Zabudli ste už? My nie. Toto sú momenty roka 2021 podľa Sportnetu (ANKETA)

BRATISLAVA. Víťazstvo Petry Vlhovej vo Svetovom pohári, futbalové EURO, napínavá sezóna formuly 1, triumf hádzanárok Nórska, či otvorené spovede Naomi Osakovej a Petry Vlhovej.

Rok 2021 bol plný napínavých športových momentov. A zaujímavých príbehov.

Všetky pozorne sledovala aj redakcia Sportnetu. A jej členovia dostali náročnú otázku: Ktorú športovú udalosť v roku 2021 považujete za nezabudnuteľnú?

Prečítajte si ich odpovede.

Boris Vanya

Z množstva zaujímavých športových momentov v roku 2021 som vybral dva, ktoré vo mne vyvolali najsilnejšie zimomriavky.

Na ceste za veľkým krištáľovým glóbusom dosiahla Petra Vlhová v sezóne 2020/2021 šesť víťazstiev, najemotívnejšie určite 7. marca, keď triumfovala v obrovskom slalome v Jasnej.

Keď dorazila do cieľa posledné pretekárka v druhom kole Mikaela Shiffrinová a nezosadila Slovenku z vedúcej priečky, Vlhovú premohli silné emócie. A nielen ju.

"Ani prvé víťazstvo vo Svetovom pohári som tak neprežívala," vravela v prvom rozhovore do televíznych kamier. Parta na hlave, ktorá bola odmenou pre víťazku, jej mimoriadne pristala.

Do finále súťaže trapistiek na OH 2020 v Tokiu postúpila Zuzana Rehák Štefečeková po najlepšom svetovom výkone v kvalifikácii. Trafila v nej všetkých 125 letiacich terčov. Už to bol famózny výkon.

Finále bolo thriller pre silné povahy, ale Slovenka v ňom ukázala pevné nervy a perfektnú mušku.

Zuzana je živel s čistou hlavou aj dušou. To prvé z nej robí výborného športovca, to druhé aj človeka. Ak som niekomu z celého srdca želal olympijský triumf, tak práve jej. A už teraz sa teším na parížsku obhajobu.

Juraj Berzedi

V roku 2021 som zažil množstvo nezabudnuteľných momentov. V marci som bol osobne pri víťazstve Petry Vlhovej v obrovskom slalome v Jasnej.

Po tom, čo sa jej dlhšie nedarilo v tejto disciplíne, zvíťazila na kopci, kde vyrastala a pod dohľadom svojich najbližších. V cieli plakala a víťazstvo označila za jedno z najväčších v jej kariére. 

V júni som videl naživo emotívne víťazstvo slovenských futbalistov na EURO v Petrohrade proti Poľsku 2:1. Veľkú eufóriu čoskoro vystriedalo sklamanie po prehrách so Švédskom a Španielskom.

V sevillskej horúčave predviedli Slováci otrasný výkon. Veľkú radosť som prežíval po víťazstve talianskej Squadry na EURO, ktorej drukujem odmalička.  

Nezabudnem na striebornú finálovú jazdu Jakuba Grigara na olympiáde v Tokiu, ktorú som pozeral na telefóne v aute, keď som stál na semaforoch.

Najsilnejšie momenty som zažíval, keď som sedel v Liptovskom Mikuláši na gauči s Petrou Vlhovou a počúval jej životný príbeh, z ktorého vznikla jej autobiografia. 

Stanislav Benčat

Hokejové majstrovstvá sveta sú pre mňa, tradične a každoročne vrcholom športovej sezóny.

Každý Slovák, či má tri roky alebo deväťdesiat, či je hokejový analfabet alebo skalný, sa mení na odborníka, trénera, hoci neraz stačí, keď je len fanúšik.

Pred tohtoročným šampionátom v Rige bolo otázok, ako už dlho nie. Aký bude za zatvorenými dverami? Ako sa bude dariť mladým Slovákom? Vyhráme aspoň, dva zápasy alebo to bude prepadák?

Odpovede sme hľadali ťažko aj v redakcii. Rovnako tak predikciu, či má zmysel do Rigy vycestovať. Sprvoti sme usúdili, že nemá. Bublina, k hráčom sa nedá dostať, sú izolovaní na hoteli, rovnako tak karanténa platila aj pre novinárov.

A tak som si aj ja zvykol na nový spôsob žurnalistiky. Online.

S hráčmi som robil livestream rozhovory na Instagrame Sportnetu, preberali sme vážne témy, ale aj totálne odľahčené. Tento formát milujem. Pohoda, smiech, smaltalk. Úsmevné bolo debatovať najmä s Jurajom Slafkovským, bože, veď by mi už mohol byť synom...

Našim sa darilo. Vyhrali nad Bielorusmi, šokovali Rusov. Zbierali body, atmosféra bola opäť hokejová. Začalo sa hovoriť o medaile.

Po ôsmich rokoch sme postúpili do štvrťfinále. Vtedy skrsol nápad. Čo tak ísť predsa len do Rigy?

Dámy a páni, čo sa zomlelo za najbližších 24 hodín, bolo hotové sci-fi.

Prvého júna o 15:00 sme sa dohodli, že to skúsime vybaviť. O 15:15 som mal mať zrýchlený PCR tesť na koronavírus. Cez pol mesta som letel, ale stihol to na minútu presne.

Výsledok mi prišiel o 21:00. Negatívny. Kúpili sme letenku, objednali hotel. Ráno som sa zbalil, 9:35 mi odchádzalo lietadlo do Rigy.

Po príchode do Lotyšska nasledoval ďalší PCR test. Na výsledok som čakal v hotelovej karanténe. Negatívny. Mohol som tak zájsť na obhliadku Rigy.

Lotyšské pivo je fajné, Lotyšky krásne, Riga očarujúca.

Škoda, že očarujúci nebol výkon našich hokejistov vo štvrťfinále. Prehrali sme vysoko 1:6.

V hlavnom meste pobaltskej krajiny som zostal do finále. Sledovať spanilú jazdu Kanady, ktorá prehrala úvodné tri zápasy v skupine, no napokon bola majstrom sveta, bola pasia.

Riga bola menšou renesanciou slovenského hokeja. Skvelá partia, pekný hokej, jasný odkaz trénera Craiga Ramsayho.

V náročných časoch pandémie muselo srdce nejedného Slováka pookriať. Aspoň na chvíľu sme ako národ neriešili hejt na sociálnych sieťach, nehrali sa na infektológov, doktorov, právnikov, policajných vyšetrovateľov, politológov. Všetci boli hokejoví tréneri. A to je pre mňa čaro majstrovstiev sveta. 

Miroslav Kováčik

Americká spoločnosť Liberty Media, vlastník F1, si môže gratulovať. Tohtoročná sezóna bola totiž tou najlepšou reklamou na kráľovnú motošportu.

Boj o majstrovský titul bavil od prvého až po posledné 1297. kolo sezóny. A to doslova. Nechýbali tvrdé súboje, vzájomné kolízie a tiež kontroverzné rozhodnutia, ktoré polarizovali športovú verejnosť.

Pred poslednými pretekmi v Abú Zabí mali Lewis Hamilton a Max Verstappen rovnaký počet bodov. A hoci bol Brit na okruhu Yas Marina rýchlejší a nespravil nič zlé, ôsmy titul mu nebol dopriaty.

Jazdec Williamsu Nicholas Latifi (satelitného tímu Mercedes, pozn.) spôsobil svojou nehodou výjazd safety caru. Verstappen stihol prezuť na čerstvú sadu pneumatík a riaditeľ pretekov Michael Masi mu doprial možnosť zabojovať o titul. V poslednom kole celej sezóny.

Pochopiteľne, fanúšikovia Hamiltona boli poriadne nasrdení a zrejme aj právom. Rovnako by však boli na tom fanúšikovia holandského jazdca, pokiaľ by sa preteky dojazdili za safety carom.

A úprimne, ak by ako prvý prešiel cieľom Bernd Mayländer, nebolo by to dôstojné vyvrcholenie sezóny, ktorá vo všetkých ohľadoch nemá za ostatnú dekádu konkurenciu.

V kľúčovom momente ukázal Verstappen svoj pretekársky inštinkt. Nečakal na rovinky a DRS zóny. Možno bol príliš odvážny, možno trochu nerozvážny. Predbiehacím manévrom v piatej zákrute však dokonale zaskočil Hamiltona.

Formula 1 opäť ukázala, že pokiaľ sa neodmáva šachovnicovou vlajkou, tak nie je o ničom rozhodnuté. Priznám sa, že desať kôl pred koncom som si tiež myslel, že profil Maxa Verstappena ako čerstvého majstra minimálne na ďalších dvanásť mesiacov odložím.

Napokon mohol byť zverejnený už v roku 2021 - po sezóne, ktorá bola jednou z najlepších v 72-ročnej histórii F1.

Daniel Dedina

Majstrovstvá Európy vo futbale sa konajú len raz za štyri roky. Vplyvom pandémie nabralo EURO 2020 ešte výnimočnejší charakter, prvýkrát sa uskutočnilo v nepárnom roku. 

Futbaloví fanúšikovia si na nového kráľa Európy museli počkať dlhých päť rokov. Šampiónom sa stalo Taliansko. Zaslúžený triumf spečatilo na posvätnej pôde finálového súpera - v londýnskom Wembley.

V prípade Talianov je fascinujúce najmä to, akou radikálnou zmenou prešiel ich štýl hry. Vyhrajú 1:0, tradovalo sa roky o ich zápasoch. 

Z mužstva s dokonale prepracovanou defenzívou, ktorá im dokázala vyhrávať stretnutia, ale často nudila, sa stala ofenzívna mašina s bleskurýchlym a zdrvujúcim prechodom do útoku. Z nezáživného tímu sa stal najpozerateľnejší.

Paradoxom je, že hoci Taliansko až v októbri prišlo o rekordnú sériu 37 zápasov bez prehry, na majstrovstvách sveta v Katare sa vôbec nemusí predstaviť.

V kvalifikačnej skupine mu priamy postup vyfúklo Švajčiarsko. V baráži ho pri predpokladanom scenári čaká vo finále súboj titanov proti Ronaldovmu Portugalsku.

Zo slovenského pohľadu priniesol športový rok 2021 dva momenty, ktoré prevyšujú ďalšie skvelé výkony. Prvým je zlatá olympijská medaila strelkyne Zuzany Rehák Štefečekovej. V trape žien sa postarala o svetový i olympijský rekord.

Absolútnym vrcholom je zisk veľkého glóbusu za triumf vo Svetovom pohári v podaní Petry Vlhovej. Ide o fenomenálny úspech, ktorý už lyžiar zo Slovenska možno nikdy nezopakuje.

Patrik Fotta

Ako prvý Slovák v histórii dokázal získať Stanley Cup dvakrát po sebe. Pred pár dňami sa stal premiérovo víťazom ankety Hokejista roka.

Treba dodať, že úplne zaslúžene. Erik Černák získal v júli s Tampu Bay svoj druhý majstrovský titul. Patril k oporám svojho tímu. Mal pri tom iba 24 rokov. 

Erika som zažil ešte ako „mladé ucho“ v Košiciach. V sezóne 2014/15 nastupoval v prvej obrannej formácii s kapitánom Martinom Štrbákom. Tak ako sa postupne zdokonaľovala jeho hra na ľade, zlepšovali sa aj jeho komunikačné schopnosti. 

Spomínam si na rozhovor s ním po návrate z MS juniorov v Kanade 2015, kde Slováci získali bronzové medaily. Takmer každú odpoveď začínal pre hokejistov typickou slovnou barličkou „tak určite“. Tá sa u neho s pribúdajúcimi rozhovormi postupne vytrácala.

Čo sa však nezmenilo bola jeho skromná povaha a obrovská húževnatosť v spojení s pracovitosťou. Práve tie ho dostali do najlepšej ligy sveta, kde zatiaľ zažíva kariéru ako z rozprávky.

Prvú oslavu s pohárom Lorda Stanleyho zmarila Černákovi po úspešnej sezóne 2019/20 pandémia koronavírusu. Zrejme ani vo sne netušil, že o rok sa jeho tím znova prebojuje až do finále a opäť bude nad hlavu dvíhať slávnu trofej.

Tú napokon mohol priniesť aj do Košíc. Nebola to však veľkolepá párty v centre s tisíckami ľudí ako v roku 2003, keď Stanley Cup zavítal do Košíc vďaka Jiřímu Bicekovi.

„Ľahšie ho bolo vyhrať, ako priviezť do Košíc,“ pousmial sa Černák nad komplikáciami, ktoré sprevádzali príchod vzácnej trofeje.

Za úsmev na tvárach menších i väčších fanúšikov to úsilie však rozhodne stálo. 

Titanila Bőd

Stáli nehybne, v objatí, bez slov. Dve osobnosti známe aj z Fortuna Ligy. 

Jeden z nich pred niekoľkými rokmi týždeň čo týždeň vysvetľoval očakávanú taktiku pred zápasom so Zlatými Moravcami či so Senicou. 

Druhý z nich hrá v slovenskej najvyššej súťaži teraz, zvyčajne má najviac odbehaných kilometrov na zápas a stretnutia v mixzóne často hodnotí pod vplyvom emócií – so šibalským úsmevom či so slzami v očiach. 

Slzám sa neubránil ani na trávniku mníchovskej Allianz Areny.

EURO 2020 prinieslo mnoho silných momentov, a medzi nimi má určite miesto aj tento: Marco Rossi, bývalý tréner DAC a v súčasnosti kouč maďarskej reprezentácie utešuje Andrása Schäfera, stredopoliara Dunajskej Stredy po stretnutí s Nemcami.

Po stretnutí, v ktorom sa zrodila remíza 2:2. 

Ak by nedostala gól šesť minút pred koncom, maďarská futbalová reprezentácia by postúpila zo „skupiny smrti“, v ktorej sa stretla s úradujúcimi majstrami Európy Portugalskom (prehra 0:3), s úradujúcimi majstrami sveta Francúzskom (remíza 1:1) a s majstrami sveta z roku 2014 Nemeckom.

Pred šampionátom Maďarom nikto nedával žiadnu šancu. 

Lenže Rossi, 57-ročný Talian stmelil tím ako už dávno nikto predtým a na favoritov vymyslel taktiku, ktorá fungovala. 

22-ročný Schäfer sa pritom stal stabilným členom národného tímu len tesne pred šampionátom a určite v tom zohral rolu aj fakt, že pre zranenie chýbali skvelí stredopoliari Zsolt Kalmár a Dominik Szoboszlai. 

Nakoniec aj výkony na kontinentálnom šampionáte priniesli Andrásovi Schäferovi ocenenie pre maďarského futbalistu roka 2021.

Neúnavný hráč Dunajskostredčanov sa proti Nemcom blysol odvážnym gólom hneď po rozohrávke po vyrovnávajúcom góle domácich na 1:1.

Skvelou prihrávkou ho našiel Ádám Szalai a Schäfer bez strachu išiel hlavou do súboja s vybiehajúcim Neuerom.

Keď sa lopta dostala do siete, kričal vo vytržení on i celý maďarský tábor. Na konci prišlo vyrovnanie, veď od čias Linekera vieme, že na konci zápasu vždy Nemci zvíťazia, alebo remizujú. Skrátka uhrajú ten výsledok, aký potrebujú.

Maďarsko nepostúpilo zo skupiny na EURO. Hanbu si však neurobilo. Aj vďaka osobnostiam, ktoré skúsenosti získavali aj na slovenských trávnikoch. 

Ivan Mriška

Niektorí sa chytali za hlavu, iní sa smiali. Všetci na tribúne boli zaskočení. V zápase piatej ligy ŠK Podlužany – FC Veľký Kýr prekonal hosťujúci Zsolt Bálint súperovho gólmana takmer cez celé ihrisko.

Pre jedného veľká sláva, pre iného hrubá chyba. Podobné momenty sa vo futbalovom svete vidia len málokedy. Sú raritou.

Každý brankár by rád podobný gól dal. No na druhej strane by hanbu inkasovania od brankára súpera znášal ťažko.

Bola by to blamáž. 

Chyby sa však stávajú. Na profesionálnej i amatérskej úrovni. Futbalisti by ich preto mali brať s úsmevom. Veď futbal sa hrá hlavne pre zábavu. A na úrovni nižších líg to platí dupľom.

Počas roka 2021 sa na slovenských trávnikoch udialo viacero zaujímavých momentov.

Svojím gestom zaujal tiež Štefan Markulík z TJ Slovan Smižany, ktorý sa v šiestej lige na Dolnom Spiši za vyrovnaného stavu priznal, že nebol faulovaný.

Odmietol kopať pokutový kop, za čo mu diváci tlieskali. Bola to veľká vec. Nevídaná.

Po zápase ho velebili aj hráči súpera, ktorí mu verejne poďakovali. 

Po záverečnom hvizde sa tak nehovorilo o výsledku, ale o nečakanom geste. Ktoré je aj na dedinské súťaže vzácnosťou.

Svojím konaním napodobnil Petra Cögleya z ViOnu Zlaté Moravce – Vráble, ktorý to urobil rovnako proti Seredi.

Pozitívne konania športovcov majú vždy u čitateľov úspech. Mojim prianím do roku 2022 preto je, aby sme v redakcii zachytávali hlavne takéto momenty a aby nešportové konanie z ihrísk vymizlo.

Miloslav Šebela

Pre šport to bol rok netradičný a na silné momenty dosť bohatý. Mnoho senzačných výkonov padlo na tokijskej olympiáde, na futbalovom EURO bolo veľa napínavých momentov, aj boj Petry Vlhovej o Veľký krištaľový glóbus bol jedinečný.

Pre mňa je však momentom tohto roka posledné kolo Veľkej ceny Abú Zabí F1.

Sledoval som efjednotku roky a zvraty, nehody, súboje tu boli. Aj v roku 2008 sa stal Lewis Hamilton majstrom sveta doslova až na cieľovej rovinke, ešte keď vchádzal do posledného kola, ním nebol.

Lenže to je iný príbeh. Záveru sezóny v efjednotke sa tento rok podľa mňa nič nevyrovná. 

V súťažiach, ktoré sú dlhodobé a trvajú celú sezónu, si celkový víťaz svoju pozíciu buduje. Nie je to záležitosť jedného momentu.

Dokonca aj v samotných pretekoch, si víťaz svojim majstrovstvom získava náskok. Ako keď vytrvalec beží maratón. Svoj výsledný čas nezíska rýchlym tempom na posledných kilometroch. 

V Abú Zabí sa všetko vyvíjalo v tomto duchu. Lewis Hamilton viedol, mal solídny náskok a posúval sa k titulu majstra sveta.

Futbalovou terminológiou by sa dalo povedať, že vo finálovom súboji o titul viedol nad Maxom Verstappenom 3:0. Deväť kôl pred koncom mal náskok, ktorý by Holanďan nemal šancu zmazať. 

Lenže prišla nehoda Nicholasa Latifiho, na trať sa dostal safety car, rozdiely medzi pretekármi sa zmazali a šéf pretekov Michael Masi rozhodol, že všetko bude zaujímavejšie, ak nechá o titul bojovať oboch súperov proti sebe.  

Z maratónskeho behu a náskoku, ktorý si Hamilton pracne budoval, sa zrazu stal šprint na sto metrov. 

20 veľkých cien v priebehu roka ani predchádzajúcich 57 kôl nič neznamenalo. Boj o titul majstra sveta a veľkú prestíž sa skrátil na 5-kilometrový okruh.  

Kto lepšie prejde to posledné kolo, bude majstrom sveta. V konečnom dôsledku by na tom ani nič nebolo, keby obaja jazdci mali rovnaké podmienky.

No kým Hamilton ostal na zodratých pneumatikách, Verstappen si ich rýchlo vymenil. Mal nové a tým pádom, bol automaticky na trati rýchlejší. Prirodzene, v šprinte, ktorý sa odohral v poslednom kole, zvíťazil. Ak by to bolo naopak, bol by zlým pretekárom.

Keď som sledoval udalosti posledných kôl, sedel som v nemom úžase. Ťažko nájsť adekvátne prirovnanie. Bol to zvrat, ktorý by sa bez zásahu Masi nikdy nestal.

Tím, ktorý vedie 3:0 vo futbale v 89. minúte, nemôže prehrať na pokutové kopy, keď súper tie tri góly nestrelí. Verstappen ich nestrelil. Jeho jazdecké kvality sú nesporné. Ale v rozhodujúcich pretekoch mu k titulu pomohol riaditeľ pretekov Michael Masi. 

Ak nie ste fanúšikom motošportu, tak neopakovateľná a veľmi napínavá bola cyklistická klasika Paríž – Roubaix, ktorú zmenil dážď prakticky na boj o prežitie. 

Jana Sedláková

Dlho som uvažovala, ktorá udalosť pre mňa definovala športový rok 2021 najviac. Už som mala pripravené, čo by som mohla ja pridať k tomu, že Petra Vlhová, lyžiarka z malej krajiny, prakticky len s podporou svojej rodiny, sa stala najlepšou lyžiarkou na svete.

Vedela by som si predstaviť dodať pár viet k pekným príbehom, ktoré napísali slovenskí olympionici s medailami z Tokia. Aj pôsobenie slovenských hokejistov na majstrovstvách sveta by bolo na samostatný príbeh.

Mohla by som písať o neuveriteľných súbojoch Maxa Verstappena s Lewisom Hamiltonom v F1.

Rovnako tak by som dokázala napísať siahodlho o tom, ako Novak Djokovič možno bude jedným z najúspešnejších športovcov histórie, ktorým chýba zlato z olympiády.

No vlastne ak by som si vybrala ktorúkoľvek z týchto udalostí, mala by som pocit, že všetky ostatné posúvam do úzadia.

Športovou udalosťou roka je pre mňa niečo, čo šport presahuje. Sú to úprimné spovede tenistky Naomi Osakovej a gymnastky Simone Bilesovej o mentálnom zdraví. Navyše, vo svojej knihe o zisku veľkého glóbusu načrtla pohľad do psychiky športovca aj Slovenka Petra Vlhová.

Nie je ničím výnimočným, ak hovoríme o tom, že nejakého športovca zastihlo zranenie, ale zabúdame, že rovnako zranená môže byť myseľ. Vidíme len úsmevy po víťazstvách a sklamania po prehrách.

Ale nevidíme, že niekto, kto sa od útleho detstva sústredí na to, že raz bude v nejakom športe najlepší, môže za úsmevom skrývať obavy z toho, čo robí.

Ešte v januári, keď vyhrala Naomi Osaková Australian Open, tenisoví experti jej prorokovali, že má na to, aby bola jednou z najlepších tenistiek histórie. No ona potom nečakane prestala chodiť na tlačové konferencie a stiahla sa.

Priznala, že sa bojí, že jej odpovede pre médiá nie sú dosť dobré. Mohli by sme hovoriť o tom, či jej kroky neboli trochu nepremyslené. No to sa stáva, ak niekto robí veci ako nikto pred ním. 

Keď sa začala olympiáda, jednou z najzaujímavejších postáv mala byť Simone Bilesová. Tá však priznala strach z niektorých riskantných gymnastických prvkov a odhlásila sa z viacerých súťaží. Legenda gymnastiky priznala, že sa vlastne bojí toho, čo robí.

Možno by si niekto povedal, že či jej trvalo tak dlho, kým na to prišla. No opäť si predstavme, že pred celým svetom odhalíme svoj najväčší strach.

No a na záver spomeniem aj Petru Vlhovú a jej úprimné odpovede v knihe. Čo napríklad stálo za mnohými jej štvrtými či piatymi miestami… Tiež priznala otvorene svoje pocity.

Pre mňa je teda udalosťou odvaha úspešných športovkýň ukázať, čo cítia. Nie sú len nejaké stroje na výsledky.

My fanúšikovia si často len povieme: „Vyhrala! Takže musí vyhrať aj nabudúce!“ alebo po prehre naopak: „No, mala by sa nad sebou zamyslieť, pôsobila, akoby sa jej ani nechcelo.“

A nevidíme, čo všetko je za tým. A to je to, čo by si pri necitlivých komentároch po neúspechoch mali uvedomovať fanúšikovia. Pri všetkých športovcoch bez výnimky. Podobné obavy či vyhorenie sa totiž môžu týkať kohokoľvek. Aj tých, ktorí o tom verejne nehovoria.

Karol Svozil

Bola to krásna decembrová nedeľa. Hoci vonku padal studený dážď, srdce mnohých hádzanárskych fanúšikov hrialo. Nórky pôsobili ako z úplne iného sveta. Úplne iný level. 

Platilo to od 29. minúty finálového duelu majstrovstiev sveta proti olympijským víťazkam Francúzkam. Tie od tohto momentu pôsobili úplne bezradne, ako zmoknuté kurence.

Nórky z beznádejných 10:16 za tri a pol minúty na prelome polčasov vyrovnali na 16:16. A zvíťazili úplne s prehľadom pohodlne 29:22. Získali svoj štvrtý svetový titul.

Čo vo svetovej mužskej hádzanej platí o Dánoch, sa v ženskej právom hovorí o Nórkach. Ich herný system je najlepší na svete.

Nemôžeme pritom opomenúť skvelú islandskú trénerskú školu. Po tom, čo v roku 2016 doviedol Dagur Sigurdsson k zlatu na ME a bronzu na olympiáde nemeckých mužov, tentokrát Nórky na trón posadil jeho krajan, Thorir Hergeirsson. 

Ten na lavičke nórskej ženskej reprezentácie sedí už 12 rokov. Nemeckí komentátori televízie ZDF sa na ňom zabávali, že aj vďaka plynulej nórčine na nich už skôr pôsobí ako rodený Nór. Hovorí sa, že Islanďania preferujú skôr Dánčinu, Nórčina je pre nich úplne cudzia.

Nórsky gólový stroj funguje aj vďaka extrémnej sebadôvere vo vlastné sily. Psychika, chémia, technická dokonalosť najlepšia na svete Nórky predurčuje víťaziť. 

Príkladom im je dlhoročná kapitánka Nora Morková, ktorá sa do tímu vrátila po prestávke zavinenej psychickou nepohodou, aspoň tak sa v tejto otázke opatrne zmieňujú niektoré nórske médiá. 

Na začiatku nedávno skončených MS v Španielsku ešte nepôsobila natoľko herne sebavedomá než v minulých rokoch.

Rovnako to platilo aj o jej výkone vo finále. Počas prvých minút zápasu o zlato jej streľba nefungovala. No po tom, ako zapla ona, priamo úmerne sa zapol aj nórsky gólostroj. 

Tomu výrazne pomohol svojim citom pre moment Hergeirsson. Do zápasu za veľmi nepriaznivého stavu poslal dovtedy na lavičke sediacu Henny Reistadovú, ktorá bola rozhodujúcou hráčkou počas spomínaného obratu.

Nora Morková ešte minulý rok povedala, že sa narodila s dvoma časovanými bombami v kolenách. Potvrdzuje to deväť operácii, po ktorých sa vždy vrátila silnejšia.

Nora sa však nikdy nevzdala a dnes je z nej štvornásobná majsterka Európy, dvojnásobná majsterka sveta, z olympiády v Riu má bronz. Posledný bronz Nóriek z Tokia nezažila, keďže v tíme nebola. A zrejme aj preto to nebolo zlato.

Šimon Čop

Že má Slovensko výnimočnú generáciu hokejových talentov sa šuškalo už dávno. Žijú však v smolnom období – rušia sa medzinárodné akcie, covid im hatí možnosť bojovať na najvyšších fórach.

Mali sme jedno šťastie, že sa v auguste odohral prestížny Hlinka Gretzky Cup. Prehliadka ôsmich krajín s reprezentantmi do osemnásť rokov.

Mladí slovenskí hokejisti konečne mohli dokázať, že ich skauti, médiá a odborníci nechvália náhodou.

A dokázali. Takú radosť zo slovenského hokeja neprežívali tunajší fanúšikovia poriadne dlho. Ktovie, koľko ľudí sa o turnaji s názvom „Hlinka Gretzky Cup“ dopočulo po prvý raz, a to len vďaka nim.

Slovensko vedené Šimonom Nemcom, Jurajom Slafkovským, Daliborom Dvorským, Filipom Mešárom či Rastislavom Eliašom zaznamenalo historický úspech. Druhé miesto.

Slávny turnaj ovládali od začiatku. Na úvod porazili po rýchlom úvode USA 5:2, v skupine narazili aj na Švédov, ktorých zdolali po dráme 4:3, no a s Nemcami nemali najmenší problém, vyhrali 12:2.

Výsledok? Prvé miesto v skupine. Už po základnej fáze turnaja bolo evidentné, že to bude o dvoch krajinách. Rusi mali v druhej skupine navlas rovnaké štatistiky – tri výhry, deväť bodov, skóre 21:7.

Semifinále Slovenska proti Fínsku si pamätám veľmi živo. Sedel som na terase s kamarátom, ktorý hokej sleduje tak raz do roka. O Hlinka Gretzky Cupe v živote nepočul.

Ale keď videl, ako ničíme Fínov, dávame im gól za gólom a nepúšťame ich k ničomu, doslova nechápal. A ani sa nečudujem, veď sme si od podobných výkonov dávno odvykli.

Škoda nepodareného finále. Ani tam sme nehrali zle, no Rusi boli omnoho efektívnejší. Prehra 2:7 nemrzí, naopak. Smutnejšie je niečo iné.

Druhé miesto a celkové vystúpenie Slovákov ukázalo, že na majstrovstvách sveta do osemnásť rokov by sme patrili medzi top favoritov na medailu. Lenže šampionát nižšej kategórie, kam sme v roku 2019 zostúpili, sa pre pandémiu nekonal už dva roky po sebe.

A tak najlepšia generácia Slovenska za dlhé roky, možno dokonca v histórii, nikdy nedostane šancu priniesť domov medailu z majstrovstiev svojej kategórie.

Snáď sa to raz podarí na MS do 20 rokov.