Jeho hlas odprevadil slovenskú reprezentáciu zo suterénu až do hokejovej obývačky. Bol pri najväčších úspechoch, ale aj sklamaniach. Fanúšikovia si ho pamätajú najmä vďaka nezabudnuteľným hláškam z MS 2002. "Dnes ma v irituje, keď je kolegom jedno, kto hrá a ako hrá, alebo zase naopak, ak to niekto príliš preháňa. Aj pri obyčajnom góle pomaly vrieskajú, ako keby sme sa stali majstrami sveta," hovorí bývalý komentátor STANISLAV ŠTEFÁNIK.
Spomeniete si na prvý veľký hokej zápas, ktorý vám utkvel v pamäti? Zápas, pri ktorom si vás hokej získal?
Mal som hádam desať rokov, keď som sa díval na majstrovstvá sveta 1965 vo Fínsku. Vtedy nebolo bežné, že má niekto doma televíziu, my sme ju, našťastie, mali.
Na šampionáte mi najviac utkvel v pamäti zápas Československo - Kanada 8:0. To bola historická prehra Kanady. Hoci vtedy bol kanadský tím zložený len z „amatérskych“ hráčov. Hokejisti z NHL na majstrovstvá nechodili. My sme tam mali najlepších. Ešte sme vtedy vyprášili Američanov 12:0.
Do školy sme vtedy chodili na dve zmeny, dopoludnia a popoludní. Spomínam si na zápas na MS 1967 Československo - Fínsko. Aj náš triedny bol veľký fanúšik hokeja, takže sme počúvali rozhlasový prenos. Tiež to bol historický zápas, pretože sme prehrali s Fínmi 1:3.
Dnes taká prehra s Fínmi nie je žiadna hanba. Možno je to ešte lichotivý výsledok. Vtedy to bola senzácia, lebo Fíni boli mužstvo druhej kategórie. A samozrejme nemôžem zabudnúť na rok 1968, keď sme nabili Sovietov na olympiáde 5:4, to bolo niečo neuveriteľné.
Naživo som videl prvýkrát hokej v roku 1973, keď som prišiel študovať na vysokú školu do Bratislavy. Dostal som sa na zápas Slovana na tribúnu za bránkou. A keďže som bol zvyknutý z televízie na zábery z hlavnej tribúny, zrazu som sa pozeral na klzisko zvisle, a kým som sa zorientoval, bolo po zápase.
Ako ste sa dostali k športovej žurnalistike?
Pracoval som v rozhlase a posledné tri roky z tohto obdobia som sa venoval športu. Keď odišla silná generácia reportérov ako Gallo, Dutka, či Raček, robili v športovej redakcii konkurz a prihlásil som sa. Začal som chodiť na hokejové zápasy do Trenčína, aj na reprezentáciu. Jeden čas som dokonca bol aj hovorca SZĽH.
Súbežne s prácou novinára?
Áno. Ako reportér som často na zápasoch vyhľadával šéfa hokejového zväzu pána Mitošinku a zrejme môj záujem o hokej mu zaimponoval. Ponúkol mi pozíciu hovorcu. V tom čase to bola neplatená funkcia, stíhal som to popri práci, ale bolo to veľmi náročné. Napríklad z majstrovstiev sveta C aj B kategórie som najskôr vysielal a zároveň som mal na starosti celé tlačové stredisko so zahraničnými novinármi. Bol som pod veľkým náporom.
Šampionáty C aj B-kategórie v domácom prostredí, to boli euforické turnaje.
Boli. Ale pred zápasom proti Bielorusom v C-kategórii som na všetkých videl, že sú roztrasení. A naozaj, nebyť Ota Haščáka a Kolníka, neviem ako by to dopadlo. Pamätám si, ako po zápase s Ukrajinou (0:0) Braňo Jánoš od hnevu búchal hokejkou v šatni a hovoril: Ktorý blbec nám radil, aby sme tomu brankárovi všetko strieľali..., už si nepamätám, či to bolo hore alebo dole, skrátka všetko chytil.
Takže ste vyprevadili slovenský hokej do elitnej kategórie.
Áno a mal som to šťastie komentovať aj prvý zápas Slovenska na majstrovstvách sveta A-kategórie. Bol som pri mikrofóne, keď Ľubomír Sekeráš strelil prvý slovenský gól medzi elitou. S Kanadou sme remizovali 3:3.
Ale sklamanie bolo obrovské, keď sme prehrali s Rakúskom 1:2. Pred tým zápasom boli dva dni voľna. Hovorilo sa, že hráči šli na otočku domov. Tréner Šupler vravel, že to nie je pravda. Podľa mňa buď o tom nevedel, alebo to na hráčov nechcel prezradiť.
Ale pamätám si na príhodu, ktorú vravel brankár Jaromír Dragan. Keď prišli slovenskí hokejisti po prehre s Rakúskom na druhý deň v hoteli na raňajky, nič tam nebolo. Zamestnanec hotela im vysvetľoval, že sa predsa včera odhlásili, že cestujú domov. Pritom mali hrať ešte zápas proti Nemecku. Vyšlo najavo, že do hotela zavolal zrejme nahnevaný slovenský fanúšik a z hokejistov si takto vystrelil.
- VIDEO: Slovensko - Kanada na MS 2002, Giguére, Giguére v čase 6:40
Bol to prvý šampionát, ktorý ste komentovali v televízii?
Áno. Môj úplne prvý šampionát som absolvoval ešte v rozhlase v roku 1993 v Nemecku. Tam už hrala česká reprezentácia, ktorá získala po rozpade spoločného štátu nástupníctvo. Vtedy sme to však brali, že sú to ešte naši.
Ale bol som aj na historicky prvom zápase samostatného Slovenska, na turnaji vo francúzskom Rouen. Leteli sme z Prahy, lenže pre hmlu sa odlet odložil na druhý deň. Do dejiska sme prišli asi pol hodiny pred zápasom. Bola to dlhá cesta a hokejisti skoro nič nejedli. Takže hneď po príchode zamierili do bufetu, aby sa najedli. Potom s plným žalúdkom nastúpili na zápas proti Francúzom. Vlastimil Plavucha strelil historicky prvý oficiálny gól slovenského tímu.
Neskôr mi Ján Mitošinka hovoril, že na to, aby mohli na tom turnaji hrať, museli si požičať od záhradkárskeho zväzu na cestu. Hokejový zväz nemal po rozdelení takmer žiadne prostriedky. Mali sme však dobrých hokejistov, to bolo hlavné.
Dnes je práca reportéra v porovnaní s vašou érou odlišná. Keď si robí prípravu, na internete nájde všetky dôležité informácie. Aké to bolo pred tridsiatimi rokmi?
Poviem príklad. Vysielali sme v Slovenskej televízii magazín NHL, ktorý k nám prichádzal v angličtine a spolu s ním nám posielali faxom popisujúce texty. Bolo to 30 strán papiera v angličtine. Musel som to rýchlo preložiť, pripraviť a načítať. A vysielali sme niekedy aj priame prenosy. Musel som zháňať informácie k hráčom, písal som si poznámky, ale potom som to ani nemohol použiť, lebo som sa v poznámkach často nestihol zorientovať. Chcel som mať čo najviac údajov, namiesto toho, aby som vypichol najdôležitejšie.
Čiže ste komentovali aj zápasy NHL?
Áno. Z malej obrazovky. Dnes je to bežné. Lenže my sme na to neboli zvyknutí, komentovali sme väčšinou priamo zo štadiónov. Zrazu sme mali komentovať z malej obrazovky. Vtedy neboli v štúdiu veľké ploché televízory. Existoval už internet, bol na jednom počítači, na oddelení teletextu. Spustiť stránku trvalo nekonečne dlho, ale boli sme z toho nadšení.
Pamätám si, že prvý mobil vážil asi štyri a pol kila a robili sme s ním prenos zo Slovana. Ľudia nechápavo pozerali, čo to máme za prístroj.
Roky ste trávili s reprezentáciou, aké ste mali vzťahy s hokejistami či trénermi?
Vychádzali sme dobre s trénermi, realizačným tímom, aj s hráčmi. Pamätám si ešte hanblivého mládenca Mira Šatana. Chlapci boli ochotní, hoci, keď prehrali, nebola bohvieaká nálada. Asi najhoršiu reportérsku skúsenosť mám s Martinom Kuľhom. Raz strelil za Slovan hetrik, dlho sme na neho čakali a nakoniec nám povedali, že odišiel zadným východom. To ma nahnevalo.
S Dominikom Hašekom v Detroite. (Autor: Archív S. Štefánika)
Ale inak som nezažil situáciu, že nejaký hráč odmietol žiadosť o rozhovor. Na zimnej olympiáde v Salt Lake City 2002 to bolo pre mnohých ťažké. Rišo Lintner mal na konci rozhovoru slzy v očiach, ale išiel z neho vzdor. Ako by medzi riadkami hovoril, my vám ešte ukážeme. A o dva mesiace neskôr získali vo Švédsku Slováci zlato.
Dostali ste sa už v tých časoch s kamerou do kabíny, aby ste ukázali, ako to vyzerá v hokejovom zákulisí?
Väčšinou nie, iba na zlatom šampionáte v Göteborgu alebo aj o dva roky skôr v Petrohrade, kde sme nemali vysielacie práva na zápasy.
Raz sa mi podarilo dostať do ruskej kabíny, čo bol teda unikát. Bolo to tuším na MS 2014 v Minsku. Suverénne som prešiel cez všetky kontroly a vyhodili ma až vtedy, keď som Treťjaka poprosil, či by mi od niekoho nevypýtal hokejku (smiech). Až vtedy zistili, že som novinár.
Určite najpamätnejší turnaj ste zažili v roku 2002 vo Švédsku. Ako si naň spomínate?
Boli sme len dvaja, v televízii sa šetrilo. A to tak, že som cestoval do dejiska o deň neskôr, ako Miloš Kováč. Prišiel som počas rozohraného zápasu proti Poliakom. Keďže sme boli len dvaja a hralo sa v rôznych halách, niektoré zápasy som komentoval sám.
Na týchto majstrovstvách sveta si vás fanúšikovia zafixovali vďaka rôznym hláškam. Napríklad po víťazstve nad domácim Švédskom v semifinále ste vyriekli: Posielame Švédov do... a po dlhej pauze nasledovalo: Boja o tretie miesto. Čo ste chceli povedať?
To práve neviem. Možno sa mi v hlave v tom momente objavilo pätnásť variantov toho, kam ich posielame. A nejaký som musel vybrať. Takže nebolo to pripravené. Keď som začal, ostala tam pauza. Nevedel som, čo povedať. To je podvedomie, to nedokážete riadiť.
Aj ohľadom toho, čo stále opakujem, že sa za to hanbím. Ak by som stretol brankára Giguéra, tak sa mu ospravedlním, hoci on nebude tušiť prečo. (v zápase proti Kanade po treťom slovenskom góle naťahoval dvakrát meno kanadského brankára Jeana Sebastiene Giguéra, pozn.)
No ja som to v tom momente nemyslel posmešne. Až neskôr som si uvedomil, že to bol podobný tón. Skôr som to povedal v takej úľave. Dlho sme nevedeli dať gól a on si to chudák odniesol, aj keď na to nebol dôvod. To ma mrzí.
Možno som niekedy tie zápasy príliš prežíval. Dnes je komentovanie kozmopolitnejšie. Napríklad naši komentátori fandia aj iným tímom alebo športovcom. V poriadku. Je to objektívne, ale mali by sa nadchýnať? Mne to nepasuje. Vychovali ma v duchu, že na prvom mieste je náš tím. Ani Američania sa nebudú nadchýnať gólom súpera, aj keď určite objektívne uznajú jeho kvality.
Dnes ma irituje, keď je kolegom jedno, kto hrá a ako hrá, alebo zase naopak, ak to niekto príliš preháňa. Aj pri obyčajnom góle pomaly vrieskajú, ako keby sme sa stali majstrami sveta. Ľudia si na to zvykli. Ale keby počúvali komentátorov z majstrovstiev sveta 1985 v Prahe, kde získalo Československo titul, komentátori Jan Slepička a Ján Lacko akoby stroho skonštatovali: Dali sme gól. Dnes to pôsobí bez emócií, ale oni sa, samozrejme, tešili.
Hnevá ma tiež, keď sa stupňujú slová fenomenálny, skvelý, obrovský alebo optimálny. Pritom optimálny je výraz z latinčiny a znamená ten najvyšší stupeň dokonalosti. Optimálne je vlastne dokonalé. Ale dnes sa už hovorí najoptimálnejší. Čo je nezmysel.
- VIDEO: Nájazdy na MS 2002 aj s hláškou Kupujte televízory...
Jedna z najobľúbenejších replík po semifinálovej výhre nad Švédskom z vašich úst bola: Kupujte nové televízory, objednávajte miesta v hostincoch. Na Slovensku vypukol hokejový ošiaľ a skutočne sa vo veľkom predávali televízory. Predajcovia elektroniky vám museli byť vďační.
To je pre mňa novinka. Pripomína mi to historku z knihy Priviazaní k mikrofónu, kde Vít Holubec spomína, ako na olympiáde v Mexiku dánsky kolega v prenose povedal: Horúčava je, bodlo by pivo Carlsberg. A cez prestávku mu zrazu priniesli debničku tých pív. Škoda, že som pri tom výroku o televízoroch nespomenul nejakú značku, možno by som niečo dostal (smeje sa).
Keď lovíte teraz v televíznych archívoch, narazili ste na niečo, čo považujete za vzácne?
Našiel som 15-ročného Mira Šatana, ktorý bol na turnaji v Chicagu. To bolo v roku 1989. Ukazoval som mu to. Vravel, že to bolo v novembri. Odišli ešte za starého režimu a vrátili sa už do nového. Najprv som nevedel, či to je on, lebo na záberoch bol najmenší chlapec pred bránkou a zrazu dal gól. Bol tam vtedy v šatni aj Stan Mikita. Je vidno, ako naňho chlapci pozerajú. Ale kto z nich ho vtedy poznal?
Kto to nakrútil?
Bol tam náš štáb. Podľa reakcií, keď sme to zavesili na internet, to mnoho ľudí nevidelo. Keď som pripravoval podklady k storočnici IIHF v roku 2008, objavil som prvé zábery hokeja na jazere v New Jersey z roku 1890. Sú na nich páni v klobúkoch a pumpkách. Na filme prebleskoval časový kód a nápis Edison. Točila ho spoločnosť Thomasa Alvu Edisona
Ako ste to objavili?
Dokument bol v Americkej kongresovej knižnici. Vypátral som to cez nejaké weby. Objavil som aj zábery, ktoré vznikli počas prvých majstrovstiev Európy v ľadovom hokeji vo Francúzsku v Les Avants v roku 1910.
Keď som bol v 2008 v Les Avants a porovnával som fotografiu s realitou, tak mi vyšlo, že to bolo na tomto mieste. Hráči mali nápis Oxford Canadies. Boli to anglickí študenti, rodení Kanaďania, ktorí tvorili jadro britského tímu a hrali proti Nemcom.
Sledujete veľké hokejové turnaje aj na dôchodku?
V poslednom čase ma oslovil futbal. Na dedine chodím na každý zápas, keď môžem. Hokej je dramatickejší, rýchlejší, ale teraz zisťujem, keď v televízii prepnem na hokej, že väčšinou sa tam nehrá. Vo futbale sú v hráči zásade stále v pohybe. Na staré kolená som objavil jeho čaro. Ale hokejový šampionát samozrejme sledujem. Za mikrofónom som sa musel držať, nemohol som hrešiť. Doma, žiaľbohu, popúšťam emócie. Rodina trpí.
Ako sa vám darilo regulovať emócie, keď ste komentovali?
Vtedy som si to možno neuvedomoval. Možno v podvedomí je západka, ktorá to nepustí a možno som sa vyventiloval nejakou poznámkou na Giguéra alebo na Maxima Sušinského, ktorého som označil za ruského lúpežníka s bradou. Takto som si uľavil.
Vtedy ste si to asi neuvedomili, až po rokoch.
Záznam z Göteborgu som si pozrel asi až pri dvadsiatom výročí. Dovtedy som nechcel. Nepáčilo sa mi, ako som komentoval. Mne sa ani môj hlas, ani môj prejav, nepáčili. Prišlo mi to trápne. Nerád som sa počúval.
Aj legendárne hlášky ste zachytili len na webe a od ľudí?
Tie kúsky som počul, ale celý zápas som videl až po dvadsiatich rokoch. Napriek tomu, že som spoločenský, som skôr introvert.
Stanislav Štefánik
Narodil sa 13. 6. 1954 v Trenčíne. Pracoval v Československom, neskôr Slovenskom rozhlase a v Slovenskej televízii. V RTVS pôsobí dodnes, hoci už je dôchodca.
Športu sa venuje od roku 1992 ako športový redaktor Slovenského rozhlasu. Zameriaval sa najmä na hokej a na vodné športy. Od roku 1993 do roku 1995 pôsobil popri zamestnaní ako hovorca Slovenského zväzu ľadového hokeja.
Zúčastnil sa na viacerých olympijských a zimných olympijských hrách. Ako televízny komentátor bol aj pri titule hokejových majstrov sveta v roku 2002. Šesť rokov pôsobil ako ako manažér programu v súkromnej športovej televízii DIGI Sport.
Dlhé roky úzko spolupracuje s Medzinárodnou hokejovou federáciou, v roku 2008 pre ňu nakrútil oficiálny televízny dokument k 100. výročiu a od roku 2010 každoročne pripravuje vizuálny obsah pre inauguračné podujatia, na ktorých IIHF uvádza svojich zaslúžilých členov do Siene slávy.
Podobné projekty začal realizovať aj u nás v podobe tzv. virtuálnych siení slávy, ktoré v audiovizuálnej podobe predstavujú históriu, najväčšie úspechy a veľké postavy slovenského športu.
