BRATISLAVA (SFZ) –  Slovenský futbalový reprezentant Róbert Boženík je po  úspešnej operácii ramena, ktorú absolvoval v stredu v anglickom Wilmslowe, už z nemocnice doma. V piatok začne s rehabilitáciou. O zákroku, detailoch zranenia a svojich pocitoch sa podelil v rozhovore pre futbalsfz.sk.

Ste iba necelý deň po operačnom zákroku. Ako dopadol?
„Operácia ramena dopadla dobre. Mal som v nej dvanásťmilimetrovú trhlinu a ešte jeden väz bol roztrhnutý, ktorý museli zašívať. Zákrok, myslím si, že išlo o artroskopiu, sa uskutočnil v mestečku Wilmslow neďaleko Manchestru a trval necelú hodinu. V stredu večer som sa z nemocnice presunul domov.“

Ako sa cítite a čo vás čaká v najbližších hodinách a dňoch? Kedy sa začne pooperačná rehabilitácia?
„Prvé hodiny po operácii sú bolestivé. Bolesť doznieva, opäť začínam cítiť ruku. Je to aj o hľadaní pozície, v ktorej môžem počas dňa fungovať. Snažím sa čo najviac oddychovať, dohnať spánkový deficit a pripravovať sa na zajtra (piatok), keď sa mi začne rehabilitačný proces. Začnem hneď zarezávať v klube, našťastie, nohy mám zdravé, jednu ruku tiež, takže môžem neustále pracovať, kým s tou druhou nabehneme na proces rôznych rehabilitačných cvičení a terapií.“

Novoročný zápas vášho tímu Stoke City proti Hullu City sa pre vás začal gólovo, vôbec prvým gólom za tento klub, a presný zásah z 39. minúty znamenal víťazstvo vášho tímu (1:0). Vy ste si ho však nemohli po záverečnom hvizde rozhodcu vychutnať, pretože ste boli v tom čase už v nemocnici. Ako vlastne prišlo k vášmu zraneniu? Okamžite po páde na rameno ste vedeli, že je zle?
„Hneď na začiatku druhého polčasu v súboji so stopérom súpera, ktorý ma ťahal za dres, za jeho ľavú stranu, ma ten zhodil na zem. Nestihol som skrčiť ruku a tým, že ma ťahal, som nedokázal zabrániť pádu. Spadol som, bohužiaľ, na vystretú ruku. Hneď po páde som cítil, ako mi rameno vyskočilo. Keď som sa ho chytil, cítil som ,dieru‘, že mi tam niečo chýba. Kosť mi tlačila do prsného svalu.“

Skôr, než ste opustili trávnik, vás na ňom dlhé minúty ošetrovali. Potom ste opúšťali trávnik očividne vo veľkých bolestiach a so slzami v očiach. Ako ste to prežívali, vnímali?
„Mal som obrovské bolesti tým, že som nemohol nájsť správnu polohu, v ktorej sa cítim komfortne. Hneď, ako za mnou prišiel klubový lekár aj s fyzioterapeutom, dvakrát sa mi snažil vrátiť rameno na pôvodné miesto. Bohužiaľ, rameno vyskočilo dolu a doboku, čo si vyžiadalo odborné vyšetrenie i následný zákrok. Bolesť bola obrovská a stále sa stupňovala. Myslím si, že sa k tomu pridali aj nejaké emócie, šok... Veľa si z toho nepamätám, ako som schádzal z ihriska a dostal sa do nemocnice, kam ma previezli sanitkou. Cítil som veľkú bolesť. V nemocnici mi rameno zröntgenovali. Potom ma uspali a pod narkózou mi vrátili rameno na pôvodné miesto. Na druhý deň som absolvoval magnetickú rezonanciu v Manchestri. To už sme vedeli, o aké zranenie ide, čo je poškodené a aký je plán ďalšej liečby.“

Boli ste v kontakte s lekármi, respektíve ďalšími členmi realizačného tímu slovenskej futbalovej reprezentácie, ohľadom vášho zranenia?
„Hneď po úraze som sa skontaktoval s doktorom Zsoltom Fegyveresom, s ktorým som zranenie konzultoval. Ozvali sa mi aj Simone Bonomi, Marco Brini, samozrejme, aj hlavný tréner Francesco Calzona, Pavol Farkaš, Ján Novota, Dávid Brünn, Alessandro Bulfoni, písali mi fyzioterapeuti, maséri, prakticky každý jeden z realizačného tímu a všetci ma podporili.“

Ako to vyzerá s prognózami vášho potenciálneho návratu na trávnik?
„Baráž o postup na majstrovstvá sveta, ktorú odohrá slovenská reprezentácia koncom marca, pravdepodobne nestihnem...“

Čo by ste odkázali slovenským futbalovým fanúšikom pred týmito kľúčovými zápasmi?
„Aby prišli chlapcov podporiť na barážové zápasy, určite ich budeme potrebovať. Máme výhodu domáceho prostredia. Treba ju využiť na sto percent. Verím, že sa už nik z chlapcov nezraní, všetci budú zdraví a budú môcť splniť cieľ a sen, ktorý všetci máme.“

Zranenie je pre futbalistu to najhoršie, čo ho môže postihnúť. Na svojom instagramovom účte ste napísali, že ste „plný sily a motivácie vrátiť sa na ihrisko čo najskôr – silnejší a hladný po góloch a úspechoch. Mám sen, poďme si za ním." Kto vám pomáha v neľahkých časoch, aby ste sa dokázali vyrovnať s touto situáciou? Kto vás napĺňa optimizmom, energiou?
„Najväčšou oporou v týchto neľahkých chvíľach je moja priateľka Saška a malý syn Christián, ktorí sú pri mne, pomáhajú mi vytvoriť pohodu, aby som nebol smutný z toho, čo sa mi stalo, ale aby som sa pozeral dopredu, hľadal vždy pozitívnu energiu, novú motiváciu a opäť tvrdou prácou sa vrátil na ihrisko tak skoro, ako sa len bude dať.“