rok-dva som mal útlm vinou zranení. A skončiť so cťou, hodiť možno 75-76 metrov, dostať sa na majstrovstvá sveta a možno si po nich povedať, že stačilo.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál a vstávate na budík alebo na nadšenie?  

Ráno sa zobudím na nadšenie, väčšinou okolo štvrtej ráno a idem cvičiť. Milujem to, som tam sám, nikto nechodí o piatej ráno cvičiť. Dokonca je tam ešte zavreté, akurát ja mám benefit, že mám kľúče. Pustím si hudbu a mám to ako psychohygienu. A takto vykračujem takmer každý deň, šesťkrát do týždňa. 

Rozhovor vznikol v rámci podcastu Vykroč.