Jedenásť sekúnd. Už odpočítavame posledných desať. Morrow posúva na Silka. Päť sekúnd! Veríte na zázraky? Áno!

Tieto slová spravili zo športového komentátora Ala Michaelsa legendu a stali sa symbolom zápasu, ktorý vošiel do dejín ako Zázrak na ľade (Miracle on Ice). Nebola to len hokejová udalosť storočia. Pred 45 rokmi to znamenalo oveľa viac.

Štyri dni pred Silvestrom 1979 vkročili do Afganistanu sovietske vojská. V ére studenej vojny to vyvolalo ďalšiu vlnu napätia medzi dvoma svetovými veľmocami.

„They have to pay,“ rozčúlil sa americký prezident Jimmy Carter. Siahol k tomu, čo bolo prvé naporúdzi. Práve sa schyľovalo k prvej olympiáde vo východnom bloku, na ktorú sa chystala Moskva.

„Ak Sovieti nestiahnu vojakov z Afganistanu, treba zmeniť dejisko Hier, alebo ich zrušiť,“ žiadal pol roka pred ich otvorením Carter. „To je totálna hlúposť,“ reagoval sovietsky vodca Leonind Brežnev.

Carterovo ultimátum vypršalo 20. februára. V tejto vyostrenej atmosfére, 22. februára 1980 nastúpili vo finálovej skupine olympijského turnaja v hokeji v Lake Placid proti sebe tímy USA a Sovietskeho zväzu. O favoritovi zápasu nikto nepochyboval.

Rýchlosť, kondícia, disciplína

Sovieti sa na sklonku 70. rokov minulého storočia otriasli po niekoľkých neúspechoch (MS 1976 i 1977, Kanadský pohár 1976) a opäť vládli svetovému hokeju.

Suverénne vyhrali majstrovstvá sveta 1979 na domácom ľade, keď vyhrali všetkých deväť zápasov so skóre 70:17. V takzvanej vyzývacej sérii (Challenge Cup) rok pred zimnými hrami v Lake Placid zborná zdolala v dvoch z troch súbojov výber hviezd NHL, v rozhodujúcom vysoko 6:0.

Veteráni Boris Michajlov, Valerij Charlamov, Alexander Maľcev, či Vladimir Petrov si stále udržiavali skvelú fazónu a o slovo sa už hlásili ambiciózni mladíci ako Sergej Makarov a Vladimir Krutov.

V bránke stále výnimočný Vladislav Treťjak. Sovieti útočili v Lake Placid na piate olympijské zlato za sebou a tréner Viktor Tichonov pred turnajom vyhlásil: „Čaká nás najdôležitejší turnaj za ostatné štyri roky. Tužíme po zlatej medaile a najťažším bude pre nás zrejme súboj s Československom.“

Americký výber viedol tréner Herb Brooks. Ako hráč reprezentoval USA na dvoch olympiádach (1964 a 1968). Mohol aj na ZOH 1960 v Squaw Valley, kde Američania zvíťazili, ale na poslednú chvíľu vypadol z nominácie. Bill Cleary totiž podmienil svoju účasť v tíme tým, že v ňom bude aj jeho brat Bob. Clearyovcom vyhoveli a pre Brooksa už nezostalo v mužstve miesto.

Po skončení kariéry pracoval ako tréner väčšinou na Minnesotskej univerzite a intenzívne sa zaujímal o európsky hokej.

Svoj olympijský tím pre turnaj v Lake Placid formoval rok a pol. Vyberal si z niekoľkých stoviek adeptov, ktorí absolvovali prípravné kempy, kde sa okrem iného podrobili psychologickým testom. Reprezentáciu tvorili veľkí rivali z univerzitných tímov.

Brooks ich zjednotil - aj proti sebe. Viacero tréningov či prípravných zápasov sa skončilo ostrými hádkami. Technická vyspelosť nebola silnou stránkou Američanov. Ich kouč preto stavil na rýchlosť, kondíciu a disciplínu.

V príprave na olympijský turnaj odohral americký tím 61 zápasov. Začal v septembri 1979 zájazdom do Európy, kde nastúpil aj proti reprezentácii Holandska či Nórska.

Neskôr utrpel štyri prehry s tímami NHL so skóre 8:24 a celú sériu uzavrel v newyorskej Madison Square Garden tri dni pred štartom olympijského turnaja prehrou 3:10 – so Sovietskym zväzom.

„Hľadeli sme sa nich so zvesenými bradami a otvorenými ústami. Netušili sme, že sú takí dobrí,“ spomínal po rokoch pre NHL.com Neal Broten.

Československo neuspelo

Domáci vstupovali do olympijského turnaja ako outsideri, ale prvé dva zápasy v základnej modrej skupine ich naštartovali.

Najskôr remizovali 2:2 so silným Švédskom a sebavedomie im dodalo nečakané víťazstvo 7:3 nad Československom (hrali zaň aj bratia Marián, Peter a Anton Šťastný a Vincent Lukáč).

Ďalšie výhry nad Nórskom, Rumunskom a po obrate aj nad Nemeckom vyniesli Američanov do štvorčlennej finálovej skupiny.

Mužstvo Viktora Tichonova hralo v červenej skupine a postúpilo suverénne s bilanciou päť víťazstiev a skóre 51:11.

Okrem Američanov a Sovietov súperili o medaily ešte Fíni a Švédi. Do tabuľky finálovej skupiny sa počítali už ich vzájomné zápasy (USA - Švédsko 2:2 a ZSSR – Fínsko 4:2).

Hviezde hier sa neušla vstupenka

V hľadisku arény Olympic Fieldhouse sa v piatok popoludní 22. februára tiesnilo 8500 divákov. Medzi nimi minimálne jedna celebrita, na ktorú upriamili pozornosť aj kamery televízie ABC - herec a komik Jamie Farr známy zo seriálu M.A.S.H.

O vstupenky na zápas bol obrovský záujem, predávali sa za necelých 70 dolárov, ale niektorí fanúšikovia boli ochotní zaplatiť aj 600. Vstupenka sa neušla ani Ericovi Heidenovi, rýchlokorčuliarovi, ktorý získal na ZOH 1980 päť zlatých.

Najväčšiu hviezdu hier prichýlili na svojom stanovišti Al Michaels (komentátor) a Ken Dryden (bývalý kanadský brankár a v Lake Placid spolukomentátor). Nemal síce najlepší výhľad, ale bol tam.

VIDEO: Top momenty zo zápasu USA - ZSSR

Prejav trénera Herba Brooksa pred zápasom proti Sovietom sa stal v Amerike kultovým - najmä vďaka filmu Zázrak z roku 2004, kde amerického kouča stvárnil herec Kurt Russell.

„Veľké chvíle sa rodia z veľkých príležitostí. A jednu takú dnes večer máte, chlapci. Keby sme hrali s nimi desaťkrát, tak nás deväťkrát zdolajú. Ale nie v tomto zápase! Dnes večer nie! Dnes večer budeme s nimi korčuľovať, dnes večer ich dáme dolu, lebo to dokážeme!

Dnes večer sme najlepší hokejový tím na svete. Toto je váš čas. Ich čas sa skončil. Som chorý a unavený z počúvania o tom, aký skvelý hokejový tím majú Sovieti. Rozmačkajte ich! Toto je váš čas!“

Namiesto Treťjaka Myškin

Američania zaskočili favorizovaného súpera od úvodu agresívnou hrou a aktívnym napádaním, no Sovieti v prvej tretine dvakrát o gól viedli a zdalo sa, že je otázkou času, kedy zlomia americký odpor. Lenže v posledných sekundách prvého dejstva Dave Christian nahodil spoza červenej čiary ľahký puk, ktorý Treťjak len vyrazil pred seba. Dvojica sovietskych obrancov akoby už čakala na sirénu, vrútil sa medzi nich Mark Johnson a vyrovnal.

Kým si rozhodcovia overovali, či gól padol ešte pred koncom tretiny, Sovieti odišli do kabíny. Keď gól uznali, traja hráči a brankár v červených dresoch sa vrátili, aby dohrali poslednú sekundu. Sovieti však prišli bez Treťjaka! Namiesto neho sa postavil do bránky Vladimir Myškin.

„Pamätám si, že som vtedy tomu nevenoval veľkú pozornosť. Považoval som to za Tichonovov taktický ťah, že nechcel poslať Treťjaka späť do bránky na jedno bezvýznamné vhadzovanie. Ale on ho nepostavil už ani po prestávke,“ spomínal s odstupom rokov kapitán Američanov Mike Eruzione.

„Za stavu 2:2 sme prišli do šatne a Viktor Vasilijevič povedal, že do bránky ide Myškin. Najprv som tomu nerozumel. Myslím, že ma vtedy nemali vystriedať. Aj predtým som spravil občas nejakú chybu, no veril som si a môj výkon mal stúpajúcu tendenciu. Myškin je skvelý brankár, ale nebol pripravený na taký tlak,“ komentoval po desaťročiach v denníku Sport-Express Treťjak.

Tichonov neskôr tvrdil, že pokyn k striedaniu Treťjaka dali sovietski funkcionári a Treťjakovi sa za to ospravedlnil.

Veríte na zázraky?

Sovieti ešte raz v zápase viedli (3:2), ale v treťom dejstve sa prejavila americká kondícia. Tichonov stavil na osvedčených veteránov Charlamova či Michajlova (a nie na mladíkov Krutova alebo Makarova), ktorým sa Američania korčuliarsky vyrovnali, ba boli aj lepší.

Gólmi Johnsona a kapitána Mikea Eruzioneho domáci otočili skóre. „Prvýkrát som videl Sovietov ako prepadli panike. Iba nahadzovali puk dopredu dúfajúc, že tam niekoho nájde,“ spomínal Jim Craig.

Zaskočený favorit nedokázal sedem minút v treťom dejstve vystreliť na bránku. Sovieti v závere ani neodvolali brankára. Túto možnosť údajne ani nenacvičovali na tréningoch, Tichonov jej neveril.

„Jedenásť sekúnd. Už odpočítavame posledných desať. Päť sekúnd do konca zápasu! Veríte na zázraky? Áno!“ kričal komentátor Al Michaels.

V USA iba zo záznamu

Komentátorom olympijského turnaja sa stal vďaka tomu, že medzi reportérmi televízie ABC bol jediný, kto v minulosti reportoval hokejový zápas, súboj ZSSR – ČSSR na zimnej olympiáde v Sappore.

V USA nevysielali zápas naživo. Televízna spoločnosť ABC sa pokúsila presunúť začiatok zápasu z piatej hodiny popoludní do hlavného vysielacieho času o ôsmej večer. Ponúkla Medzinárodnej hokejovej federácii 125 000 dolárov.

IIHF však nepresvedčila Sovietov, ani za cenu 12 500 dolárov. Keď hodili úvodné buly, v Moskve bola jedna hodina po polnoci. So začiatkom o štvrtej hodine nadránom moskovského času Sovieti nesúhlasili.

ABC pustila zápas zo záznamu o 20.30, ale mnoho Američanov si to ani neuvedomilo. V dobe bez internetu, či teletextu nebolo ťažké výsledok utajiť. Fanúšikom neprekážalo ani to, že televízia musela niektoré pasáže zo súboja vystrihnúť – na hokej a slalom mužov mala totiž vyhradené dve a pol hodiny.

Zverenci trénera Brooksa museli o zlato ešte bojovať v nasledujúcom zápase proti Fínom. „Ak prehráte tento zápas, ponesie sa to s vami až do smrti,“ kričal kouč na hokejistov. Hoci Američania po dvoch tretinách prehrávali 1:2, opäť slávila úspech ich húževnatosť – vyhrali 4:2.

Súboje proti Sovietom a Fínom vo finálovej skupine ZOH 1980 sú dodnes najsledovanejšie hokejové zápasy v televízii v USA v histórii. Ten prvý videlo 34.2 milióna divákov, druhý (proti Fínom) 32,8 miliónov.

K týmto hodnotám sa priblížilo už len finále ZOH 2010 vo Vancouvri, v ktorom Kanada rozhodla o víťazstve nad USA v predĺžení – zápas si pozrelo v priemere 27,6 milióna divákov.

Šampióni zapálili oheň

Olympijské zlato bolo pre väčšinu hráčov odrazovým mostíkom k profesionálnej kariére. Trinásť hráčov si zahralo v NHL, traja z nich (Broten, Ramsey a Christian) nastúpili na vyše 1000 zápasov.

Tréner Brooks získal lukratívny angažmán v New Yorku Rangers a neskôr koučoval aj ďalšie kluby v NHL.

V roku 2002 sa dostalo hrdinom z Lake Placid ďalšej pocty – zapálili olympijský oheň zimných olympijských hier v Salt Lake City. Brooks bol jedným z koučov amerického výberu na turnaji.

V roku 2004 uviedla spoločnosť Walta Disneyho do kín film Miracle (Zázrak) s Kurtom Rusellom v úlohe trénera amerického tímu. Herb Brooks sa na tvorbe filmu aktívne podieľal, no premiéry sa už nedočkal. Zomrel v auguste 2003 vo veku 66 rokov pri autonehode.

Po smrti sú už aj traja hráči so zlatého tímu. Obranca Bob Suter dostal v roku 2014 infarkt na zimnom štadióne vo Wisconsine. Center Mark Pavelich trpel duševnými problémami a sedel aj vo väzení za napadnutie. Zomrel v roku 2021. Markovi Wellsovi diagnostikovali ochorenie miechy. Podstúpil niekoľko operácií, aby ich zaplatil, predal aj zlatú medailu z Lake Placid. Zomrel v máji minulého roka.

Tichonov: Američania dopovali

Na jednej strane eufória, na druhej sklamanie. Príčiny prehry rozoberajú v Rusku aj s odstupom rokov. Niektorí tvrdia, že Američania mali len obrovské šťastie, alebo, že Sovieti súpera podcenili.

Podľa iných Tichonov spravil osudnú chybu, keď vystriedal Treťjaka. Legendárny brankár to ťažko niesol a bezprostredne po zápase v debate s Charlamovom povedal, že v reprezentácii končí.

Keď vychladol, rozmyslel si to a vydržal ešte štyri roky. Jeho úspešnú kariéru ukončila až prehra 2:7 s Československom na Švédskom pohári 1984.

Treťjak sa v autobiografii posťažoval na podmienky pre športovcov v olympijskej dedine.

„Ubytovali nás v novopostavenej väznici s dvoma radmi ostnatých drôtov. Izby boli také malé, že keď chcel niekto do nej vojsť, ten druhý musel ísť von, alebo vyliezť na poschodovú posteľ.

Medzi miestnosťami nebola žiadna zvukovú izolácia. Keď si Petrov vo vedľajšej izbe kýchol, môj spolubývajúci Krutov vzápätí povedal: Na zdravie! V noci nás trápila zima, museli sme sa prikrývať troma dekami.“

Viačeslav Fetisov, neskorší dlhoročný kapitán Zbornej, po rozpade Sovietskeho zväzu v rozhovore pre Detroit Press prezentoval teóriu, že Tichonov v tíme preferoval hráčov Dinama Moskva, za ktorým stála tajná polícia KGB, na úkor hokejistov z armádneho CSKA.

„Keď boli na ľade hráči Dinama, inkasovali sme tri zo štyroch gólov. Keď som tam bol ja, nedostali sme ani jeden. Ak by sme ten turnaj vyhrali, som presvedčený, že by Dinamo u nás dominovalo.“

Tréner Tichonov aj niektorí hráči zasa špekulovali, že Američania si pomohli zakázanými látkami.

„Nepochybujem o tom, že šliapali na dopingu,“ vravel pre Sport-Express.

„V tretej tretine som šiel na vhadzovanie a tomu Američanovi som ani nevidel do očí. Určite im niečo pichli. Dvadsať rokov nám nestíhali a tu nám nielen, že ušli, ale nás rozdrvili našimi vlastnými zbraňami,“ dodal Viktor Žluktov.

Tichonov čelil po návrate domov tvrdej kritike – aj od stratéga sovietskeho hokeja Anatolija Tarasova. Udržal si však funkciu a v ďalších rokoch vrátil Sovietov na vrchol. Už v septembri 1981 ovládli Kanadský pohár, keď vo finále zničili domácich profíkov 8:1.