Inšpiroval ho hokejista Peter Bondra. Dvakrát ho vyhlásili za najlepšieho hádzanára Slovenska, je kapitán reprezentácie, s ktorou si zahral na dvoch ME a s Považskou Bystricou oslávil tento rok druhý majstrovský titul.

Hosťom podcastu Vykroč bol ĽUBOMÍR ĎURIŠ.

Zničí vám to zdravie, prinesie ohromný tlak, neustále cestovanie, minimum času na osobný život a nie je vôbec isté, že vás to zabezpečí na zbytok života. To je jedna z charakteristík vrcholového športu. Prečo ste chceli do tohto prostredia preniknúť a byť jeho súčasťou?

Bolo to neplánované. Aj moje začiatky s hádzanou boli neplánované – chodil som na 7. ZŠ v Považskej Bystrici, kde boli triedy spojené s hádzanou a volejbalom.

Jeden deň sme šli na tréning a ostalo mi to až doteraz. Prácou a nasledovaním vzorov sme sa tohto športu držali a ja som rád, kde som a čo som s hádzanou zažil.

Prvé zmienky o hre podobnej hádzanej nájdeme už okolo roku 600 pred n. l. Priekopníkom hádzanej ako oficiálneho športu bol dánsky športový šermiar Holger Nielson. V roku 1906 vytvoril prvé pravidlá, pričom jeho pôvodnou motiváciou bol nedostatok priestoru v telocvični na hranie futbalu. A tak prišiel na spôsob, ako hrať za použitia rúk namiesto nôh. V roku 1972 sa hádzaná prvýkrát objavila na olympiáde v Mníchove, kde Československo nečakane získalo strieborné medaily. V čom je hádzaná krásna a prečo by sme ju mali obdivovať?

Myslím si, že hádzaná je divácky veľmi atraktívny šport, v ktorom sa stále niečo deje. Je to kontaktný, rýchly šport, v ktorom padá 60 gólov za zápas a ľudia sa tak nenudia.

Hádzanár musí ovládať všetko – vedieť vyskočiť, behať, robiť kotúľ a všetko to aj spolu kombinovať. Myslím si, že priebeh zápasu ľudí drží v napätí.

Je to férový a spravodlivý šport?

Je férový, ale je aj ľahko ovplyvniteľný inými faktormi. Rozhodca má v hádzanej veľkú moc a my ako hráči to neovplyvníme.

Aká je dnešná moderná hádzaná? Je nej veľa taktiky, vopred pripravených herných situácií a nacvičených akcií, kde všetkých 6 hráčov v poli a brankár presne vie, čo sa bude hrať, alebo sa nechal veľký priestor na kreativitu?

Existujú dva rôzne smery. Napríklad Dáni majú jednu-dve akcie a majú ich tak „vypilované,“ že vedia ich zahrať tak, aby mali veľa možností na skórovanie. Ale napríklad my máme určité nacvičené kombinácie a každý vie, čo má urobiť.

Aj u nás v Považskej Bystrici je to, že hráme kombinačne, silný článok našej hry. Nemáme hviezdu, ktorá dá 10 gólov za zápas, skôr sa presadzujeme kombinačnou hrou.

Filip Jícha, bývalý český vynikajúci hádzanár a dnes tréner, svetový hádzanár roka v roku 2010, povedal, že v časoch, keď bol hráč v bundesligovom THW Kiel, mali knižočku s asi 80. signálmi. Každý hráč ju musel podrobne ovládať a počas hry si hovorili, aký signál zahrajú. Je niečo podobné aj v Považskej Bystrici alebo v slovenskej reprezentácii?

Knižočku síce nemáme, ale keď ma trénoval Martin Lipták, urobil nám manuál toho, ako sa máme správať v obrane, ale boli tam nakreslené aj útočné kombinácie a museli sme to samozrejme vedieť a správať sa podľa toho.

O tom Jíchovi to je pravda. Keď som sa bavil s hráčmi z českej reprezentácie, spomínali, že keď Filip už ako hviezda prišiel do reprezentácie, tak im priniesol takýto manuál a prinútil ich všetko sa to naučiť. Všetko muselo na centimeter sedieť a bolo to až také úsmevné.

Nestačí hrať jednoduchým princípom „ubráňte a dajte gól“?

Áno, trend je dobrá hádzaná a rýchly protiútok. Je to najjednoduchší spôsob ako dať gól a dostať sa k výhre. Tak však chcú hrať všetci a nie vždy to tak vyjde.

Ako si spomínate na detstvo v rodnej Považskej Bystrici, boli ste najbližším okolím vedený k aktívnemu pohybu?

Mama robila atletiku, ale v určitom čase jej už rodičia nedovolili ísť trénovať do Považskej Bystrici, keďže pochádza z Milochova. Myslím si však, že vlohy som podedil po nej. Bol som však ovplyvnený najmä mojimi kamarátmi.

Stále sme boli vonku, skúšali sme rôzne športy, aj keď, čo sa organizovaného športu týka, tak ja som skúšal iba hádzanú. Bol som na jednom futbalovom tréningu a aj na ňom som chytal v bránke. (smiech) Takže smer bol jednoznačný a dnes je zo mňa hádzanár.

Hádzanárska hviezda, majster sveta, olympijský víťaz a trojnásobný najlepší hádzanár sveta, Dán Mikkel Hansen, povedal: „Je jasné, že ak máte na niečo veľký talent, budete od začiatku vpredu. Ale v konečnom dôsledku to sú pracovitosť a ctižiadostivosť, ktoré budú definovať, aké výsledky človek dosiahne.“ Aké povahové vlastnosti pomohli napísať váš úspešný príbeh?

Jednou z nich je určite poctivosť, tá je veľmi dôležitá. Tréning sa nedá oklamať a ja som si to ani nikdy nezľahčoval. Ani keď napríklad tréner nebol na tréningu, spravil som všetko, čo nám odkázal. Nedalo mi to neurobiť a oklamať to.

A okrem poctivosti to bude vytrvalosť. Nie vždy sa darí, ale nemôže to športovca zlomiť, musí sa cez to vedieť preniesť. Povedal by som, že tieto dve vlastnosti boli v mojom prípade kľúčové. Talent je jedna vec, ale prácu, tréning a všetko okolo nenahradíte ničím.

Považská Bystrica je tradičná hádzanárska bašta, dlhé roky sa tam výborne pracuje s mládežou. Domáci odchovanci dostávajú veľký priestor aj v seniorskom tíme. Ako vyzerali vaše mládežnícke roky?

Bolo to postupné. Keď som bol starší dorastenec, niektorí spoluhráči už hrali za mužov a ja som im aj závidel. Čakal som však na svoju chvíľu a o rok na to som bol už medzi mužmi, medzi mojimi vzormi, ktoré sme sledovali a chodili im utierať palubovku cez zápasy, aj ja.

Boli sme radi, že sme súčasťou tímu, pomaly som im v šatni aj vykal. Boli to naše vzory, ktorým sme sa chceli podobať. Prvý rok som v podstate nehrával, a robil som veci, ktoré robia mladší hráči – čistil som lopty či nalieval fľaše s vodou. Všetko to bolo úžasné, šlo to postupne a napokon som si zahral poriadne aj za mužov.

Dnes ste vzor pre mladých hádzanárov vy. Dokážete im odovzdať nejaké rady?

Áno a myslím si, že je to veľmi dôležité. Preto ma vcelku negatívne prekvapila moja skúsenosť, keď som bol nedávno v Maďarsku a starší hráči tých mladých až tak „nebrali.“ Ba mal som niekedy až pocit, že ich dopredu odpisujú. Ja si skôr myslím, že ich skôr treba motivovať.

Netreba sa o nich starať ako o malé detičky, ale ukázať im nejaký smer a potom je to už iba na nich, ako si to zoberú. Ja sám som veľmi rád, keď niekto za mnou príde s otázkou a viem mu nejako pomôcť. Takisto, keď sme hrali v sezóne zápasy, ktoré boli rozhodnuté už dávno pred koncom, postavil tréner vekom ešte dorastencov.

Tí tam hrali ako zmyslov zbavení a ja som mal skvelý pocit z toho, že im to chutí a myslím si, že keď budú takto pokračovať, budú platní v mužstve aj naďalej.

V lete 2011 ste prestúpili do Hlohovca. V lige ste zo 169 možných zápasov odohrali 168, dali ste 587 gólov a boli ste veľmi dôležitou súčasťou „zlatej éry,“ hoci vlastne bola strieborná - štyrikrát ste boli vo finále ligy, dvakrát vo finále pohára a v sezóne 2013/14 ste hrali aj skupinovú fázu Pohára EHF. Vtedy ste povedali: „V Hlohovci som prežil najkrajšie roky mojej doterajšej kariéry, prvé tri boli skvelé.“ Stále to platí?

Myslím si, že áno, aj keď zisk majstrovského titulu s Považskou Bystricou je samozrejme tiež niečo skvelé a iné, titul je skrátka titul. Vedy som bol vo veku, kedy som sa chcel posunúť ďalej.

V tom prišla možnosť prestupu do Hlohovca, ktorý za mňa dokonca zaplatil nejaké peniaze, čo v tom čase nebývalo zvykom. Prvé tri roky boli naozaj úžasné. Hoci sme nedosiahli na majstrovský titul, partia, tréner a všetko okolo fungovalo na 100 percent.

Hádzanársky som sa v Hlohovci ďalej vyvíjal, hrali sme ťažké zápasy, spomínanú skupinovú fázu Pohára EHF, čo nikto neočakával. Potom sa to bohužiaľ trochu skomplikovalo, ale určite to radím medzi jedno z najlepších období mojej kariéry.

„Už som chcel vyskúšať niečo nové. Idem tam s rešpektom a uvidím, aké to bude, ale ja som už na sebe cítil, že potrebujem zmenu“. Povedali ste v júni 2016 a následne ste po 12 rokoch vymenili slovenskú extraligu za najvyššiu maďarskú súťaž a prestúpili ste do klubu B. Braun Gyöngyös. V ani nie 30-tisícovom meste na severe Maďarska pôsobí klub, kde v minulosti hrávalo viacero Slovákov. Čo tam zlákalo vás a ako ste sa tam cítili?

Cítil som, že už treba nejakú zmenu. Vždy som chcel hrať v zahraničí, viac-menej mi bolo jedno kde. Mal som síce vysnívané Švajčiarsko, ale skončil som napokon v Maďarsku. Pomohol mi s tým najmä Róbert Jano, ktorý po jednom zápase prišiel za mnou s tým, že je možnosť odísť do Maďarska, dohodlo sa to a ocitol som sa v Gyöngyösi.

Bolo z toho nakoniec 6 rokov, dosť dlhé obdobie a nebolo to jednoduché. Najmä prvý rok, kedy som tam prišiel, bol tam v podstate nový takmer celý tím a ja som nevedel ani jazyk. Našťastie som tam mal Maťa Mikitu, ktorý mi veľmi pomohol. Musel som si na všetko zvyknúť a bral som to tak, že prvý rok je skúšobný.

Dnes už môžem povedať aj to, že v polovici sezóny sa mi ozval Prešov, ktorý sa dozvedel, že tam nie som až tak spokojný. Ale rozhodol som sa, že vytrvám, je to predsa iba prvý rok a snil som o tom, že budem hrať v zahraničí. A, myslím si, že som urobil dobre, že som ostal.

Hádzaná patrí v Maďarsku medzi najpopulárnejšie športy, jej infraštruktúra je na špičkovej úrovni, tento šport je vysoko medializovaný a populárny aj medzi mládežou. V Maďarsku je v 578 kluboch 28-tisíc aktívnych hráčov, z čoho je viac ako polovica do 18 rokov. Tamojšia federácia má vypracovaný dlhodobý plán rozvoja hádzanej ako preferovaného národného športu v Maďarsku. Aký produkt je hádzaná v Maďarsku z vášho pohľadu?

Už tie spomínané štatistiky o tom jasne hovoria. Celkovo je šport v Maďarsku dotovaný od štátu a majú dobre vybudovaný systém.

Aj hádzanárska liga je veľmi vyrovnaná, hrá v nej veľa cudzincov, čo zvyšuje jej kredit. Zároveň majú v krajine toľko šikovných maďarských hráčov, že keď niektoré mužstvo z ligy zostúpi a príde miesto neho nové, je plné výborných domácich hádzanárov.

Aké postavenie má v Maďarsku ligový hádzanár? V Gyöngyösi vás poznali, ale ako to bolo v inom meste, či prípadne v Budapešti? Spoznávali vás aj tam?

To zasa nie. (smiech) Fenoménom hádzanej v Maďarsku sú mužstvá, ktoré pravidelne hrávajú v Lige majstrov – Veszprém a Szeged. Ich hráčov ľudia spoznávajú, ale my sme boli známi v našom okolí a nebolo to tam také, že by som sa musel skrývať ako nejaká celebrita.

V Gyöngyösi boli ľudia ako jedna rodina. Hala bola síce malá, mala kapacitu možno tisíc miest na sedenie, ale fanúšikovia nám vedeli vytvoriť neskutočnú atmosféru. Okrem toho nás pozývali na záhrady na grilovačky a rôzne akcie a chceli byť s nami. Skutočne nemám ani jednu negatívnu skúsenosť s nimi.

Dokonca keď sme hrali v minulej sezóne druhý zápas základnej časti s Prešovom, prišlo do Považskej Bystrice odtiaľ šesť ľudí, ktorí ma chceli pozrieť a pozdraviť. Aj to svedčí o tom, že boli veľmi priateľskí.

Vo veľkých kluboch je tlak na výsledky enormný a keď sa nedarí, vedenie hráčovi dáva pocítiť, prečo ho platí. Zažili ste aj vy počas svojej kariéry nejaké napäté obdobie?