TOKIO, BRATISLAVA. Postup do finále bol pre ňu príliš vzdialený, ale aj tak si užívala standing ovation, z tváre si utierala slzy a mávala do kamier.
Väčšina súperiek, ktoré s ňou v tej chvíli pózovali fotografom, je mladšia, ako jej syn. Oksana Čusovitinová je unikát. Má 46 rokov a súťaží v športovej gymnastike, v športe, kde majú prevahu tínedžerky!
V Tokiu bola na svojej ôsmej olympiáde. Tvrdí, že definitívne poslednej.
Majsterka Sovietskeho zväzu
Mala trinásť, keď sa v roku 1988 prvý raz stala majsterkou Sovietskeho zväzu. O jej športovej budúcnosti vtedy nebolo pochýb. Na majstrovstvách sveta 1991 pomohla družstvu ZSSR k titulu šampiónok a pridala individuálne zlato v prostných a striebro v preskoku.
O rok neskôr oslavovala zlato na olympijských hrách v Barcelone už ako reprezentantka Spoločenstva nezávislých štátov. Väčšina jej súperiek z Tokia vtedy ešte nebola na svete.
Po olympiáde začala reprezentovať rodný Uzbekistan. Napriek tomu, že podmienky na prípravu neboli na takej úrovni, ako v sovietskej ére, udržiavala si dlhé roky svetovú výkonnosť, štartovala na majstrovstvách sveta a Európy, aj na olympijských hrách.
V roku 1997 sa vydala za uzbeckého zápasníka Bachodira Kurbanova. Časť jej pravoslávnej rodiny nebola z manželstva s moslimom nadšená. V novembri 1999 sa im narodil syn Ališer.
Za podporou do Nemecka
Keď v roku 2002 diagnistikovali Ališerovi akútnu lymfoblastovú leukémiu, Čusovitinová prijala ponuku manželov Brüggemannovcov z Kolína nad Rýnom a presťahovala sa do Nemecka.
Z peňazí, ktoré získala na gymnastických súťažiach a vďaka podpore gymnastickej komunity a Brüggemannovcov si mohla dovoliť platiť synovu nákladnú liečbu. V roku 2003 požiadala o nemecké občianstvo a od roku 2006, keď ho dostala, súťažila za Nemecko. Na olympiáde v Pekingu získala striebro v preskoku.
"Medailu venujem svojmu synovi a všetkým ľuďom, ktorí mi držali palce. Môj syn už môže robiť to, čo ostatné deti. A to ma teší najviac. Mala som šťastie, že môžem robiť šport, ktorý ma veľmi baví.
Keď súťažíte, vtedy sa vás nikto nepýta, či máte pätnásť alebo tridsať. Aj preto môžem byť ešte tu. V minulosti som však mala viac síl,“ vyznala sa vtedy 33-ročná gymnastka.
Slzy šťastia v Tokiu
Hoci po olympiáde 2012 v Londýne oznámila, že skončí a bude sa venovať trénerstvu, pokračovala v aktívnej kariére. Opäť ako reprezentantka Uzbekistanu súťažila v Riu de Janeiro a aj o päť rokov v Tokiu.
V kvalifikácii preskoku obsadila 14. miesto a finále jej uniklo. Ale nebola smutná. "Plakala som, ale bolo to od šťastia, keďže ma za tie roky podporovalo množstvo ľudí," citovali ju agentúry.
Po otázke, či naozaj končí, sa rozosmiala. "Mám 46 rokov, nič nezmení môj názor."