Bolo obdivuhodné, ako rýchlo to hodil za hlavu a naskočil do ďalšieho stretnutia s čistou mysľou. Inkasované góly boli minimálne. Mal výborné zákroky s hokejkou i lapačkou. Do istej miery však hrala rolu aj šťastena. Trošku šťastia, trošku umenia. Šťastiu si však musíte ísť naproti. 

Komunikovali ste spolu počas šampionátu? 

Písali sme si správy alebo zavolali, keď bol čas. Veľmi sme ho nechceli vytrhávať z režimu. Nechávali sme to na ňom, kedy sa on ozve. Rozoberali sme veci okolo turnaja, samostatné zápasy sme veľmi neriešili. 

Radili ste mu niečo? 

Brankári sú špecifický post. Nemôžem povedať, že dokážem radiť nejakému brankárovi. Skôr je to niečo z psychologickej stránky. Snažil som sa ho povzbudiť touto formou a mať pozitívne myslenie. 

Každý hráč potrebuje nejak upokojiť, povzbudiť alebo potľapkať po pleci. Je jedno či má dvadsať alebo tridsaťšesť rokov. Snažili sme z tohto pohľadu na neho vplývať, aby veci riešil s rozvahou, dôveroval si a mal sebavedomie. 

Myslíte si, že by mu šampionát mohol otvoriť dvierka do zahraničia? 

Teraz si vyskúšal vysokú úroveň hokeja. Pôsobenie v zahraničí by bolo fajn, ale má zmluvu v Michalovciach. Mužstvá si súpisky vytvárajú už vo februári a ťažko niekto mohol predpokladať, že nejaký Škorvánek vystrelí na majstrovstvách sveta. 

V kluboch sú iba dva brankárske posty a môže sa stať, že sú obsadené. Ak však niekto bude chcieť, tak cestu si nájde. 

Môj sen je, aby ho hokej bavil, napĺňal a bol šťastný. Doprial by som mu, aby sa konfrontoval s najlepšími a zažil podmienky aj v iných kluboch mimo Slovenska. 

V súčasnosti pracujete ako tréner mládeže v Žiline. Viete zhodnotiť aj celkové vystúpenie Slovenska na šampionáte? 

Za posledné roky sa stalo štvrťfinále dogmou. Skončili sme deviaty. Keď sa na to pozriem z číselného pohľadu, tak cieľ sa nesplnil. Hľadám však všade pozitíva a nehádzal by som vystúpenie na turnaji do negatív. Od toho sa treba odraziť. 

Zo slovenskej extraligy bol na šampionáte slušný počet hráčov, ktorí si svoje miesto zastali. Veľké pozitívum sú traja brankári z domácej súťaže vzhľadom na atmosféru, ktorá sa okolo nich vytvorila pred turnajom. Ukázalo to iba, že treba im veriť a dať príležitosť. 

Brankárska otázka bola témou dlhých diskusií. Aký bol váš názor? 

Pri hokeji som celý život a veci už vnímam inak. Som viac nad vecou. Vyjadrenia niektorých odborníkov alebo možno skôr pseudoodborníkov pred majstrovstvami sveta neboli veľmi šťastné. Klamal by som, ak by som povedal, že som nemal aj ja obavy. Chalani si však robia svoju prácu najlepšie, ako vedia. 

Váš syn mal vydarené play off Tipos extraligy v drese Michaloviec. Verili ste mu vtedy, že by pozvánka do reprezentácie mohla prísť? 

Keď to zhrniem chronologicky, tak prvý rok chytal v najvyššej súťaži viac ako polovičný počet zápasov. Boli sme radi, že dostal priestor v extralige a v Michalovciach mal dôveru. Išiel tam na pozíciu dvojky s tým, že zabojuje. V priebehu sezóny sa to vykryštalizovalo a podarilo sa mu uspieť. 

Ku koncu základnej časti a v play off bola jeho výkonnosť hodná toho, že dostal pozvánku do prípravy na majstrovstvá sveta. Potom šiel zo dňa na deň. Bojoval v prípravnom kempe o tri miesta a nakoniec sa to podarilo. 

Patrili ste medzi prvých ľudí, ktorí vedeli, že dostal pozvánku do reprezentácie? 

Stala sa taká kuriozita, že som sa to dozvedel skôr ako on. Máme rovnaké meno a priezvisko a v telefóne mi pristála smska s pozvánkou. Zasmiali sme sa na tom. Potom sa to však upravilo na pravú mieru. Bol som veľmi rád. 

Vy ste ho jednu sezónu v Žiline trénovali. Aké to bolo? 

V slovenskej extralige je trend, že kluby chcú zahraničných brankárov. Keď som pôsobil na trénerskej lavičke, tak sme sa dohodli s vedením klubu, že Stanislava zoberieme do Žiliny. Zveril som ho do opatery trénera brankárov. Nakoniec sa ukázalo, že to bola dobrá cesta. 

Chytal veľa dobrých zápasov. Dostal sebavedomie a neskôr aj pozvánku do extraligy. Teší ma, že v tohtoročnom semifinále najvyššej súťaže bolo z ôsmich brankárov sedem slovenských. Hovorí to za všetko a treba dať dôveru aj tunajším chlapcom. 

Aká je váš syn osoba? 

Je veľmi poctivý, niekedy až príliš. Ako osoba je introvert, v mladosti niekedy povedal tri slová za deň. Robí veci naplno a je svedomitý. 

Vy ste hrávali ako obranca. Boli ste to vy, kto ho priviedol k hokeju? 

Mal vzor doma, celá rodina chodila na hokejové zápasy. Žili sme nejaký čas v Banskej Bystrici, kde som hrával. Na jednom poschodí sme bývali s brankárom Petrom Harazínom a syn všetko videl v priamom prenose. Vyplynulo to samo. 

Je možné, že ho aj Peťo inšpiroval. Na návštevách sme sa striedali, kto mu bude strieľať štuple z malinoviek do dverí. Najprv som si myslel, že sa mu nechcelo korčuľovať na tréningoch, ale do brány šiel už predtým ako obul korčule. 

Neviem, čo ho to napadlo, ale od prvého momentu sa postavil do brány. Nevyhováral som mu to. Rozhodol sa takto a chcel som, nech si to vyskúša. Podporoval by som ho aj v hre na klavír. 

Aké boli jeho hokejové začiatky? 

Celá rodina sme sa presťahovala do Žiliny, kde som hral. V klube začal s hokejovou kariérou a absolvoval tu celú mládežnícku prípravu až po juniorské roky. Následne šiel do projektu hráčov do dvadsať rokov. 

Potom sa vydal svojou cestou. Páčilo sa mi na ňom, že neriešil veci. Keď bolo treba ísť chytať do Bardejova, tak šiel. Nelipol na tom, že chce byť doma. Dalo mu to určite veľa to života.