Učil sa od Libu. K hokeju ho priviedol Hašekov dres poliaty šampanským

Hokeju sa začal venovať až v piatej triede. Hoci ho za to viacerí kritizovali a neverili mu išiel za svojím snom. Tvrdá drina v spojení s talentom sa začali postupne vyplácať.

Útočník HC Košice JURAJ ELIAŠ si vo svojich 19-rokoch vybojoval stabilné miesto v zostave A-tímu. V drese oceliarov strelil v aktuálnej sezóne Tipos extraligy dva góly.

Odmenou za jeho výkony bola aj pozvánka do reprezentačnej dvadsiatky, s ktorou sa predstavil na nedávnych juniorských majstrovstvách sveta v Edmontone.

Spomínate si na váš prvý zážitok v súvislosti s hokejom?

Keď som bol ešte úplne maličký a len som lozil po zemi, vraj som strhol z vešiaka originálny dres Dominika Hašeka, ktorý mal môj otec vo svojej zbierke. Bol dokonca poliaty šampanským z majstrovských osláv. Natiahol som si ho na seba a to bol asi môj úplne prvý kontakt s hokejovým svetom. Dá sa povedať, že už vtedy som si vybral šport, ktorému sa budem venovať.

Najskôr ste hrávali futbal. S hokejom ste začali až v piatej triede. Vnímate to tak, že vám zopár rokov ušlo?

Začať s hokejom v piatom ročníku je dosť neskoro. Stretával som sa aj s kritikou. Prvý rok nebol jednoduchý, ale keď som dostal väčší priestor, začalo sa mi dariť. Som veľmi vďačný za šancu, ktorú mi dal v Košiciach tréner Ľubomír Micák.

Aká bola reakcia vašich rodičov?

Priznám sa, že mama radšej ani nechodila na tréningy, pretože to bolo utrpenie. Nevedel som poriadne stáť na korčuliach. Častejšie som bol na ľade. Začal sa mi však venovať tréner Igor Liba. Keďže som mal obrovskú chuť do hokeja, podarilo sa mu za dva mesiace naučiť ma základy. Potom som sa postupne prepracoval všetkými kategóriami až do A-tímu.

Bol pre vás Igor Liba mentorom a zároveň vzorom?

Spočiatku som ho nevnímal ako legendu, ktorou jednoznačne je. Môj otec mi stále rozprával, aké mám obrovské šťastie, že si ma pán Liba obľúbil. Spoznal som ho tak, že som prišiel na korčuľovanie, ktoré organizoval pre deti. Niečím som ho zaujal a začal sa mi individuálne venovať. Všetky základy, ktoré ma naučil, využívam dodnes.

Keď som sa dozvedel o ňom a o jeho kariére, uvedomil som si, že to bol hráč svetovej úrovne. Časy, v ktorých hrával, mu úplne neumožnili ukázať to, čo v ňom bolo. Napriek tomu patril k najlepším hráčom na svete. Rady od takého človeka majú cenu zlata.

Kto bol v minulosti vašim hokejovým vzorom a koho obdivujete v súčasnosti?

Od skorého veku bol mojím vzorom Ladislav Nagy. Zhodou okolností bol kamarát môjho otca. Prvé hokejky, s ktorými som hrával, boli práve od neho. Boli špeciálne zahnuté. Neskôr sa mojím idolom stal pán Liba.

Zo zahraničných hráčov sa mi vždy páčil Malkin, s ktorým mám podobné fyzické parametre a aj štýl hry. Okrem neho sa mi pozdáva hra Draisaitla, McDavida či MacKinnona.

Dva roky ste sa zdokonaľovali v prestížnej salzburskej hokejovej akadémii. Čo vám to dalo?

Veľmi veľa. Hovorí sa, že je to jedna z najlepších akadémií na svete. Okrem športovej stránky som sa tam naučil pokory aj samostatnosti. Hráči tam majú k dispozícii výborné zázemie a skvelé podmienky pre rozvoj. Je to ako bývať v päťhviezdičkovom hoteli so štadiónom. Navyše tam pôsobia výborní tréneri. Nemci aj Rakúšania sa v hokeji posúvajú veľmi rýchlym tempom dopredu, čo bolo vidno aj na nedávnych MS do 20 rokov.

Od juniorského šampionátu už ubehlo zopár týždňov. Čo ste si z nich odniesli?

Zo všetkých rokov, ktoré som strávil v reprezentácii, sa práve tento rok zišla najlepšia partia. Bola to veľká zásluha realizačného tímu. Okrem zápasov proti Nemecku a Fínsku sme MS zvládli veľmi dobre. Pre mňa to bola skvelá skúsenosť ako sa porovnať s hráčmi svetovej úrovne. Väčšina chlapcov, ktorí tam hrali, boli alebo budú draftovaní do NHL. Ja som zistil, že keď na sebe budem stále tvrdo drieť, môžem sa k tejto elitnej skupine hráčov časom priblížiť.

Najväčším zážitkom boli zápasy proti Kanade a USA. Mal som pocit, že práve proti ním sa mi hralo najlepšie. Oba tímy hrali otvorený hokej, čo mi vyhovovalo. Menej sa taktizuje a je to viac taký hokej z jednej strany na druhú. Aj samotné klzisko tomu pomáha. Celkovo boli MS pre mňa krásnou skúsenosťou. Budem na nich spomínať do konca života. Pevne verím, že ešte niekedy zažijem atmosféru svetového šampionátu.

Šampionát sa uskutočnil v tzv. bubline. Nemohli ste chodiť nikde okrem štadióna a hotela. Ako ste trávili voľný čas?

Veľa toho na výber naozaj nebolo. Čítal som knihy, učil sa do školy a sledoval som filmy, či seriály na Netflixe. 

Čo si rád pozriete?

Dúfam, že to nebude čítať nejaký psychológ a nevyhodnotí mi nejakú poruchu. Kriminálne dokumenty o zločincoch či vrahoch. Naposledy som videl dokument o najhľadanejších mužoch sveta. Spoluhráč z Košíc Mišo Chovan mi odporučil seriál Money Heist, za čo som mu veľmi vďačný. Na druhej strane nebol dobrý nápad začať ho pozerať počas MS. Je to jeden zo seriálov, ktoré sú veľmi návykové. Nevedel som to len tak vypnúť. Pozeral som ho aj do druhej v noci a na ďalší deň sme mali zápas.

Z filmov mám rád komédie. Mojím obľúbeným hercom je Kevin Hart a tiež Dwayne Johnson alias The Rock. Rád si teda pozriem filmy, v ktorých účinkujú.

Jedným z vašich blízkych cieľov je hrať hokej a zároveň študovať na univerzite v USA. Akej oblasti sa chcete venovať?

Rozhodujem sa medzi právom a ekonomikou. Priznám sa, že viac ma bavia čísla ako zákony. Preto sa skôr prikláňam k ekonómii. Dostal som už nejaké ponuky z amerických univerzitných tímov, ale musím si počkať kým sa upokojí situácia s koronavírusom a potom vycestujem do zámoria.

Tento rok by som chcel získať čo najviac skúseností so seniorským hokejom. V zámorí to môže byť pre mňa výhoda, keďže chlapci tam nemajú veľa možností ako si zahrať na seniorskej úrovni. Verím, že to potom dokážem zúročiť a postupne sa prebojujem až do NHL.

Na Slovensko ste sa aj s rodinou prisťahovali, keď ste mali desať rokov. Pred tým ste žili v maďarskej Níreďháze. Aký je váš pôvod?

Obaja rodičia sú Slováci. Otec však pracoval dlhé roky v Maďarsku. Na Slovenskom sme prišli, keď som nastupoval do štvrtého ročníka na základnej škole. Najskôr som hrával futbal za mládež MFK Košice. Potom som sa rozhodol, že chcem hrať hokej. Odmalička to bol môj sen. V Maďarsku však na to neboli ideálne podmienky.

Aké máte spomienky na život v Maďarsku?

Veľmi pekné. Níreďháza je krásne mesto. Všade sa dá rýchlo dostať aj na bicykli. Ľudia sú tam k sebe veľmi milí a dobrosrdeční. Práve to som si zobral do života a tiež sa tak snažím k druhým správať. Nestretol som sa tam so závisťou. Život je tam asi jednoduchší, ako na Slovensku.

Ešte donedávna som tam chodil ku kaderníčke, pretože som bol na ňu zvyknutý. Mám tam veľa kamarátov a známych. Veľmi rád sa tam vraciam. Po Košiciach je to môj druhý domov.

Nedávno tam postavili prvý zimný štadión. Škoda pandémie, pretože som plánoval, že si tam budem v lete privyrábať ako tréner korčuľovania. Keď sme tam žili, museli sme čakať , kým v zime zalejú tenisové kurty v hale vodou.

Ovládate plynule maďarský jazyk?

Plynule už asi nie, pretože som vyšiel z cviku. Viem sa dohovoriť na veľmi dobrej úrovni. Nedávno k nám do tímu prestúpil maďarský reprezentant Ádám Vay. Keď sa spolu rozprávame, nikto v šatni nám nerozumie, takže sa môžeme baviť o čom len chceme.

Keď som bol dieťa, učil som sa maďarčinu, angličtinu aj slovenčinu. Navyše sme mali kamarátov Rusov, takže som sa naučil aj ruštinu. Neskôr som sa ešte učil aj nemčinu. Je to super aj pre hokejový život. Všade kam prídem môžem rozprávať rečou danej krajiny.

V Košiciach ste v seniorskom áčku druhú sezónu. Čo pre vás pôsobenie v tíme oceliarov v najvyššej súťaži znamená?

Už keď som bol malý chlapec, občas sme chodili do Košíc na hokej. Bol to pre mňa vždy obrovský zážitok. Košice boli pre mňa vždy klubom číslo jeden na Slovensku. Stále som sníval o tom, že si budem môcť obliecť košický dres.

V tíme hráte aj s vašim o tri roky mladším bratom Rastislavom, ktorý je brankár. Poznáte sa z hokejovej stránke dokonale?

Ja viem, kde sú jeho slabiny a on pozná moje kľučky. Paradoxom je, že doma sme to mali vždy naopak. Ja som bol v bránke a on v útoku. Vysvetľuje mi, čo brankári robia pri určitých situáciách. Je to pre mňa veľká výhoda mať doma brata brankára.

V aktuálnej sezóne pôsobí v extraligových tímoch veľký počet mladých hráčov. Nedávno dokonca Dalibor Dvorský z Banskej Bystrice prekonal rekord Mariána Gáboríka. Stal sa najmladším strelcom v najvyššej súťaži, keď skóroval vo veku 15 rokov. Praje súčasná éra mladíkom?

Daliborovi by som chcel pogratulovať. Pred sezónou sme sa v lete pripravovali spoločne. Je to skvelý chlapec s veľkým talentom. Má v sebe niečo podobné ako Martin Réway.

Ťažko povedať, či nám táto éra praje. Pre koronavírus sme nemohli vycestovať do zámoria, ale na druhej strane viacerí mladí hráči dostali príležitosť zahrať si mužskú extraligu, čo by sa bežných okolností asi nebolo možné, pretože by tu bolo viac cudzincov. V budúcnosti môžeme skúsenosti, ktoré teraz nazbierame, zúročiť.