Do svojej emailovej adresy zakomponoval tri čísla, ktoré symbolizujú jeho športovú kariéru: 2-3-6. Československá atletika bola v 80. rokoch minulého storočia vo svete pojem.

Medzi jej hviezdy patril aj výškar JÁN ZVARA (62), ale v 25 rokoch náhle skončil. Rodený Stredoslovák žije dlhodobo v Česku, Sportnet sa s ním stretol v Prahe.

Na jednej z globálnych sociálnych sietí je pri vašom mene veta Latku mám stále vysoko. Je to vaše životné krédo?

Bolo. V mojich rokoch už latka klesá, nemám veľké pracovné ambície.

Spomínate si ešte na 10. február 1985, keď ste sa v Jablonci nad Nisou ako prvý výškar z Československa prehupli cez 230 cm. Cítili ste, že v ten večer môžete zdolať túto métu?

Na to sa nedá zabudnúť. Prišlo to spontánne, ale už v lete uplynulého roka som vedel, že skočím vysoko.

Ako ste sa dostali k atletike a konkrétne k skoku do výšky? Boli ste pohybovo nadané dieťa?

Začínal som v Detve ako výškar. Bol som dorastenecký majster Slovenska, ale keď som mal skákať dva metre, dostal som skrat. Akoby som sa tej výšky bál. Na pretekoch som ju podbiehal.

Dva metre sa vám zdali byť príliš vysoko?

Veľmi, nedalo sa to skákať. V osemnástich som preto prešiel na trojskok. To už som pôsobil v Dukle Banská Bystrica, bol som aj juniorský majster Československa, ale keď tréner Vavrinčík odišiel k futbalistom, nemal ma kto viesť.

V Dukle som skončil a odišiel som do Kutnej Hory, kde ma tréner Hanuš dotlačil k tomu, aby som začal znovu skákať do výšky. Odporučil ma do Sparty Praha. Keď sa na mňa pozrel tréner Kovář, videl vo mne potenciál a sťahoval som sa do Prahy.

Ako ste prekonali blok a prehupli sa cez dva metre?

Netuším. Zaujímavé je, že neskôr v kariére to bolo naopak. Nižšie výšky mi robili problém. Čím bola latka bližšie k 230, tým lepšie sa mi skákalo.

Ako si mladík zo stredného Slovenska zvykal na život v Prahe?

Zvykol som si rýchlo. Spočiatku som býval v ubytovni, po dvoch rokoch som dostal byt. Bol som vrcholový športovec, väčšinu času som trávil na tréningoch alebo na pretekoch. Oficiálne som pracoval v ČKD ako vychovávateľ.

Aj ste niekedy niekoho vychovávali?

Nikoho, iba svoje deti. Každý vrcholový športovec musel mať oficiálne zamestnanie.

Najúspešnejší rok ste zažili v roku 1987, keď ste si zlepšil osobné rekordy v hale i pod holým nebom na 236 cm. Skočili ste na tréningu niekedy aj viac?

Nie, a ani som sa nepokúšal. Na tréningu som skočil maximálne 230 cm. Niektorí výškari tvrdia, že na tréningu skáču viac než v pretekoch, ale príliš tomu neverím.

V roku 1987 sa konali historicky prvé halové majstrovstvá sveta v atletike v americkom Indianapolise, na ktorých ste získali bronzovú medailu. Ako si na šampionát spomínate?

Viem, že sa to celé zbehlo dosť narýchlo. Pricestoval som do dejiska až v deň kvalifikácie, odskákal som ju a na druhý deň bolo finále. Ostatní tam už boli týždeň vopred, ale ja som dostal neskoro americké víza a musel som čakať. Po finále som šiel domov.

Atmosféra bola úžasná. Súťažilo sa vo veľkej hale, viem, že už ju zbúrali. Štvrtý za mnou skončil Kubánec Sotomayor, v tom čase ešte mladý pretekár, neskôr svetový rekordér.

Máte ešte medailu?

Doma na poličke. Vyhral som Európsky pohár, skočil som trinásť československých rekordov, ale bronz z Indianapolisu je môj životný úspech.

Dali sa vo vrcholovej atletike v 80. rokoch zarobiť nejaké peniaze?

Odmeny boli celkom solídne, ale 40% z nich si hneď nechala štátna športová agentúra a zvyšok nám premenili na bony, aj to v nevýhodnom kurze.

Takže ste mohli ísť na nákupy do Tuzexu.

Presne.

Vďaka atletike ste sa v ére socializmu viackrát dostali na Západ. Neuvažovali ste nikdy nad tým, že by ste tam zostali, ako napríklad trojskokan Ján Čado?

On ušiel práve počas MS v Indianapolise. Bývali sme spolu v izbe. Čosi mi aj naznačoval, ale ja som tomu neveril. Po pretekoch zmizol. Ráno som našiel v odpadkovom koši odhodené jeho tepláky. Tak som sa dovtípil, že asi sa už nevráti. Stretli sme sa znovu až o päť rokov.

Vyvolal jeho útek rozruch?

Myslím, že ani nie. Z Ameriky sme doviezli tri medaily (okrem Zvaru aj ďalší dvaja Slováci - chodec Jozef Pribilinec a bežkyňa Gabriela Sedláková, obaja striebro - pozn. red.), tak to mohlo zavážiť, že sa šampionát hodnotil pozitívne.

Vy ste nemali nikdy pohnútky emigrovať?

Nie. V Hriňovej som mal rodičov, v Prahe manželku a dcéru. Dcéra má už 40, chlapci 22 a 18, mám tretiu manželku. Každý výškar má tri pokusy, tak som to využil (s úsmevom).

Prečo ste skončili so športom už v 25 rokoch?

Štartoval som 9. júna 1988 na mítingu P-T-S v Bratislave, kde som si vážne poranil koleno, roztrhol som si šľachu. Z mítingu ma odviezla záchranka, absolvoval som neskôr v Prahe operáciu.

Na deň presne si to pamätáte?

Také dátumy vám zostanú v pamäti.

Tušili ste, že máte po kariére?

Spočiatku nie. Vedel som, že mi unikne olympiáda v Soule. Tam som si trúfal. Mohol som byť desiaty, ale aj prvý. Ťažko som to niesol, nepozeral som olympiádu v televízii a keď púšťali v rádiu olympijskú skladbu Hand in Hand, musel som ho vypnúť. Ale myslel som si, že sa za tri-štyri mesiace po zranení dám znovu dokopy a na olympiáde v Barcelone nebudem chýbať. To sa už nestalo.

Ako ste sa zaradili do civilného života?

Najskôr som robil na Sparte trénera, ale nebolo to bohvieako platené, tak som neskôr prešiel do biznisu. Začal som robiť obchodného zástupcu a potom som vyše tridsať rokov robil manažéra v rôznych firmách. Vysokú školu som študoval v päťdesiatke, mám titul magister z mediálnej výchovy.

Viac než 236 cm vonku doteraz žiadny český ani slovenský výškar neskočil. Prečo váš rekord tak dlho odolal?

Jaroslav Bába ho vonku vyrovnal a v hale o jeden centimeter aj prekonal. V minulosti sa viacero skokanov prehuplo cez 230 cm a je otázka času, kedy niekto preskočí 236 aj pod holým nebom. Myslím, že Jan Štefela by rekord mohol prekonať, nedávno skočil 233 cm. Zo Slovákov sa môjmu výkonu najviac priblížil Robo Ruffíni, ale to už bolo dávno.

Svetový rekord drží Kubánec Sotomayor výkonom 245 cm už od roku 1993. Kedy padne tento rekord?

Každý rekord raz niekto prekonaná. Aj vo výškarskom sektore sa objaví nejaký Duplantis a skočí viac.