BRATISLAVA. Stal sa iba druhým slovenským lyžiarom, ktorý na zimných olympijských hrách mládeže vybojoval cenný kov. Petre Vlhovej sa to podarilo v Innsbrucku 2012, keď získala zlato v slalome. 

Sedemnásťročný Andrej Barnáš sa tešil v kórejskom Gangwone z bronzu v super-G. 

„Spracovával som, čo sa deje a veľmi som to nevnímal. Uvedomil som si to až večer. Bol to super pocit. Tréner od radosti plakal,“ radoval sa z nedávneho úspechu. 

Na pretekoch v kočíku

Mladý lyžiar pochádza z Tatranskej Lomnice. Na lyžiarske svahy sa dostal štvorročný. Inšpirovali ho staršie sestry, ktoré pôsobili v klube. 

„Boli môj vzor, chcel som sa k nim pridať,“ uviedol. 

„Chodievali sme s našimi dievčatami na preteky, ony tiež lyžovali. Andrej bol ešte malinký a ja som ho kočíkovala dole pod kopcom. Takže na pretekoch bol ešte ako bábätko,“ doplnila ho mama Eva Barnášová. 

Mladík vyskúšal aj iné športy, ale lyžovanie mu učarovalo najviac. 

„Každý šport, ktorý robil, mu šiel. Dali sme ho na tenis, vedel hrať tenis. Dali sme ho na futbal, vedel hrať futbal. Má v sebe športového ducha,“ pokračovala mama. 

„Skúšal som aj hokej, ale ten mi mama zatrhla. Bol som primladý a skoré ranné vstávanie mi dávalo zabrať. Chodieval som odtiaľ úplne zničený. Zostal som teda pri lyžovaní, to sa mi aj viac páčilo,“ priznal slovenský reprezentant. 

Drastický šport

Mama sa snažila svojho syna chrániť. Keď videla, ako na neho pôsobí ranné vstávanie, okamžite zakročila. 

„Nedovolila som mu to. Veľmi som ho ľutovala. Muž mu hľadal nejakú športovú aktivitu a hokej mu šiel veľmi dobre. Je to však časovo veľmi náročný šport. Bolo mi ho ľúto. Ako matka som si povedala, že moje dieťa nebude tak skoro ráno vstávať. 

O piatej vstával, o štvrť na šesť šli z domu a o šiestej mal tréning v Poprade. Cez víkendy chodil takisto zničený domov. Jednu nedeľu prišiel unavený domov, ľahol si na zem uprostred kuchyne v celom hokejovom výstroji a začal plakať. Prišlo mi to drastické,“ opísala moment z Andrejovho detstva. 

V konečnom dôsledku je aj lyžovanie veľmi časovo náročné. Mladík sa však nikdy nesťažoval a bol to skôr on, kto budil svojich rodičov na tréning. 

„Aj teraz je to veľmi náročné. Vstáva o piatej, o šiestej už je vo Svite a pred siedmou už na tréningu v Jasnej. Potom sa presúva do školy na 09:30.“

Pohodlnosť klubu ho naštartovala

V klube v Tatranskej Lomnici lyžoval Barnáš necelých desať rokov. Vyhral aj Slovenský pohár v predžiakoch. 

„Uvedomil som si, že ma to naozaj baví a chcel som trénovať viac. To mi v klube neumožnili, tak som prestúpil do popradského klubu, ktorý sa práve v tom čase formoval. Odvtedy, ako som prestúpil, prišli i prvé výsledky. So zvýšeným počtom tréningov stúpol aj výkon,“ prezradil lyžiar. 

„Začal mať vyššie ambície a hovoril nám, že málo trénuje a chce viac. Tréner sa mu nechcel venovať navyše. Deti lyžovali ligu východ a na Slovenský pohár s ním nemal kto ísť. Nemali záujem. Hľadali sme nové možnosti. 

Nakoniec sme ho dali do klubu do Popradu. Manžel pracoval na voľnej nohe a mal možnosť ho voziť na tréningy. Normálne pracujúci človek by si to nemohol dovoliť,“ upresnila mama. 

Už štvrtú sezónu ho trénuje Patrik Roth, šéftréner juniorskej skupiny. 

„Sme tím juniorov z celého Slovenska. Je nás približne päť až osem. Páči sa mi tam. Nie je to iba o lyžovaní, ale aj o kamarátskom vzťahu. Vždy, keď ideme na sústredenie, tak sa spolu zabavíme. V tréningu sa všetci vzájomne posúvame a sme výborní kamaráti. Celé to k sebe pasuje. 

Najviac si rozumiem s Adriánom Kubíkom z Liptovského Mikuláša. Momentálne je to môj najväčší sparing partner. Som dravší na lyžiach, ale v kondičnej príprave ma Adrián posúva. Snažím sa ho dobehnúť,“ uviedol Barnáš. 

Vyjazdil si zmluvu

Mladík sa niekoľkokrát predstavil na pretekoch, ktoré organizujú bratia Žampovci. 

„Dvakrát sa mi podarilo Žampa Cup vyhrať a raz som vyhral aj celkové hodnotenie. Prvýkrát som ho vyhral, keď som bol v kategórii predžiakov (12 – 13 rokov) a druhýkrát v čase, keď som prestúpil do juniorskej kategórie. Vtedy sa mi podarilo v úvodzovkách vyhrať aj kontrakt so značkou lyží Salomon,“ prezradil. 

Firma ponúkla Barnášovi trojročnú zmluvu. Predtým však jazdil na lyžiach značky Atomic ako jeho sestry. 

„Do veku štrnásť rokov som si myslel, že Atomic sú najlepšie lyže na svete. Neskôr sa to vystriedalo aj z hľadiska financií. Kto mi ponúkol lepšiu ponuku, tie lyže sme si zobrali. Na financiách veľmi záležalo. Vystriedal som Atomic, Völkl a teraz mám Salomon.“

Prechod na inú značku cítil, ale zvykol si veľmi rýchlo. 

„Hrá to rolu. Prvý rok som so značkou Salomon nebol veľmi spokojný, pretože mi dali dve rôzne špičky lyží. Neviem, či to bol omyl alebo si to neuvedomili. Dostal som pár lyží, ktorý vlastne nebol pár. Lyžoval som na nich celú sezónu. 

Teraz mám však lyže priamo od značky Salomon a nie od sprostredkovateľa. Som s nimi veľmi spokojný,“ prezradil. 

Minimum párov lyží

Nie je to však tak, že Barnáš má lyže od firmy Salomon úplne zadarmo. Má päťdesiatpercentnú zľavu a kontrakt sa posnažia upraviť. 

„Máme v pláne ich osloviť, pretože medaila zo zimných olympijských hier mládeže by nám mohla dopomôcť, aby som mal lyže zadarmo.