Počas kariéry hral v 23 rôznych kluboch. S hokejom precestoval svet, s reprezentáciou získal titul majstra sveta aj bronz na MS. "Mojím spôsobom hry som v mladom veku nemal v NHL veľkú šancu. Keď som už bol skúsenejší, odvážim sa povedať, že svoju pozíciu v NHL by som si 'uhral'," spomína. Hosťom podcastu Vykroč bol hokejista RICHARD LINTNER.

Hovorí sa, že človek je priemerom piatich ľudí, s ktorými vo svojom živote trávi najviac času. S kým najviac času trávite vy?

Najčastejšie samozrejme s rodinou, manželkou a troma dcérami. A potom v Bratislave s kamarátmi a kolegami. Zo známych chalanov z partie sa v poslednom čase najviac stretávam s Ľubom Višňovským, čo nebývalo pravidlo, ale odkedy „Višňa“ začal hrávať golf, zo všetkých stránok vyrástol a sme veľkí parťáci. 

Váš dlhoročný priateľ z Trenčína Marián Hossa hovorí: "Na Citrónovi obdivujem jeho vyrovnanosť a zmysel pre každú srandu. Keď toto zmiešate dohromady, dôjde vám, že Citrón je kamarát ako hrom. Tiež rád špekuluje - na ľade, aj v živote. Nejde k cieľu najjednoduchšou cestou a najlepšie je, keď dá všetkému aj nejakú filozofiu, keď si to okorení podľa vlastného gusta." Boli ste odmalička taký?

Zaujímavá otázka. Neviem, či som taký bol odmala, ale je pravda, že v momente, keď sa mi začne zdať, že niečo ide príliš ľahko, tak ma to prestane baviť. Preto si veci skôr sťažujem a vyberám si komplikovanejšie cesty, či už ide o rôzne projekty alebo pracovné veci. Keď si spomeniem na svoju kariéru, až v ostatných rokoch som si uvedomil, že som urobil svetový rekord v počte tímov, v ktorých som hral.

Niekto to zrátal a myslím, že to bolo 23 tímov, čo je bezpochyby najvyšší počet klubov, ktorý akýkoľvek hokejista mohol stihnúť. Bolo to aj tým, že keď som niekde hral druhú sezónu, tak som si začal uvedomovať, že je to nuda a dokola to isté a prestávalo ma to baviť. Čakal som na koniec sezóny a hľadal som novú ligu či mužstvo, aby som stretol nových ľudí a dostal sa do situácií, ktoré som ešte nezažil. Takže niečo na tom pravdy bude.

Je šport spravodlivý? Dostáva sa športovcovi férovej odmeny za vynaložené úsilie? 

Myslím si, že áno. Aspoň v mojom okolí to tak bolo a z toho, čo som zažil a videl, musím povedať, že podľa mňa je šport veľmi spravodlivý a možno ani bežný život nie je taký spravodlivý ako šport. 

Štatistiky hovoria, že iba 1% zo všetkých detí, ktoré hokej trénujú alebo ho hrajú, sa neskôr stane profesionálnymi hokejistami. Na 99% detí však žiadna profesionálna kariéra nečaká. Aký je rozdiel medzi úspešným a neúspešným športovcom? 

Je to super štatistika, pretože sa o tom málo rozpráva. Keď sa však zameriame na tých 99% chlapcov, ktorí sa nikdy športom alebo hokejom živiť nebudú - získajú výborné návyky. Takisto sa dostávajú do situácie, keď si musia nájsť pozíciu v tímovej hierarchii, čo ich čaká aj v živote. Je to výbava, ktorú dostávajú z kolektívnych športov do života a je nezaplatiteľná. Aj v škole síce prechádzajú určitým procesom, ale rozdiel je, že v športe sa človek musí rozhodovať veľmi rýchlo a ideálne intuitívne.

Počas tréningu sa snaží nadobudnúť nejaké zručnosti, ale v zápase, na rozdiel od školy či práce, už nad tým nemôže rozmýšľať, lebo bude o pol kroka za súperom. Šport je dobrý aj v tom, že človeku dáva príležitosť si najskôr veci osvojiť a potom sa dokázať intuitívne veľmi rýchlo rozhodovať. A v tom majú potom chlapci náskok oproti konkurentom v bežnom živote. 

Vyrastali ste v športovom prostredí, otec bol ligový futbalista Jednoty Trenčín. Vy ste napokon neskončili na futbalovom ihrisku, ale na ľadovej ploche a v roku 1996 vás draftovali zo 119. miesta Phoenix Coyotes. Do zámoria ste však obratom neodišli, najskôr ste si ako 18-ročný otestovali slovenskú ligu v Trenčíne a neskôr aj v Spišskej Novej Vsi. Aký bol prechod z juniorského tímu medzi seniorov? Čo by ste odporučili mladíkom, ako tento prechod zvládnuť?

Pri spomienkach na toto obdobie mi neprichádza na um ani tak športová stránka, skôr mi napadli dve iné príhody. 

Keď som bol v Spišskej Novej Vsi, tréner si ma pred koncom sezóny zavolal a hovorí mi: „Ako by som ti to, Rišo, povedal? Vieš, tí tvoji dospelí spoluhráči vedia súkromný a osobný život zakomponovať do sezóny, ale vidím na tebe, že ty to ešte nevieš. Podľa mňa by tvoja priateľka (terajšia manželka) mala ísť domov do Trenčína a nemala by tu bývať s tebou. Vidím to aj na tréningoch a aj v zápase, že máš také „blatové“ nohy. Vtedy som nechápal, o čom to rozpráva, ale doteraz si to pamätám. S odstupom času musím povedať, že asi mal pravdu a viac som vládal, keď priateľka odišla domov a bol som na Spiši dva mesiace bez nej. 

Druhá príhoda v rámci „prestupu“ od mládeže k mužom sa odohrala, keď som mal 18 rokov a už ma pustili do krčmy. Na Spiši som mal veľa skúsených a starších spoluhráčov ako napríklad Igor Liba, Edo Hartmann, Svitek, Marcinko a ďalší skúsení bývalí reprezentanti. Po zápase sa chodilo do krčmy a dosť sa pilo. Viem, že sme vypili mnoho vínových strikov a povedal som si, že ak po tej sezóne neodídem do Ameriky, tak skončím niekde na protialkoholickom liečení a skončím s hokejom. Ak by som nedostal zmluvu z Phoenixu, tak by sme tu dnes asi nesedeli a nerozprávali sa.

Málokto vie, že Mario Lemieux bol pár rokov celkom silný fajčiar, keď si ako junior osvojil tento zlozvyk. Napriek tomu, že fajčil údajne až škatuľku cigariet denne, dopracoval to v NHL ďaleko. Ako ste mali túto oblasť životosprávy počas kariéry podchytenú? Zľavili ste niečo po jej konci?

O Mariovi som to nevedel, ale viem, že môj bývalý spoluhráč Pavel Bure nenormálne fajčil. Ešte sme pomaly ani nezišli dolu z ľadovej plochy a on už stál vo vedľajších priestoroch zimného štadióna a fajčil jednu cigaretu za druhou. 

Mňa Amerika naučila disciplíne. Počas prípravy a tréningového procesu som sa počas kariéry stále niečo učil a môžem smelo skonštatovať, že ako napredovala moja kariéra, tak som sa pripravoval viac a viac. Dokonca sme mali v Pittsburghu s Martinom Strakom skoro až hádku, keď som sa mu ako mladý chlapec čudoval, prečo tak veľa trénuje, veď to predsa zahrá už aj skúsenosťami. A on hovorí, že to tak vôbec nie je a čím je starší, tak musí viac trénovať, aby stíhal mladým.

Jeho názor som nezdieľal, až kým som sa sám dostal do veku 34-35 rokov. Vtedy som si uvedomil, že tréningové dávky, ktoré som si nakladal, boli možno dvoj až trojnásobné oproti tomu, keď som bol dvadsiatnik. Musím potvrdiť, že tak to reálne aj bolo, ako Martin hovoril.

Po sezóne na Spiši ste teda do Ameriky odleteli a pokúšali sa prebojovať do prvého tímu Coyotes. Toto sa však nepodarilo a prvé dve sezóny ste strávili na farmách v Springfielde a Milwaukee. Medzičasom prišla aj výmena do Nashvillu. Aké boli vaše začiatky? 

Bol som už celkom samostatný, aj angličtinu som v princípe ovládal a čo som nevedel, tak som obkecal a poukazoval. Ale predsa sa pristavím pri tej angličtine. Mal som spoluhráčov, s ktorými som sa musel rozprávať iba po anglicky. Z trenčianskeho gymnázia som ovládal takú „slovenskú angličtinu.“ Spoluhráči sa veľakrát tvárili, že mi rozumejú, ale až neskôr som sa dozvedel, že oni sa medzi sebou bavili, či mi rozumejú a mnohokrát to tak nebolo, ale nechceli sa pýtať znova a zabíjať čas. Takže moja sebadôvera v angličtine bola na začiatku falošná a chalani mi nerozumeli, hoci som si myslel, že som im povedal všetko, čo som chcel. (smiech) 

Začiatky som si nejako špeciálne neuvedomoval, hoci je pravda, že nároky na tréningy už aj na farme boli vyššie ako na Slovensku. Zaujímavá bola však životná zmena – mal som pocit, že mám všetky peniaze sveta, ktoré ani neviem minúť. Keď som bol malý chlapec, chcel som si kúpiť auto či dom alebo hodinky. Toto všetko som si kúpil a veľmi skoro som si uvedomil, že odmena za hokejovú prácu veľmi rýchlo vyprchá a človek sa začne cítiť akoby v zlatej klietke.

Áno, hral som hokej, bol som v NHL, plnil som si sen, ale uvedomil som si, že mi napríklad chýba rodina a nebol som tak úprimne naozaj šťastný až pokiaľ to do seba zapadlo. Pripojila sa ku mne rodina a narodili sa mi deti. Keby mi to niekto rozprával, že tak to bude, tak by som tomu ako mladý chlapec neveril.

Po pôsobení na farme ste konečne v októbri 1999 nastúpili na svoj prvý zápas v NHL v drese predátorov z Nashvillu, kde ste počas dvoch sezón odohrali spolu 83 zápasov. Vynikajúci český útočník Martin Erat, ktorý tam odohral v 8 sezónach viac než 700 zápasov a doteraz tam žije, nedá na Nashville dopustiť. Keď sa do mesta prisťahoval, susedia mu každý deň ku dverám domu nosili krabičky jedla. Aká bola vaša skúsenosť s týmto mestom? 

Keď už sme pri Eratovi, tak on prichádzal do Nashvillu v čase, keď som ja už odchádzal a predal som mu auto. Čiže vtedy, keď dostával tie krabičky, na zápasy a tréningy chodieval na mojom aute. (smiech)

Mne sa v Nashville páčilo, ale bol som komplikovaný. Hovorievam, že keby som sám seba trénoval, tak sa vyhodím z tímu. Ibaže ja by som vedel, ako na seba mám ísť, tak by som vedel, ako to spraviť tak, aby som sa nevyhodil. (smiech)

S odstupom času to ani nemôžem trénerovi Barrymi Trotzovi vyčítať, lebo so mnou to bolo naozaj náročné, keďže každá jednoduchá cesta sa mi zdala nudná a komplikovanejšie riešenie naopak lepšie.

Veľakrát prišiel tréner za mnou a hovorí mi, čo som tam zasa vymýšľal, že takú chybu som tam mohol spraviť, že až. A ja som nechápal, o čom hovorí, veď ja som predsa tú chybu nespravil a vy mi tu vyčítate, že čo by sa mohlo stať, keby... Ale ja som ju nespravil a nechápal som ako môže niekto žiť v takom svete, keď sa obáva niečoho, čo sa nestalo. Nevedel som to spracovať a veľa rokov mi trvalo, kým som to pochopil. Teraz to už chápem, ale vtedy mi niektoré veci neboli zrozumiteľné. 

Nezriedka sa stalo, že ma vyhlásili za jednu z troch hviezd zápasu, a ďalší zápas či mesiac som sa ani neobliekol do výstroja a poslali ma na tribúnu. Nechápal som to. Keď potom Barry Trotz vyhral s Washingtonom Stanleyho pohár, už som tomu rozumel. (smiech) Dávam mu za to absolútny kredit, ale ja som sa učil na vlastných chybách, i keď mnohokrát som si myslel, že som tie chyby ani nespravil.

Barry Trotz hovoril o vašej hre: "Vyvíjal sa Lintner tak, ako sme očakávali? Nie. Má dobrú strelu a dobré ruky, ale svoj potenciál ešte nedokáže naplno využiť." Odmietnutie môže byť niekedy silnou motiváciou na zlepšenie sa. Vy ste opustili NHL a zamierili do švédskeho MoDo. Ale potom ste sa okľukou do NHL vrátili napriek tomu, že sa vraví, že ten, kto raz z NHL odíde, už sa do nej nikdy nevráti. Bolo práve to odmietnutie dôvod toho, prečo ste šli do Švédska?

S Barrym sme vtedy mali veľmi ťažké obdobie. Fuj, to ma normálne nebavil hokej.