Vrodenú ohybnosť kĺbov využíval pri originálnych brankárskych zákrokoch. Trojnásobný hokejový majster sveta JIŘÍ HOLEČEK sa do československej reprezentácie dostal po výborných výkonoch v Košiciach. V oboch tímoch patril k výrazným oporám. „Čo si želám k jubileu? Aby som sa tak dobre ako dnes cítil aj po desiatich rokoch,“ vraví vitálny osemdesiatnik.

Nevyčítal vám otec, aktívny futbalista, keď ste pred jeho športom uprednostnili hokej? Čo tomu predchádzalo?

Súbežne som sa venoval futbalu i hokeju. Za Bohemku som hral dorasteneckú ligu, zároveň som chytal nižšiu súťaž za pražskú Slaviu. Popoludní som absolvoval futbalový tréning, z neho som sa ponáhľal na večerný hokejový.

Dalo sa to zvládnuť?

Keď ste mladý, zvládnete všetko! (smiech)

Aj bábkové predstavenia pre rovesníkov v práčovni, ako som kdesi o vás čítal? Zaujali vás Spejbl s Hurvínkom?

Kto by ich nemal rád, patrili k môjmu detstvu. Stretol som pani, ktorá bábky vyrábala. Niekoľko som si zaobstaral. Mladší brat mi ich počas predstavení pomáhal držať, menil som hlas podľa toho, ktorá bábka práve hovorila. Mám ich dodnes v kufri. Keď som začal športovať, už som na ne nemal čas. Napokon, aj hokejový zápas pripomína divadlo.

Mali ste brankársky vzor?

Ako chlapec som sa rád pozeral na majstra sveta Bóžu Modrého, keď ho pustili z kriminálu. Patril k silnej generácii s pohnutým osudom, keď viacerých jej reprezentantov zatkli... Neskôr som si pozorne všímal rozkľak Kanaďana Setha Martina i Vlada Dzurillu. Nevytáčali korčuľu do strany, najväčšiu plochu chrániča nastavovali oproti puku.

Zažili ste ešte v hokeji brankárske časy bez masky?

Zažil - do sedemnástich rokov som chytával bez nej. Raz som dostal šupu medzi oči, tancovali mi pred nimi hviezdičky...Nič príjemné. Prvú masku mi odliali v zubárskom kresle. Na tvár mi dali sadru, podľa odliatku mi u moravského výrobcu zhotovili laminátovú ochranu tváre. Postupne boli prilby čoraz kvalitnejšie a bezpečnejšie.

Od koho vás strely v najvyššej súťaži najviac štípali?

Od Venca Nedomanského a Oldu Machača. To som sa mal na pozore...

Tykali ste si aj s futbalovou bránkou?

Mojím prvým futbalovým trénerom bol otec. V najmladšej žiackej kategórii som chytal, v staršej som hral v obrane stopéra, v ďalšej som nastupoval v útoku. V ňom som sa cítil najlepšie, veď kto by nechcel dávať góly?

Kedy ste sa rozhodli pre hokej?

Pri odvode na základnú vojenskú službu. Pýtali sa ma, kam chcem narukovať. Vo futbale prichádzali do úvahy Dukly v Tábore a Písku v nižších súťažiach, v hokeji Jihlava, ovenčená viacerými titulmi v najvyššej súťaži. Nebolo o čom rozmýšľať.

Z Jihlavy vás po krátkom čase prevelili do Dukly v Košiciach. Cítili ste krivdu?

Skôr sklamanie. Po skončení príjmača ostalo v Jihlave päť brankárov, bolo jasné, že dvaja odídu. Z tretej pozície ma vytlačil Bratislavčan Jursa. Kolegu prevelili do Litoměříc, mňa do Košíc. Želal som si, aby to bolo naopak, bol by som bližšie k domovu... Cesta vlakom hneď na druhý deň mi pripadala nekonečná... Vtedy som netušil, že všetko dopadne lepšie, než som si vedel predstaviť.

Druhá liga sa vám nemálila?

Sprvoti áno, ale rozkaz bol rozkaz. Dobre, povedal som si, skúsim a uvidím. Začiatky boli všelijaké, postupne som si zvykol - a v Košiciach sa mi začalo dariť i páčiť. Prišiel som pred začiatkom súťaže, prípravu odchytal Procházka z Litvínova. U trénera mal očko, jeho dcérke robil sprievod do kina na rozprávky. Prvú sezónu sme sa striedali, potom som už chytal pravidelne.

A vychytali ste Košiciam postup do najvyššej súťaže. Uľavilo sa vám?

A ako! Vyhrali sme slovenskú skupinu a s tromi víťazmi českých skupín sme bojovali o postup do celoštátnej ligy. Hralo sa systémom doma – vonku, stali sme sa víťazmi! Po návrate z Prahy som zažil prvú veľkú hokejovú slávu. Na letisku nás vítali stovky vďačných fanúšikov, Košice sa stali definitívne hokejovým mestom!

Na Hlavnej ulici pribudlo veľké tablo s našimi fotkami, Dovtedy sme hrávali na otvorenom štadióne, po postupe ho železiarne zastrešili. Plechová stodola, ako prezývali halu, naháňala súperom strach. Neraz sa stalo, že priaznivci, ktorým sa neušli vstupenky, vykopali pri múre dieru a dostali sa dnu. Fanúšikovia utvorili skvelú atmosféru.

Pamätáte si odmenu za postup?

Nepamätám, za výhry sme dostávali 200 korún, po zdanení 180. Neskôr štyristo, za remízu dvesto.

Vám nejaký priaznivec prilepšoval stokorunáčkami, hádzal ich na ľad. Poďakovali ste mu?