LIBEREC. Predstavte si, že máte osemnásť rokov. Žijete pre hokej, trénujete každý deň, snívate o veľkých zápasoch a tribúnach plných fanúšikov.
Zrazu však príde choroba, ktorá vás z ľadu odstaví zo dňa na deň a namiesto dresu si obliekate nemocničnú košeľu. Nie pre zranenie, ale preto, že ide o holý život.
Adrien Bartovič, syn bývalého slovenského hokejistu Milana Bartoviča, nastúpil po roku na hokejový zápas po tom, čo mu museli pre zriedkavú chorobu transplantovať pečeň.
„Dá sa povedať, že to je zázrak," hovorí s odstupom času pre Sportnet otec Milan. „Adrienovi pomohla silná viera, odhodlanosť a láska k hokeju."
Hokej hrá vďaka otcovi
Talentovaný útočník sa narodil 9. marca 2007 v Pardubiciach. Po svojej matke má český a po otcovi zase slovenský pas. Rozhovor absolvuje v plynulej slovenčine, ale veľmi dobre rozpráva aj po česky.
Hokejovú kariéru odštartoval v Liberci, kde Bartovič starší pôsobil s prestávkami sedem sezón.
„Spomínam si, že som chodil za otcom do šatne. Bolo to v Slovane a Liberci. Začal som hrávať hokej kvôli otcovi. Chcel som byť útočník a dávať góly. To máme s otcom podobné," hovoril Adrien v minulosti pre Sportnet.
Podobne ako otec, aj Adrien odišiel v mladom veku do zahraničia. Bartovič starší mal osemnásť rokov, keď zamieril do zámoria. Syn mal o tri roky menej, za cieľovú destináciu si zvolil Švédsko a konkrétne mesto Malmö.
Adrien pôsobil na severe Európy od sezóny 2022/23. Za miestnych Redhawks nastupoval v lige do 16 a neskôr do 18 rokov. V oboch súťažiach zbieral viac ako bod na zápas.
V rovnakom meste pôsobil aj otec Milan. Odohral tam približne polovicu sezóny.
„Bola to náhoda, že tam šiel. Začali sme riešiť odchod do cudziny a ozvali sa nám zo Švédska. Nezobrali ho automaticky. Musel ísť na týždňovú skúšku, kde presvedčil trénerov a manažérov,“ vysvetľoval otec.
Napriek tomu, že Adrien má dva pasy, na reprezentačnej úrovni si oblieka dres Česka.
„Hráč, ktorý má dve občianstva, musí byť registrovaný v krajine, ktorú chce reprezentovať, šestnásť mesiacov. On nemal túto možnosť, pretože sme vedeli, že odchádza do Švédska," vysvetľoval otec Bartovič.
Takto pred rokom sa Adrien pripravoval na návrat do Malmö, kde už mal hrávať v juniorskej súťaži. Pred sebou mal dôležitý draftový ročník a dva sezónne vrcholy. Nastali však nečakané problémy.
Otec Bartovič: Bol to šok
V lete 2024 bol Adrien členom českej reprezentácie do 18 rokov, ktorá smerovala na prestížny turnaj Hlinka Gretzky Cup.
Koncom júla ešte absolvoval prípravný zápas proti Švajčiarsku a nič nenasvedčovalo, že to bude jeho posledný zápas na dlhé mesiace. Po stretnutí však prišli komplikácie.
Z ničoho nič sa začala na mladom hokejistovi prejavovať nezvyčajná únava, nechuť do jedla, bolesti brucha a dokonca aj zožltnutie pokožky a očí.
Otec Milan to pripisoval veľkým teplotám a početným tréningovým dávkam a ani Adrienovi v tej chvíli nenapadlo, že by to mohlo byť tak vážne.
Zdravotný stav mladého hokejistu sa ale rýchlo zhoršoval. „Išlo to ako auto z nuly na sto," vraví Adrien.
Hokejová kariéra šla bokom a spolu s rodinou začali hľadať príčiny spomenutých problémov. Rozsiahle vyšetrenia ukázali na Wilsonovu chorobu.
„O ničom takom som dovtedy nepočul. Lekári v Prahe nám iba povedali, že je to zlé a Adrien bude potrebovať akútnu transplantáciu pečene. Keď som ho videl ležať na posteli, nebolo to pre nás ľahké. V tej chvíli mu nemáte ako pomôcť," spomína na ťažké chvíle Milan Bartovič.
„Nikto nevedel, čo bude. Pre celú rodinu to bol veľký šok. Nepozerali sme sa ďaleko, žili sme zo dňa na deň."
Wilsonova choroba je zriedkavé dedičné metabolické ochorenie, pri ktorom telo nedokáže správne vylučovať meď.
Tá sa hromadí najmä v pečeni, čo môže viesť k vážnemu poškodeniu ostatných orgánov, nervového systému či psychickým problémom. Bez liečby je ochorenie život ohrozujúce.
Adrien genetické ochorenie „zdedil" od rodičov. Jeden nosič génu bol otec, druhý mama. Zdravotný stav mladého Adriena sa prudko zhoršoval a lekári museli konať rýchlo.
„Odchádzali mi životné funkcie, mal som zlý tlak a musel som mať kyslíkovú masku, aby som vôbec mohol dýchať," spomína mladý hokejista.
Transplantácia pečene bola jediným riešením. Rodina Bartovičovcov našla v nešťastní jedno šťastie - darca sa našiel takmer okamžite.
Ako hovorí otec Milan, priority rodiny sa rapídne otočili. Pre všetkých bolo hlavné, či bude Adrien vôbec žiť alebo nie.
Mladý hokejista absolvoval náročnú operáciu v pražskom Inštitúte klinickej a experimentálnej medicíny (IKEM), ktorý sa špecializuje aj na transplantácie orgánov.
Po zákroku bol Adrien dva dni v umelom spánku. Keď sa zobudil, ako prvé sa pýtal na hokej. Okrem toho sa ale stretol s tvrdou realitou. Musel sa znova učiť základné veci - sedieť a chodiť.
Z úst lekárov potom zaznela krutá veta: „Už nikdy nebudeš hrať hokej.“ Pre mladého muža, ktorý vyrastal s hokejkou v ruke, to bola rana, akú si ťažko predstaviť. Lenže práve vtedy sa ukázala jeho vnútorná sila. Neprestal veriť, že sa raz vráti.
Kým ostatní ľudia strávia v nemocnici po transplantácii pečene aj niekoľko mesiacov, mladý Bartovič bol hospitalizovaný len 10 dní.
„Všetci sme verili, že to bude dobré," hovorí teraz Adrien, ktorý zároveň vyzdvihuje aj prácu lekárov. „Neskutoční profesionáli. Klobúk dole za to, čo dokázali," dopĺňa ho otec Milan.
Osemnásťročnému hokejistovi najviac v ťažkých chvíľach pomáhala rodina a priatelia, ktorými sa snažil obkolesiť, aby nemyslel na iné veci. To, čo ho v skutočnosti držalo nad vodou, bol z veľkej časti aj šport.
„Najskôr povedali, že hokej určite nie. Potom ale videli, aký som blázon, a začali uvažovať, či to predsa len nie je možné. Nikto iný to neskúšal, a tak povedali, že môžem byť prvý,“ spomína teraz s úsmevom.
Uvedomil si, čo je v živote dôležité
Ani na chvíľu si nepripustil, že by mal s hokejom skončiť. Každý deň strávený v nemocnici bol pre neho strata ďalšieho a ďalšieho tréningu.
„To je to, čo milujem. Nastavil som si hlavu, že to prekonám. Kým iní ľudia sa po transplantácii ľutujú, ja som robil pravý opak," vraví Adrien. Veril, že k hokeju sa vráti ešte silnejší.
Začal veľmi pomaly, najskôr chodil po schodoch a tvrdo pracoval s fyzioterapeutmi. Krátke cvičenia neskôr nahradili ľahké tréningy v posilňovni. Každý týždeň postupne pridával. Po dlhých mesiacoch, keď sledoval hokej len z tribúny alebo na obrazovke, sa dočkal.
Ešte na jar začal plnohodnotne trénovať na ľade. Už keď si po obúval korčule, cítil zvláštne pocity. „Bola to najlepšia vec, ktorú som si prial," dodáva.
Do hokejovej tašky, kde si odkladá výstroj, pribudla už navždy ďalšia súčasť – špeciálny ochranný pás. Ten zakrýva veľkú jazvu cez celé brucho, ktorá mu ostane ako pripomienka boja s ochorením.
Okrem toho musí do konca života brať lieky, aby telo cudzí orgán prijímalo. Ak však môže pokračovať v hokeji, tieto obmedzenia nie sú pre neho prekážkou.
Po náročnom boji, ktorý Bartovič mladší zvádzal na nemocničnom lôžku, prišla odmena. Koncom júla podpísal prvú profesionálnu zmluvu s Libercom, klubom, kde roky žiaril jeho otec.
„V prvom rade som vďačný, že vôbec môžem hrať hokej. To, že budem nastupovať doma pred mojou rodinou je úžasné. Bol to môj sen odmalička," uviedol Adrien pri podpise zmluvy.
Rok a päť dní po transplantácii nastúpil aj na prvý zápas. Liberec na začiatku prípravy čelil Mladej Boleslavi a mladý útočník naskočil do stretnutia ako člen prvej formácie. Na tribúne ho sledovala celá rodina.
„Užil som si to. Som hlavne rád, že môžem robiť to, čo milujem,“ rozprával osemnásťročný útočník po prehre 4:5.
Odvtedy sa s juniorským tímom „bielych tigrov" predstavil aj na turnaji vo Švajčiarsku. V dvoch zápasoch proti severským tímom zo Švédska a Fínska si pripísal dva góly a štyri asistencie.
Najťažšia skúsenosť života
Transplantácia mladému Bartovičovi obrátila život naruby, po všetkých stránkach. Mladík si uvedomil veľa vecí, a to najhlavnejšie, že zdravie nie je automatické.
„Pochopil som, čo je v živote dôležité. Keď sa na narodeniny želá zdravie, myslel som si, že sú to len slová. Teraz už viem, čo to znamená,“ priznáva. Ako sám hovorí, bola to najťažšia skúsenosť života.
„Vie sa radovať z maličkostí a je pokornejší," priznáva otec s tým, že so synom sa už o chorobe nechce príliš baviť.
Aj na hokej sa mladý útočník pozerá úplne inak. Neúspešné striedanie či nepodarená prihrávka? To sú pre Adriena už len hlúposti, nad ktorými mávne rukou.
Zdravotné komplikácie, ktoré ho na rok odstavili od hokeja, mu paradoxne dali viac odhodlania a vďačnosti za každý tréning a každý zápas.
Adrien Bartovič dnes patrí k tým, ktorých prítomnosť na ľade je malým zázrakom. A v Liberci veria, že jeho príbeh sa len teraz začína.
„Je neuveriteľné, čím si prešiel. Keď sa na to pozriem aj ako rodič, muselo to byť nesmierne ťažké. Som veľmi šťastný že to zvládol a že je zdravý. To, že hrá hokej, ktorý miluje, je iba bonus," povedal Jiří Kudrna, hlavný tréner klubu zo severu Čiech.
