V detstve hrával basketbal, ale napokon skončil pri inom halovom športe a urobil dobre. FRANTIŠEK OGURČÁK je bývalý volejbalista a v súčasnosti už tréner VK Spartak UJS Komárno. Niekdajší smečiar si so slovenskou reprezentáciou zahral na štyroch európskych šampionátoch a pôsobil aj v najvyššej talianskej súťaži považovanej za najlepšiu ligu sveta.

V detstve si sa venoval najskôr basketbalu a s volejbalom si začal v trinástich rokoch. Nebolo to neskoro?

Nemyslím si, že je to neskoro, u dievčat možno. Čím viac športov športovec vyskúša, tým lepšie preňho, keďže volejbal je komplexnejší šport. Nepovažujem za dôležité venovať sa volejbalu úplne od mala.

Potešili sa doma, že si nakoniec skončil pri tomto športe, keďže otec hral druhú volejbalovú ligu?

Preto som vždy chcel hrať volejbal, ale v Spišskej nič také nebolo. V škole som absolvoval nejaké krúžky, ale viac-menej som len dúfal, že sa k volejbalu raz dostanem. Či sa z toho tešia rodičia, to sa musíš opýtať ich (smiech).

Zo Spišskej Novej Vsi si sa dostal do Trenčína, podľa tvojich slov, náhodou. Čo to znamená?

Otec bol predseda klubu v Spišskej Novej Vsi. Raz, keď sme spolu išli ponúknuť Stana Vartovníka (bývalého slovenského reprezentanta, ktorý pochádzal zo Spišskej) do Prešova, tréner Prešova ukázal na mňa prstom a povedal, že chce aj mňa. Povedal som mu, že s volejbalom akurát začínam. Spýtal sa, či by sme neskúsili športové gymnázium v Trenčíne. Napokon sme presvedčili maminu, aby ma pustila. 

V Trenčíne si získal volejbalové základy?

Áno, niečo som už asi vedel, nejaký talent tam bol. Potom to už išlo relatívne rýchlo. Pri tejto príležitosti by som veľmi rád spomenul nedávno zosnulého trénera Michala Bellu, ktorý mi dal všetky základy. Nestihol som sa mu osobne poďakovať, pretože som to dlho odkladal, a veľmi ma to mrzí.

Po dvoch majstrovských tituloch s Púchovom si "ušiel" do Kladna. Čo sa vtedy stalo? Boli problémom peniaze?

Nechcem hovoriť o Púchove zle, ale vedel som, že to tam stagnuje. Myslím si, že moja kariéra by nedopadla dobre, keby som zostal. Cítil som, že potrebujem odísť, ale keďže som mal zmluvu, bolo to komplikované. Skúsil som teda odísť natvrdo a počkať, kým sa kluby medzi sebou dohodnú.

V Kladne si mohol hrať až po nejakých troch alebo štyroch mesiacoch, kým sa kluby dohodli. Dovolili ti aspoň trénovať? Prípadne, čo si vtedy robil?

Pôvodne som mal prestúpiť do Odolenej Vody. Bolo jasné, že sa budú spájať s Kladnom. Odolena Voda mala vysoké ambície, takže vedeli, že ma v tej chvíli nemôžu oficiálne podpísať, ale mal som dovolené s tímom trénovať. Keďže sa už sezóna rozbehla, objavila sa možnosť ísť do Kladna. Vtedy som si povedal, že do toho idem, budem tam hrať, aj keby sme boli na spodku tabuľky. Našťastie sa kluby medzi sebou dohodli, takže som mohol nastúpiť.

Prvý raz si sa dostal ešte v mladom veku preč z domova do zahraničia, ako si si zvykal?

Česko ešte považujem za domov, nevnímam ho ako cudzinu. Fungoval som tam rovnako, ako v Trenčíne či v Púchove. Svet bol vtedy trochu iný, nebol taký digitálny, ak ste chceli byť s niekým v kontakte, tak osobne. Telefonoval som iba z pevnej linky, ktorú som mal doma. Svoj prvý počítač som si zadovážil až po príchode do Belgicka, takže čo sa týka technológií, bol som staromódny.

Z Kladna si odišiel do Belgicka, čo je od Slovenska podstatne ďalej ako Česko? Nemal si problém s jazykovou bariérou?

Keďže som v technológiách zaostával, moja angličtina tiež nebola na vysokej úrovni. Niečo som vedel a dokázal som sa dohovoriť, ale pobyt v zahraničí mi veľmi pomohol zlepšiť jazykové schopnosti a získať životné skúsenosti.

Netvrdím, že som sa dovtedy nevedel postarať o seba, ale v zahraničí je to predsa len iné. Myslím si, že ak toto bude čítať ktorýkoľvek volejbalista, určite sa stotožní s tým, že prvé roky sú veľmi ťažké. Obzvlášť, keď sme boli s vtedajšou priateľkou od seba ďaleko. Na druhej strane však tieto roky volejbalovo veľmi úspešné.

Ako jednému z mála sa ti podarilo si zahrať v talianskej Serie A. Aké si tam mal podmienky?

Čo sa týka podmienok, Belgicko bolo na úplne inej úrovni. Všetci sme mali nové autá. Na zápasy sme jazdili autom, keďže Belgicko je malé. Všade sme cestovali maximálne hodinu. Infraštruktúra a tréningové podmienky boli veľmi dobré.

V Taliansku sú kluby, ktoré si dávajú záležať, ale aj kluby, kde si človek musí bývanie riešiť sám. Klub vám dá o 100 eur viac a rieš si to. Záleží aj na tom, či ste na severe alebo na juhu krajiny. V niektorých talianskych kluboch okrem financií neriešili takmer nič.

Kde sa o hráčov špičkovo postarali?

Som typ človeka, ktorý nevyhľadáva fyzioterapeutov ani lekárov, pokiaľ naozaj nemusí. Takže som nebol na týchto veciach tak závislý ako niektorí chalani. Vždy som sa vedel sám o seba postarať. Špičkové kluby pre mňa boli Treviso a Piacenza. V A2 (druhá najvyššia súťaž) to bolo o niečo ťažšie, ale naozaj si nemám na čo sťažovať.

V Perugii, kde som hral počas druhého talianskeho roka, mi nevyplatili peniaze, takže som tam pôsobil takmer celý rok zadarmo, a ani som veľa nehral. Na ten rok spomínam najhoršie. Problémy tam boli od začiatku, v klube pôsobili podvodníci, ktorí ho presunuli inde, a nakoniec klub zanikol. Súdili sme sa, ale nič z toho, pretože po zániku nás nemali ako vyplatiť.

Aké to bolo si zahrať v jednej z najlepších líg na svete?

V tej chvíli to pre mňa bola úplne normálna vec. Teraz, keď sa o tom spätne rozprávame s manželkou, uvedomujem si, že to predsa len bolo niečo výnimočné. Keď sme pozerali Ligu majstrov, často sme si povedali, že niektorých hráčov sme zažili ešte aj my.

Čo je pre teba z tohto obdobia najpamätnejšie?

Pamätám si takmer všetky zápasy, aj tie, ktoré sú staré skoro 20 rokov. Veľmi rád spomínam na sezónu v Trevise. Bola to moja prvá sezóna, v ktorej ma v A1 zaradili do základnej zostavy. Keďže môj začiatok v tíme bol neistý, o to viac si to vážim.

Rád spomínam aj na trénera, s ktorým som neskôr pôsobil aj v Olympiakose. Tá sezóna bola výnimočná aj tým, že sme neboli veľkí favoriti, no napriek tomu sme väčšinu odvetných zápasov vyhrali, možno okrem jedného. Veľmi rád na to obdobie spomínam, aj keď play-off nakoniec nedopadlo podľa našich predstáv.

Považuješ za vrchol kariéry práve Treviso?

Určite, získal som tam ocenenie Hráč mesiaca. V obrovskej konkurencii hviezd to bola možno aj trochu náhoda. Dvakrát som vyhral cenu pre najlepšieho hráča zápasu, a bol február, najkratší mesiac (smiech). Určite to nebolo len tak, veľmi si to vážim a som na to hrdý.

V Taliansku je volejbal oveľa populárnejší ako na Slovensku. Aká bola atmosféra na zápasoch?

Záleží na klube. Počas môjho úvodného roka v Bassane, kde ma trénoval Gheorghe Crețu, som mal 23 rokov a bol som druhý alebo tretí najstarší v tíme. V tej sezóne sa očakávalo, že by sme sa mohli dostať do play-off. Prvú polovicu sezóny sme suverénne vyhrali, a neskôr sme naplnili halu s kapacitou 3 až 4-tisíc ľudí, čo sa v Bassane dovtedy nikdy nestalo, takže to bol super zážitok.

V Trevise, keď sme mali slabší začiatok sezóny, chodilo na zápasy málo ľudí, ale v druhej polovici sme halu už dokázali naplniť. Atmosféra v Taliansku je celkovo lepšia ako na Slovensku, ľudia volejbalu viac rozumejú. Neviem, čím to je, že na Slovensku ľudia nechodia na volejbal možno to nevieme dobre spropagovať, alebo tie výkony nie sú také, aby pritiahli fanúšikov.

Kde bola najlepšia atmosféra?

V Grécku, ale iba zopár zápasov. Niekedy prišlo na domáci zápas päť ľudí. Ale akonáhle sme hrali proti Panathinaikosu, nášmu rivalovi, hala sa naplnila do posledného miesta. Bola zafajčená, pálili sa dymovnice, dokonca tam bežne fajčili trávu. Fanúšikovia spievali celý zápas bez prestávky.

V Roeselare v Belgicku počas zápasu hrala dychová kapela. Je to tam bežné, kapely hrajú vo väčšine miest. V Belgicku berú volejbal ako spoločenskú udalosť, je to úplne iný typ atmosféry.

V Grécku to bolo naopak. Ľudia tam neprišli fandiť nám, my sme ich vôbec nezaujímali. Prišli výhradne preto, aby fandili proti súperovi.

Niekedy boli počas zápasu otočení chrbtom k ihrisku a len nadávali na druhý tím. My sme boli pre nich vždy dobrí, aj keď sme prehrávali. Keď sme hrali vonku, fanúšikovia hádzali po nás chlieb alebo pľuli po nás. V Grécku to bola divočina.

V reprezentácii si odohral 162 zápasov, štartoval si na štyroch majstrovstvách Európy, ale v roku 2011 si v zostave chýbal. Prečo?

Nebol som veľký kamarát s trénerom Zaninim. Keď bol prvý rok v reprezentácii, chýbal som, pretože som mal problémy s kolenom. O rok neskôr som sa pripojil, všetko bolo viac-menej v poriadku, boli sme aj na majstrovstvách Európy.

Ďalšiu sezónu som ho však poprosil o voľno z prvej časti prípravy, lebo som riešil osobné problémy. Povedal som mu, že v druhej časti by som sa rád pridal. Vtedy mi odpovedal, že je to v poriadku. Neskôr som sa dozvedel, že ma ani nezaradil do nominácie. Argumentoval, že si nikto nebude robiť, čo sa mu zachce. Tak som si povedal, že dobre. A skončili sme. Počas jeho pôsobenia som sa už v reprezentácii neobjavil.

Ako vnímaš reprezentáciu krajiny?

Nebudem nikoho súdiť ani dávať konkrétne príklady, každý má iné životné situácie. Volejbal je v tomto trochu špecifický. Máš za sebou celú klubovú sezónu a potom sa ti hneď začína leto s reprezentáciou.

Je to iné ako napríklad vo futbale, kde je reprezentačný program počas sezóny. Človek sa potom prirodzene teší na rodinu, kamarátov, trochu oddychu. Ak má hráč rodinu so sebou v zahraničí, reprezentáciu cez leto znáša ľahšie. Ale ak je niekde celý rok sám a teší sa na najbližších, tak je to náročné. Navyše, pôsobenie v reprezentačnom tíme nie je výrazne finančne ohodnotené, ale to nehovorím ako výčitku. Nikdy sme nechodili reprezentovať pre peniaze.

Skôr ma mrzelo, že sa nedali vytvoriť určité výhody, ako napríklad možnosť mať pri sebe partnerku alebo rodinu. Nemusíte nám dávať peniaze, dajte nám možnosť byť s blízkymi, žiť normálny život popri tréningoch, a o to radšej budeme reprezentovať. Nehovorím, že je to správny prístup, ale z môjho pohľadu by to mohlo hráčom pomôcť. Možno by mali väčšiu chuť do tréningov, zápasov či cestovania.

V 2011 Slovensko obsadilo na majstrovstvách Európy 5. priečku, najlepšie umiestenie v histórii. Čo chýbalo v ďalších rokoch, aby taký výsledok reprezentácia zopakovala, alebo sa k nemu priblížila?

Ťažká otázka. Ani predtým sme nemali zlé zápasy, často sme prehrali v tesných koncovkách. V roku 2011 na majstrovstvách Európy chalani vyhrali prvé dva zápasy v skupine. Počul som aj to, že Poliaci s nami vraj chceli v skupine úmyselne prehrať, aby nás potom mohli dostať vo štvrťfinále.

Tesne pred šampionátom to vyzeralo, že sa všetci pohádajú a nikto nikam nepôjde. Doma sme prehrali jeden set s Iránom na sedem a atmosféra bola napätá medzi hráčmi a trénerom. Vyzeralo to všelijako. No keď prišli prvé zápasy a tím dosiahol úspech, na všetko sa rýchlo zabudlo. Ja som sa z toho výsledku veľmi tešil. Paradoxne, práve po tom turnaji prišla moja najlepšia sezóna v Trevise.

Pod akým trénerom v reprezentácii sa ti hralo najlepšie?

Každý bol v inej perióde mojej kariéry a vývoja mojej osobnosti. Ako som už spomenul, s trénerom Zaninim asi nebudeme kamaráti. Netvrdím, že je zlý tréner, ale rovnako si nemyslím, že bol dobrý. Niekedy mám pocit, že keď všetci o ňom rozprávali, aký bol skvelý, tak to bol skôr spomienkový optimizmus.

Pamätám si každú debatu, ktorú sme spolu viedli. Nechcem však nikoho zhadzovať, možno bola chyba vo mne. Osobne sa mi celkom darilo na majstrovstvách Európy v roku 2015. Hoci sme všetky zápasy prehrali, cítil som sa na ihrisku dobre. Rovnako som sa dobre cítil aj v Turecku v roku 2009, keď nás viedol Zanini.

Majstrovstvá v roku 2007 mi takisto vyšli. Ťažko sa mi to ale porovnáva, pretože som každého trénera zažil v inej fáze života. Keď začínal pán Přidal, nepoznal som ešte veľký volejbal. Prišiel som z Kladna, kde sa trénovalo veľmi podobne ako na Slovensku. Ale už o rok neskôr som bol v Roeselare, kde sa pracovalo s úplne inými taktikami a prístupom, a tam som pochopil, že volejbal môže vyzerať úplne inak.

Všetkých trénerov si vážim. Každý z nich dosiahol veľké výsledky a vo svojom živote odviedol kus dobrej roboty. Preto mi je ťažké vybrať jedného konkrétneho.

Niektorí športovci neustále odkladajú koniec aktívnej kariéry, nevedia si predstaviť, ako bude vyzerať život po nej. Ako to bolo v tvojom prípade?

Pozdravujem Ema Kohúta (smiech). Svoju kariéru som nikdy oficiálne neukončil, ale prirodzene to tak vyplynulo. V Komárne sa vtedy riešili problémy s trénerom a spýtali sa ma, či by som to nevzal a nepotiahol do konca. Súhlasil som. Akonáhle som sa potom vrátil na ihrisko vo finále, tak mi bolo jasné, že to bola hlúposť. Nedá sa fungovať na dvoch stranách naraz, byť tréner aj hráč. Povedal som si, že už tam nebudem prekážať a budem prekážať inde. 

Využívaš hráčske skúsenosti ako tréner?

Ako tréner sa snažím nerobiť veci, ktoré mi prekážali, keď som bol hráč. Aj keď musím priznať, že nie vždy sa to dá. Niekedy sa pristihnem, že preboha, presne toto som neznášal. V tej chvíli si však poviem, že je možno dobré, že to počujú, aj keď to nechcú počuť. Je to trochu taká obrátená psychológia.

Napríklad?

Keď sa hrá zle a tréner povie, pozrite sa, ako sa tí druhí hecujú. Ako hráč som to neznášal. Ako sa mám hecovať, keď prehrávame, robím chyby a súper práve pokazil servis? Na tom sa mám hecovať? Priznám sa, že mi to určite zopárkrát ušlo, odkedy som tréner.

V treťom zápase finálovej série tohtoročnej extraligy ste viedli s Komárnom nad VKP 2:0 na sety, no prehrali ste 2:3 a odvtedy ste už nezískali vo finále ani set. Čo si vtedy povedal hráčom?

Nerád hovorím bezprostredne po zápasoch, lebo človek môže povedať niečo, čo nie je pravda. Radšej si to vždy najprv pozriem znova. Paradoxne vtedy som chalanov po zápase pochválil, hrali naozaj výborne.

VKP sa však zdvihlo a začalo hrať omnoho lepšie. A úprimne si myslím, že ma zaklial pán Hronský z VKP na záchode po druhom sete (smiech). Povedal mi, že hráme výborne, že sa proti nám nedá. Odpovedal som mu, že len aby to nezakríkol. No a od tej chvíle sme už nevyhrali ani set.

Ako hodnotíš vývoj slovenského volejbalu, na klubovej alebo reprezentačnej úrovni?

Myslím si, že naša liga išla kvalitatívne hore aj keď mnohí tvrdia opak. Podľa mňa je slovenská súťaž nedocenená. Naše prvé tri-štyri tímy by sa rozhodne nestratili ani v českej extralige. Bohužiaľ, máme málo tímov, málo juniorských súťaží. V kvantite by sme už našli kvalitu. Robíme, čo môžeme, a musíme pracovať s tým, čo máme. Stále si myslím ale že máme veľa šikovných chalanov. Rovnako si to myslím aj o reprezentácii. To neznamená, že už nikdy nič nemôžeme vyhrať. Jasné, že môžeme.

Možno by sme si mohli vziať príklad od Slovincov. Sú ich dva milióny a takmer v každom športe sú momentálne pred nami. Skúsme sa pozrieť, čo robia inak. Nielen vo volejbale, ale aj v basketbale, v skokoch na lyžiach, v cyklistike. Treba analyzovať ich tréningové centrá, ich prácu s mládežou a systém ako taký. A možno by sme sa mohli inšpirovať a doniesť niečo aj k nám.

Keď porovnáš extraligu v ére, keď si v nej začínal so súčasnosťou, v čom vidíš najväčší rozdiel?

Vtedy bola extraliga podľa mňa slabšia. Možno tam bolo zopár známych mien, ktoré sa vrátili, ale to sa deje aj teraz - príklad je Tomáš Kriško. V tom čase tam boli tímy ako Púchov, Dubová, VKP. A hoci som mal len 17 alebo 18 rokov, liga sa mi nezdala taká silná ako dnes. Určite sa zmenil aj samotný volejbal, vtedy sa hrali najmä vysoké lopty, dnes je hra omnoho rýchlejšia. Ťažko sa to porovnáva naprieč rokmi, ale myslím si, že úroveň našej ligy išla nahor.

Máš nejaký trénerský sen?

V prvom rade by som bol rád, keby na mňa hráči spomínali tak, že som im niečo dal. Či niečo veľké dosiahnem ako tréner, to sa uvidí, často v tom zohráva rolu aj šťastie. Samozrejme, rád by som si raz zatrénoval v nejakej kvalitnej lige, ale či sa to podarí, ukáže až čas.

Autorka je extraligová volejbalistka