Pre maratónca, ktorý sa nenarodil v Afrike, niečo nepredstaviteľné. Zabehnúť kráľovskú disciplínu pod 2 hodiny a 11 minút sa podarilo len hŕstke vyvolených.
Limit na OH v Tokiu (2:11:30, pozn.) bol podľa mnohých atlétov nastavený veľmi prísne. Na maratónskej trati v hlavnom meste Japonska sa predstaví 110 vytrvalcov. V roku 2016 na OH v Riu de Janeiro ich bolo vyše 150.
„Zabehnúť čas 2:11 nie je v mojich silách. Človek musí bežať 10 km pod 29 minút a polmaratón okolo 1:02. Matematika nepustí,“ vraví v rozhovore pre Sportnet aktuálne najlepší slovenský maratónec TIBOR SAHAJDA.
Čo sa v rozhovore dozviete
Koľko percent pridajú špeciálne bežecké botasky k výkonu maratónca?
Prečo ho nemrzí, že sa neprebojoval na OH do Tokia?
Ako by mala vyzerať podpora zo strany zväzu?
Vyplatili sa mu investície do hypoxického stanu a lymfodrenážnych nohavíc?
Ako sa bude pripravovať na 98. ročník MMM?
Ako vníma preteky jeho trojročná dcérka a pôjde v otcových šľapajach?
Keď ste v roku 2019 zabehli v Košiciach na Medzinárodnom maratóne mieru (MMM) osobný rekord 2:15:25, bola jednou z vašich hlavných ambícií účasť na olympiáde v Tokiu. Tá napokon ušla nielen vám, ale aj mnohým maratóncom, ktorí dokázali splniť limit, no ostali pod čiarou. Dokázali ste sa cez to preniesť?
Limity sú strašne prísne. Pre nás Európanov je to na hranici možností. Svetové rekordy v maratóne sa vylepšujú a z toho dôvodu sa posúvajú aj limity na MS či olympiádu. Samozrejme nájdu sa aj takí, ktorí zabehnú maratón pod 2:11, ale nie je ich veľa.
Tibor Sahajda na MMM. (Autor: SITA/Viktor Zamborský)
Keď si vezmeme do úvahy, že na predošlých OH v Riu bol limit 2:18 a teraz to nastavili na 2:11 je to riadny skok. Je zrejmé, že dôvodom sú svetové rekordy, ktoré sa postupne posúvajú. Dlho bol maratónsky rekord okolo 2:06 a teraz je 2:01. Vidíme, že to ide míľovými krokmi vpred.
Ako vnímate, že sa maratónske rekordy začínajú blížiť k dvom hodinám?
Veľa robí aj technológia. Vidíme to aj v iných športoch. Bežecká obuv je neustále kvalitnejšia a prispieva k lepším výkonom. Keď Eliud Kipchoge vo Viedni pokoril hranicu dvoch hodín, veľa ľudí začalo behať v botaskách s vyvýšenou podrážkou. Sú ideálne na cestné behy, pretože tlmia dopad chodila.
Človek však musí mať natrénované. Podobné tenisky môžu pomôcť a pridať k výkonu dve alebo tri percentá. Zázraky sa od nich čakať nedajú. Skôr mi to príde ako frajerina, s ktorou sa môžu ľudia pochváliť na sociálnych sieťach.
Predsa len, nemrzí vás, že ste sa do Tokia neprebojovali?
Ťažko povedať. Možno, ak by bol limit okolo 2:14 hnevalo by ma to. Viem ale, že zabehnúť čas 2:11 nie je v mojich silách. Človek musí bežať 10 km pod 29 minút a polmaratón okolo 1:02. Matematika nepustí.
Keď mám čas na polmaratóne 1:06, je to pre mňa jednoducho nereálne. Vzhľadom na podmienky, v akých behám, nemôžem byť nespokojný so svojimi výkonmi.
Máte na mysli podporu zväzu?
Je to zvláštne. Raz vás zväz podporuje, inokedy nie. Už som sa za roky, ktoré sa v športe pohybujem naučil ako to chodí. Mal som jednoducho iné predstavy. Z niektorých vecí som sklamaný. Najmä z hľadiska fungovania športu na Slovensku.
Záleží na tom, aké máte kontakty. Na zväze sa čudujú, že nie je dostatok bežcov. Kto sa mu však má venovať, keď vidí, že si musí všetky sústredenia a výdavky hradiť sám. Nedávno boli MSR na 5000 m. Mňa by stála účasť na nich okolo 400 eur a nič by som z toho nemal.
Človek ide na majstrovstvá Slovenska a dostane za prvé miesto medailu a nič viac. Žiadna odmena. Ja mám už po tridsiatke, tak predsa nebudem behať len za medaily. Už si nepotrebujem nič dokazovať.
V čom by sa mal zmeniť prístup zo strany kompetentných?
Ak vidíme, že sú tu perspektívni juniori, mohol by sa vytvoriť rozpočet povedzme 10-tisíc eur na sústredenie na Štrbskom Plese. Tam by mohla ísť celá skupina viackrát do roka po pár týždňov a trénovať spolu.
Jednoducho vytvoriť tím s víziou na 3-4 roky. Keď to nefunguje nemôžeme sa čudovať, prečo veľa talentov veľmi rýchlo skončí. Po škole začnú hneď pracovať, založia si rodiny a na šport im neostane čas.
Vy sám ste v minulosti boli napríklad na trojmesačnom sústredení v Keni. Zaobstarali ste si hypoxický stan, ktorý simuluje podmienky, aké sú vo vysokých nadmorských výškach. Vyplatili sa vám tieto investície?
Za hypoxický stan som zaplatil šesťtisíc eur. K tomu lymfodrenážne nohavice za 600 eur. Ak chce športovec dosiahnuť ideálnu regeneráciu musí niečo investovať. Väčšinou sú to nemalé peniaze. Samozrejme niečo sa vám vráti, keď vám to pomôže zlepšiť výkon a vyhrávať preteky s finančnou odmenou.
Najrýchlejší Slovák Tibor Sahajda v cieli 95. ročníka Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach. (Autor: SITA/Viktor Zamborský)
Ktoré disciplíny si na olympiáde v Tokiu pozriete?
Určite budem sledovať viaceré atletické disciplíny. Predovšetkým behy a najmä maratón. Som zvedavý, čo predvedie Kipchoge, ktorý obhajuje zlato z Ria.
Čo vravíte na rozhodnutie organizátorov, ktorí napokon neumožnia vstup divákom na štadióny?
Nebude to ono. Verím, že aspoň na maratóne povolia divákov popri trati. Na štadióne však budú ľudia chýbať. Je to škoda, keď si vezmeme do úvahy, koľko ľudí mohlo byť napríklad na finále počas futbalových majstrovstiev Európy.
Na olympiáde majú byť natrieskané štadióny. O tom to celé je. Opatrenia sa menia každú chvíľu. Človek už nevie, čo si o tom má myslieť.
Ako vyzerá vaša príprava na 98. ročník MMM?
Chcel som ísť na sústredenie do Tatier, ale na Štrbskom Plese už človek pomaly ani nemá kde behať. Je to tam neskutočne preplnené. Veľmi sa tam rozšíril turizmus.
Využijem teda hypoxický stan. Už to mám overené. Absolvujem to dvakrát denne a má to podobný efekt, ako keby som bol niekde v horách. Navyše v Košiciach máme kde trénovať. Škoda len, že tu nie je viac bežcov. Neviem, čo sa stalo s Jožom Urbanom. Dlhšie som o ňom nič nepočul. A mladých veľmi niet.
Nedávno ste vyhrali Malý štrbský maratón, o ktorom sa hovorí, že je ideálnou previerkou práve na MMM. Čím je toto podujatie výnimočné?
Väčšinou tam prídu aj Keňania z Rakúska, ale tento rok museli ostať v karanténe. Celkovo štartovalo kvôli opatreniam len okolo 150 bežcov. Sú to jedny z najkrajších pretekov na Slovensku.
Organizátori to robia na vysokej úrovni. Aj čo sa týka občerstvovacích staníc, sprievodného vozidla či atmosféry. Máloktoré podujatie sa im môže vyrovnať, ak neberiem do úvahy veľké maratóny.
Na aké preteky sa v najbližšej dobe chystáte?
Chcel by som pochodiť kvalitné cestné behy u nás a v okolitých krajinách. Najmä v Česku. Väčšinou na 10 km tratiach. Nechcem sa príliš zničiť. Sem tam si zabehnem niečo dlhšie. Teším sa na košický polmaratón, ktorý bude koncom augusta.
Máte trojročnú dcérku. Ako si užívate spoločný čas?
Začína už pomaličky viac rozprávať. Rozumie všetkému, čo jej hovoríme. Veľmi prežíva aj všetky preteky, na ktoré ju vezmem. Má rada, keď vyhrám medailu, aby si ju mohla dať na krk. Raz, keď sme išli z pretekov v Poľsku spala v aute s pohárom v rukách. Nikomu ho nechcela dať. Je to pekné.
Inklinuje k behu, pôjde v otcových šľapajach?
V škôlke vravia, že je veľmi hyperaktívna. Má rada pohyb. Musíme ju často zamestnávať, aby sa nenudila. Ja som rád, že nie je lenivá a nevysedáva na jednom mieste. Uvidíme ako to bude v jej prípade so športom. Myslím si, že gény zdedila celkom dobré (smiech).