BRATISLAVA. V 80. rokoch a ešte aj začiatkom 90. rokov patrili československí skokani na lyžiach k svetovej špičke. Bola to éra Pavla Ploca, Jiřího Parmu, Františka Ježa, Jaroslava Sakalu, Martina Švagerka a ďalších.

Zbierali medaily na zimných olympijských hrách, či majstrovstvách sveta, pravidelne bodovali na prestížnom Turné štyroch mostíkov, ktoré na prelome rokov sledovali tisíce fanúšikov.

K tejto ére sa viaže aj kariéra Jána Tánczoša, najskôr skokana a potom úspešného trénera. 

„Trénerské úspechy si cením viac ako kariéru skokana na lyžiach. Ako tréner som dosiahol pekné úspechy,“ hodnotil Tánczos. 

Československé družstvo skokanov na lyžiach vybojovalo pod jeho vedením na zimných olympijských hrách v Albertville 1992 bronzovú medailu. O rok neskôr si na šampionáte vo Falune si odnieslo striebro.

Od posledného medailového zápisu uplynulo už tridsať rokov. Ani jedna z krajín po rozdelení nedokázala nadviazať na podobné úspechy. 

Momentálne je šesťdesiatosemročný bývalý československý reprezentant na dôchodku a s radosťou prijal pozvanie na osobné stretnutie. 

Časy, keď všetko fungovalo

Keď sme prišli do areálu Žlté Piesky, trénovali tu deti z klubu SKI Selce. Bývalého trénera a zakladateľa Klubu priateľov skoku na lyžiach Banská Bystrica (KPSL) všetci poznali. 

„Skoky na lyžiach sú v detskom veku veľmi náročné. Kto prežije detské strasti, ako nosenie ťažkých lyží alebo omŕzanie končatín, tak zistí, aký je tento šport nádherný. Navyše, je úplne ľahký. Nie je naň treba veľa kondície, nie je treba zapájať atletiku alebo cyklistiku. Je to technická disciplína, na ktorú treba odvahu a talent koordinácie. Potom ide všetko samo,“ rozhovoril sa. 

Aj on sám začínal skákať v tomto areáli ako desaťročné dieťa. 

„Ako dorastenci sme sadli ráno o piatej na autobus na linku Žarnovica – Tatranská Lomnica. Lyže a ruksak sme zložili dolu do batožinového priestoru. O deviatej sme prišli na Štrbské pleso a o desiatej sme skákali. Všetko bolo upravené, všetko fungovalo,“ prezradil. 

Podarilo sa mu dostať do nabitej československej reprezentácie, kde pôsobil v rokoch 1975 až 1984. Dvakrát sa stal dokonca majstrom Československa – v rokoch 1980 a 1982. 

„Podľa pravidiel mohlo na Majstrovstvách Československa skákať 50 skokanov. Všetci, ktorí chceli skákať na podujatí, sa museli kvalifikovať. Keď som mal šestnásť rokov, tak sa mi podarilo kvalifikovať na majstrovstvá Československa v Liberci. Bol som na seba neskutočne hrdý, pretože som potom šiel do juniorskej reprezentácie. Bola to silná generácia skokanov,“ pokračoval. 

Takmer emigroval

Najlepším výsledkom Tánczosa bolo 3. miesto vo Vikersunde v roku 1980. „Bol som jediný Čechoslovák, ktorý vtedy skákal do desiateho miesta,“ vraví.. 

Pridal aj piate miesto v Oberstdorfe, šieste miesto v Garmisch Partenkirchene alebo deviatu priečku v Innsbrucku. Sedemkrát štartoval na Turné štyroch mostíkov. 

Ako skokan na lyžiach veľa cestoval. Cestovanie na západ nebola pre občanov socialistického Československa samozrejmosť a Tánczos si bol vedomý možnosti emigrovať. 

„Raz som už bol na odchode, keď sme súťažili vo Fínsku. Bol som vojak a reprezentoval som krajinu na pretekoch. Mali sme už letenky s kamarátom z Helsínk do Kanady. Kúpil nám ich jeden poľský skokan, ktorý žil v Kanade.

Ale kamarát mal tehotnú priateľku a bál sa. Ja som sa sám tiež bál. Na tom to stroskotalo. Kamarát nakoniec o tri roky na to aj tak odišiel. Ja som to už neriešil a zostal som doma. 

Najprv som bol nahnevaný, chcel som odísť. Pre mňa to však nebolo jednoduché. Mal som sa doma dobre. Ako pretekár som chodil na západ, mal som aj peniaze. Neživoril som,“ prezradil bývalý československý reprezentant. Napokon sa doma usadil, oženil sa a má dve dcéry. 

Z dobrých sa stali výborní

Kariéru ukončil vo veku 28 rokov a dokončil si štúdium na vysokej škole. „Študoval som diaľkovo na Karlovej univerzite v Prahe a začal som robiť trénera v Brusne. Mal som na starosti dvadsať detí. Potom som šiel do Dukly. Školu som skončil v roku 1989.“

Jeho trénerské znalosti si všimli pri reprezentácii.