Štvrtok, 25. február, 2021Meniny má Frederik, Frederika

VIDEO: Ležal v kaluži krvi, mal zomrieť. Bývalý futbalista fascinuje životným príbehom

Ivan Mriška|Publikované 14. jan 2021 o 13:35

Mal prestúpiť do Francúzska, ležal v kóme.

Hrával za Spartak Trnava či Inter Bratislava, bol blízko podpisu zmluvy s francúzskym gigantom Lille OSC. Zahral si v Pohári UEFA, mal výborne rozbehnutú kariéru.

Všetko však zmenil jediný nešťastný moment. Autonehoda.

TOMÁŠ MASARYK (41) ležal v kóme a bojoval o holý život. Zachrániť to najcennejšie mu pomohol šport.

Napriek tomu, že má trvalé následky, zostal veľký optimista. Úspechy žne ako paratenista, podnikateľ a otec rodiny.

Jeho snom je dostať sa na paralympijské hry do Paríža 2024.

Futbal hrával váš otec. Pre kopačky ste sa preto rozhodli aj vy?

Odmalička som bol hyperaktívny, inklinoval som ku všetkým športom. Bol som na pohybe doslova závislý. V Skalici som hral hokej a v Holíči futbal.

Nakoniec som si vybral futbal, s ktorým som vstával aj chodil spať. Môj detský sen sa napĺňal už v mladom veku.

Počas strednej školy som hrával za Spartak Trnava v prvej dorasteneckej lige.

Na čo z tých časov rád spomínate?

Ako 16-ročný som prechádzal zo starších žiakov do dorastu, hneď ma však vyskúšali v seniorskom tíme. Hrali sme v štvrtej lige, čo bola vtedy náročná súťaž.

V jednom z mojich prvých zápasov sme nastúpili proti rezerve Spartaka Trnava, hrali sme na hlavnom trnavskom štadióne.

Bol to pre mňa veľký zážitok, nič podobné som v živote nezažil. Vyhrali sme 1:0 a vďaka tomu som sa dostal do Trnavy. Chodil som tam na Gymnázium Jána Hollého.

Ako hráč Spartaka Trnava. (Autor: archív - TM)

Prepracovali ste sa aj do A tímu Spartaka?

Najvyššiu súťaž som si zahral až v Interi Bratislava, na pár minút som vybehol aj v zápase Pohára UEFA. Napríklad na pôde francúzskeho Nantes sme hrali pred 40-tisíc divákmi.

Po maturite bol mojou jasnou voľbou futbal, preto som išiel študovať trénerstvo. Toho času brali na FTVŠ v Bratislave z 500 prihlásených iba 50 študentov, ja som bol číslo 37.

Popri škole som hrával v Interi, o moju budúcnosť sa zaujímalo viacero manažérov.

Hrali ste po Interi aj niekde inde?

Posledný polrok pred mojim životným zlomom som hosťoval v Senici a zároveň si dokončoval školu. Futbal bol môj život. Začali mi prichádzať rôzne ponuky zo zahraničia, oslovil ma najmä trojročný kontrakt do Lille, ktorý v tom období hral druhú francúzsku ligu.

Dva týždne po promóciách sa však môj starý, prvý život, skončil a s ním aj moja profesionálna futbalová dráha.

Najvyššiu súťaž hral v Interi Bratislava. (Autor: archív - TM)

Čo sa presne stalo?

Ráno, cestou na futbalový tréning som začal predbiehať auto. Dostal som defekt na ľavom zadnom kolese. Chcel som sa rýchlo zaradiť späť, no narazil som do auta, ktoré som obiehal. Nič viac si nepamätám.

Z rozprávania svedkov viem, že moje auto vyletelo z cesty, asi šesťkrát sa vo vzduchu otočilo a mňa vystrelilo bočným oknom von z auta.

Auto ostalo s natočeným volantom do pravého uhla, vraj som bojoval do poslednej chvíle. Moje topánky ostali v aute, štatistiky hovoria, že ak pri nehode zostanú topánky vodiča v aute, tak na 99 percent ide o smrteľnú nehodu.

Našli ma v kaluži krvi štyridsať metrov od miesta nehody.

Aké zranenia ste utrpeli?

Veľmi silný opuch mozgu, telo som mal pokryté modrinami a otvorenými ranami. Nehoda mi vážne poranila pravú ruku, pľúca ostali zablokované a úlomky rozdrveného šiesteho stavca sa mi zapichli do miechy.

Takto vyzeralo jeho zdemolované auto. (Autor: archív - TM)

Previezli ma tak do Bratislavy, kde ma operovali štyri a pol hodiny. Počas bdelej kómy som prekonal klinickú smrť. Rodičov lekári pripravovali na najhoršie. Mal som ostať pripútaný na lôžko a do konca života neschopný plnohodnotne rozmýšľať ani rozprávať.

Pri prevoze z jednej nemocnice do druhej moje pľúca pracovali na dvadsať percent. Zaviedli mi pľúcny ventilátor a čakali, či prežijem do rána.

Vy ste sa však nevzdali.

Z ich rozprávania viem, že počas vizity na druhý deň ráno sa so mnou snažili komunikovať prostredníctvom motorického dialógu. Pohybom ruky som im ukázal na písmená, ktoré znamenali: Ďakujem, zachránili ste mi život, ste jedničky.

Za dvadsať rokov praxe vraj nezažili nič podobné.

Po akej dobe ste sa prebrali, čo bolo ďalej?

Po troch týždňoch. Môj prvý život, ktorý som si užíval na „vlastných“ sa skončil. Mal som o dvadsať kilogramov menej a vôbec nič mi nedochádzalo, pretože som dostával morfium, inak by som tú bolesť neuniesol.

Lekári vtedy rodičom povedali jednoznačne, že ak by som dovtedy nešportoval a nebol v takej kondícii, zomrel by som do troch hodín po nehode.

Operácia Tomáša Masaryka. (Autor: archív - TM)

Moje telo bolo rozbité asi na 90 percent, vôbec som sa nehýbal, mojich desať percent tvoril pohyb ľavej ruky, maximálne na pár sekúnd. Nič viac.

Deň, kedy som sa druhýkrát narodil nepovažujem za bod „nula“. To, čo nasledovalo prvé dni, týždne a mesiace ma duševne posunulo dokonca do mínusu.

Muselo to byť pre vás veľmi náročné.

Áno. Prišli dokonca aj ďalšie rany, ktoré ma nabádali pýtať sa: Prečo som sa vôbec prebral?

Nohy, ktoré behali prvú ligu ostali nehybné, potvrdený kontrakt do Lille predstavoval trpkú spomienku na vysnenú kariéru. Priateľka, s ktorou som plánoval budúcnosť, ma opustila.

Zažil som pocit, ktorý som poznal len z filmov. Človek leží bezvládny a pomýšľa nad smrťou, no nemá ju ako zrealizovať.

Vo svojom vnútri som zvádzal boj samého so sebou. Napádali ma čierne myšlienky, tým ako som postupne zisťoval čo sa deje a ako odlišné od normálneho života to celé je.

Aj ste už mali podpísaný kontrakt z Lille OSC?

Žiaľ, nie. Môj manažér ma sledoval od juniorky Interu Bratislava, vždy mi sľúbil, že ma dostane do zahraničia. Spočiatku som tomu veľmi neveril. Hovoril som mu len, reči sa hovoria a chlieb sa je.

On však prekvapil. No bolo neskoro. Keď volal s radostnou novinou, že mi vybavil prestup do Francúzska, mobil mu zdvihla sestrička. Ja som nemohol rozprávať.

A čo mu povedala?

Najskôr nič. On jej celý naradostený rozprával, že najbližším lietadlom letím do Francúzska, nech si zbalím veci. Myslel si, že sestrička je moja frajerka, s ktorou žúrujeme.

Po chvíli však pochopil, čo sa stalo. Na druhý deň prišiel do nemocnice, rozložil na posteľ 65 ruží a rozplakal sa.

Lekári za 20 rokov praxe nič podobné nezažili. (Autor: archív - TM)

Koľko ste strávili v Národnom rehabilitačnom centre Kováčová?

Pol roka. Stále verím, že moje telo regenerovalo lepšie aj vďaka tomu, že bolo zvyknuté na fyzickú záťaž. Keď som sa vrátil domov, dokázal som síce sedieť na vozíku, ale nevedel som sa na ňom pohybovať sám, bez pomoci druhých.

Horšie to však bolo s mojim vnútrom. Dva roky som bol prakticky len doma, kým som sa naučil ísť na vozíku von medzi ľudí.

Mal som pocit, že na mňa pozerajú aj kvetináče spoza rohu. Zistil som, že mám na výber len dve možnosti.

Buď sa tomu poddám a budem sa sám seba celý život pýtať, prečo sa to stalo práve mne, alebo budem žiť a v tom prípade musím zabojovať.

Ako sa vám podarilo dostať na správnu cestu?

Mal som jedno obrovské šťastie v nešťastí, že ma podporovali rodičia, pretože keby niet ich, tak tu teraz nesedím. Doslova. Poznám prípady ako je môj, kedy ľudia nemali okolo seba svojich blízkych. Vtedy človek naozaj nedokáže takmer nič, nevie sa o seba postarať.

Chcel som ja, chceli aj rodičia, a tak sme sa navzájom podporovali. Toto považujem za kľúčový moment, vďaka ktorému som sa z toho dostal. Neskutočne mi pomohli a ja na to nikdy nezabudnem.

Po štyroch rokoch každodenného boja, aj vďaka podpore blízkych, som opäť v sebe našiel cestu k športu. Premýšľal som nad náhradou za futbal.

Pomohla mu rodina (Autor: archív - TM)

Podľa čoho ste sa rozhodovali?

Vo svojej situácii som hľadal niečo dynamické, pri čom som mohol uplatniť svoju súťaživosť.

Hľadal som fyzickú námahu a psychickú úľavu. Vtedy som sa stretol s ľuďmi zo Slovenského paralympijského výboru a Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov.

Hľadali sme šport, ktorý by bol pre mňa vhodný. Vybrali sme tenis. Moja pravá ruka mala pre následky nehody veľké pohybové obmedzenia. Učil som sa držať raketu, prehodiť loptičku cez sieť, vrátiť úder.

Lietať po kurte je fyzicky náročné, ale bol som odhodlaný nevzdať to. V mojom novom živote to bola to pre mňa prvá, veľká výzva.

Šport, môj milovaný pohyb mi pomohol zachrániť život a následne ma opäť vrátil do hry života.

Napriek neľahkým začiatkom, som sám živím príkladom toho, že všetko je možné. Každý sme jedinečný a nie všetko sadne všetkým. Potrebujeme sa poradiť, vyskúšať, vybrať si.

Čo vás autonehoda a prechod z futbalu na tenis naučili?

Že na každé obmedzenia treba nájsť riešenia. Prvým krokom, ktorý jediný nás vie posunúť ďalej je prijatie. Neriešiť prečo sa to stalo a nevracať sa donekonečna späť. Prijať svoj stav a prispôsobiť sa mu je najlepšia cesta ako začať.

Postupne si každý nájde čo ho baví, prispôsobí sa a nastúpi na cestu naplneného života s úsmevom.

(Autor: archív - TM)

Môžete byť konkrétnejší?

Začal som hľadať uplatnenie aj v spoločenskej sfére. Dostal som príležitosť pracovať v malej slovenskej obchodnej firme s komoditami pre odvetvie oceliarskeho priemyslu.

Bol som v celku úspešný, ale cítil som, že potrebujem zmenu a rozhodol som sa z firmy po roku a pol odísť. Vedel som, že murára robiť nebudem, zvažoval som ponuky, ktoré mi mohli otvoriť nové možnosti.

Osobne si myslím, že každý dostane v živote šancu, aby robil to čo ho baví. Veľa ľudí ju však premrhá, pretože zvažujeme, špekulujeme, neveríme si. Sme schopní premrhať príležitosť tým, že ju ani nevyskúšame.

Na základe čoho ste si vybrali prácu vy?

Vnútorného hlasu, pocitu a intuície, ktorú počúvam dodnes. Zvážil som ponuku v zahraničnej firme s komoditami pre oceliarsky priemysel a dohodol som si s majiteľmi stretnutie.

Mal som tridsať rokov, keď som rodičom oznámil, že idem na pohovor do zahraničia. Boli prekvapení, mali o mňa strach, avšak neostávalo im nič iné ako ma odviezť na letisko.

Po pristátí ma už čakali majitelia firmy, s ktorými sme si podali ruky a predstavil som sa im. V tejto spoločnosti pracujem od roku 2010 doteraz.

Po takmer smrteľnej nehode to bola pre mňa druhá najväčšia výzva v živote.

Popasoval som sa s business angličtinou, naučil som sa rozumieť zahraničnému obchodu s komoditami, vďaka čomu som precestoval Európu i Áziu. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote.

A čo futbal, nezanevreli ste na neho?

Nie, nikdy. Futbal pravidelne sledujem, najviac Premier League. Som fanúšikom FC Liverpool, preto po minulej sezóne vládne u nás doma spokojnosť. Páči sa mi práca Jürgena Kloppa, podľa mňa je to žijúca legenda.

Bol som aj na pár zápasoch a keďže som na vozíku, dostal som miesto hneď za bránou. Videl som vychádzať hráčov zblízka, bolo to vzrušujúce.

(Autor: archív - TM)

Dokonca som chytil loptu. Syn mi povedal, aby som si ju nechal. Ja som sa len pousmial a povedal mu: Nie sme na Slovensku chlapče, tu by si to niekto z 54-tisíc ľudí všimol.

Futbalová kultúra v Anglicku je neskutočná. Keď začnú fanúšikovia spievať, mám zimomriavky. V miestnych pohostinstvách, krčmičkách to v deň zápasu žije futbalom od rána. Všetci majú v rukách pivečko a na krkoch šál.

Vediete k futbalu aj syna?

Áno. Nechcem predbiehať, ale má vlohy po mne. V Skalici hráva za U13 a v minulej sezóne strelil cez 20 gólov. Robí väčšinou útočníka, ale všimol som si, že teraz ho pchajú viac do defenzívy ako kedysi mňa. Je urastený po mne, takže asi to bude tým.

Nesmiem však zabudnúť na dcérku, ktorá hrá tenis. Má deväť rokov a už 154 centimetrov, takže môže zaznamenať zaujímavú kariéru. Talent majú obaja, ale to v dnešnej dobe nie je všetko. Treba tvrdo pracovať a ísť si za svojimi snami. Obom silno držím palce.

Takže syn futbalista a dcéra tenistka.

Áno, dali sa na športy môjho prvého a druhého života.

A aké sú vaše aktuálne ambície?

Keďže paratenis nie je o zárobku, naopak do neho musíme peniaze dávať, v prvom rade sa baviť športom.

Za 14 rokov som pobehal rôzne svetové turnaje, spomenúť môžem Portugalsko, Južnú Kóreu, JAR či Turecko. Nikdy som však nebol na paraolympijských hrách, preto sústredím pozornosť týmto smerom.

Na inšpiratívnom stretnutí. (Autor: archív - TM)

Je tu šanca ísť do Tokia vďaka divokej karte. Ale len do štvorhry. V mojom prípade je to však veľmi náročné, pretože paratenis má v porovnaní so stolným tenisom telesne postihnutých len tri kategórie. Ten ich má až desať.

Čo to presne pre vás znamená?

Každý hráč má určený koeficient postihnutia. Od 0 do 10 hrajú postihnutí z tromi končatinami, od 10 do 20 s dvomi. Môj koeficient je stanovený na 11, preto hrám s menej hendikepovanými súpermi. Je to ako keď veterán beží proti mladým atlétom.

Skúšam sa preto rekvalifikovať do druhej kategórie, absolvoval som magnetickú rezonanciu. Požiadal som o úpravu postihnutia, ale pre pandémiu koronavírusu sa všetko zastavilo a musím žiadať opätovne.

V pravej ruke, ktorou som po nehode nehýbal, mám deficit, takže by mojej žiadosti malo byť vyhovené. Ak sa tak stane, mohol by som patriť medzi favoritov na svete. Začal by som sa preto ešte viac sústrediť na paralympiádu v Paríži 2024.

A čo keď vás do ľahšej kategórie nepreradia?

Ďalej sa budem tešiť zo života, pretože sme tu len raz.

Ivan Mriška sa špecializuje najmä na nižšie futbalové súťaže na Slovensku. Sám ešte aktívne hráva ako brankár. Niekoľko rokov pracoval pre regionálne noviny MY v Petitpresse ako regionálny šéfredaktor.