RUŽOMBEROK, BRATISLAVA. V Slovane Bratislava pôsobil od štrnástich rokov. S dorasteneckým družstvom získal slovenský titul a ako kapitán ho viedol v mládežníckej Lige majstrov. Zahral si aj za druholigový tím, no v A-mužstve nikdy nedostal šancu.

SAMUEL LAVRINČÍK prišiel do Trenčína z “B” tímu Slovana v roku 2020. Dnes je niekoľkonásobný juniorský reprezentant Slovenska. Dostal sa aj do širšieho výberu Francesca Calzonu.

Vo farbách AS odohral 60 zápasov v najvyššej slovenskej futbalovej súťaži. Pred začiatkom sezóny 2023/24 sa dohodol s Ružomberkom na dvojročnej spolupráci, aj keď bol o neho záujem v Európe.

V minulej sezóne ste vypadli zo zostavy po zimnej prestávke. Malo to pravdepodobne niečo spoločné s končiacou sa zmluvou v tíme?

Áno, presne tak. Na začiatku prípravy sme sa dohodli, že ak príde v januári nejaká ponuka, teda ak ja si nájdem klub alebo mi ho nájdu oni, tak ma pustia. Následne ma klub nevzal na sústredenie a ponuka síce prišla, ale prestup sa nezrealizoval.

Takže som ani neodišiel, ani som sa nezapojil do prípravy. Bolo to nešťastné riešenie, je to ale za mnou. Ku koncu sezóny som si zahral zopár zápasov, takže som bol rád. 

Počas tohto obdobia ste vynechali osem ligových a tri pohárové zápasy. V nich AS iba dvakrát vyhral, šesťkrát prehral a zrodili sa tri remízy. Myslíte si, že by ste tímu pomohli tieto výsledky zlepšiť?

Ťažko povedať. Ako sa hovorí, po vojne je každý generál (smiech). Možno áno, možno nie, ale nič to nemení. Je však škoda, že som do tých zápasov nemohol zasiahnuť.

Trenčín sme ku koncu zachránili, čo bolo podstatné a história sa nebude pýtať na to, koľko zápasov sa tam vyhralo či prehralo, dôležité bolo, že sa nám podarilo ligu udržať.

Ak by klubu nehorelo pod zadkom, v zmysle boja o záchranu, myslíte si, že by vás povolali späť do zostavy?

Ak by sa hrala vrchná šestka alebo by sme boli v pokojných vodách, tak by som možno ani len nenastúpil, pretože by hrali iba hráči, s ktorými by rátali do budúcej sezóny.

Situácia však bola nepríjemná a museli sme zabrať všetci. Ku koncu bolo jedno, kto končí a kto zostáva. Všetci sme mali Trenčín radi a chceli sme spraviť všetko preto, aby sme ho v lige udržali. 

Hnevalo vás, že ste nehrali, prípadne, aké iné emócie to vo vás vyvolalo?

Samozrejme, že ma to hnevalo. Ešte viac ma možno hnevalo to, že som na začiatku nemohol trénovať s tímom a nevzali ma ani len na sústredenie, keďže si myslím, že ten dôvod na to nebol.

Za tie dva roky som odviedol slušnú prácu a moje vzťahy s vedením a všetkými zamestnancami boli veľmi dobré. Nie som však ani prvý, ani posledný hráč, ktorému sa toto stalo pol roka pred koncom zmluvy. Navyše na Slovensku. Bol som na to psychicky pripravený, niektoré veci som ale ovplyvniť nevedel. 

Cítili ste, že ste preto stratili časť z formy?

Samozrejme, zápasová prax sa ťažšie naberá a dobieha. Tréning je iný ako zápas. Chvíľu trvá, keď nadobudneme kondíciu a hernú prax.

Aký ste mali vzťah s trénermi Mariánom Zimenom a Františkom Strakom? V čom boli rozdielni?

S obidvoma trénermi som mal z ľudskej stránky otvorené rozhovory. Rozdiel bol asi v tom, že tréner Zimen bol nováčik v pozícii hlavného kouča, naopak, tréner Straka má už za sebou nejaké štácie.

Z ľudskej a trénerskej stránky som nikdy nemal problém, tak tomu bolo aj teraz.

Ako sa vám pozdávala práca generálneho manažéra klubu Róberta Rybníčka?