Zahral si aj s Libom, začínal so 400 korunami. Prešovský Jágr skončil

Sen hrať hokej do päťdesiatky sa mu pre pandémiu nepodarilo splniť. Napriek tomu má za sebou úctyhodnú kariéru. Hokejovým priaznivcom v Prešove je meno MARCEL PAULOVSKÝ veľmi dobre známe. Za klub z metropoly Šariša odohral vyše 500 zápasov, v ktorých si pripísal 204 gólov a zaznamenal 238 asistencií.

Žiadny iný hráč nemá v prešovskom drese na konte viac zápasov, gólov ani kanadských bodov. Veľkú časť kariéry strávil aj v Sabinove. Aktuálne pôsobí ako tréner hokejistov Bardejova.

S aktívnou kariérou ste skončili vlani v 49 rokoch. Nechceli ste to už potiahnuť do päťdesiatky?

Minulú sezónu sme toho veľa neodohrali, keďže nás zastavila pandémia. Pôvodne som sľúbil, že budem hrať do päťdesiatky. Nevyšlo mi to.

Hrať tak dlho na súťažnej úrovni už nie je v súčasnosti bežné, ak neberieme do úvahy Jaromíra Jágra. Porovnávali vás ľudia vo vašom okolí s českou hokejovou legendou?

Treba povedať, že on je odo mňa o dva roky mladší (smiech). Regenerácia je u neho na úplne inej úrovni. Ja som posledných osem rokov popri hokeji aj pracoval. Bolo to veľmi náročné. Síce som dokázal ťahať pomerne dlho, ale keď som sa na druhý deň po zápase ráno zobudil, mal som pocit, že ma prešiel vlak. Snažil som sa chodiť na tréningy poctivo. Telo však dostávalo veľmi zabrať.

Čím ste sa udržiavali v kondícii? Mali ste aj špeciálnu stravu?

Stravou to určite nebolo. Jedol som všetko, čo som mal na tanieri. Nikdy som sa neobmedzoval. Či to bola slanina, klobása alebo čokoľvek iné. Zjedol som, koľko sa do mňa vošlo. Kalórie som však mal vždy kde spáliť. Asi za to môžu aj dobré gény. A samozrejme láska k hokeju.

Spomeniete si aké boli vaše hokejové začiatky?

Do áčka Prešova som prišiel ako 17-ročný chlapec. Boli tam vtedy hráči ako Janko Haluška, Peter Křemen, Rudo Fabuľa, Peter Pucher či Miško Segľa. Bolo super, že mi dali pomocnú ruku. Najmä Janko Haluška sa ma ujal. Počas letnej prípravy sme mali veľa skvelých zážitkov.

Aké napríklad?

Spomínam si, že raz sme mali cvičenie, pri ktorom sme sa mali navzájom nosiť na rukách. Chvíľu som niesol ja jeho a potom mal niesť on mňa. Povedal mi však, že ho mám opäť nosiť ja. Vraj si nepamätal, čo bolo pred chvíľou a ja som na rade. Boli sme super partia. Veľa sme sa nasmiali.

Najkrajšie boli cesty domov autobusom po víťazných zápasoch. Nechýbalo pivko a dobrá nálada. Keď sa však prehralo, bolo tam úplné ticho. Nikto nechcel ešte viac nahnevať trénera.

Čo ste si kúpili za prvú výplatu?