Z Ráztočna pri Prievidzi to dotiahol až do Liverpoolu. Žiadny Slovák neodohral v slávnej Premier League toľko zápasov. Získal titul v Rusku aj v Turecku, na Slovensku ho štyrikrát vyhlásili za Futbalistu roka. Bol pilierom slovenskej futbalovej reprezentácie na MS 2010 aj na EURO 2016, kde ju viedol ako kapitán. Hosťom podcastu Vykroč bol MARTIN ŠKRTEL.

„Martin bol v detstve bezproblémový. Taký jednoduchý, dedinský chlapec. Nič iné ho nezaujímalo, iba lopta,“ povedala vaša mama. Ako si spomínate na detstvo v Ráztočne pri Handlovej?

Spomienky na detstvo mám len najlepšie, bolo radostné a bezstarostné. Som chlapec z dediny, vyrástol som v partii kamarátov, ktorí veľa športovali. V lete sme hrávali letné športy ako futbal, basketbal, volejbal, bedminton, v zime sme sa venovali hokeju a lyžovaniu. Pohyb bol absolútne samozrejmou súčasťou našich životov. Či som bol aj bezproblémový, to musí povedať iba mama, prípadne otec (smiech). Áno, aj ja som občas niečo vyviedol, ale myslím, že celkovo to bolo v norme.

Hovorí sa, že talent nie je rozhodujúci faktor budúceho úspechu. Vy ste dôkazom toho, že aj s priemernou dávkou talentu sa to dá dotiahnuť veľmi ďaleko. Prečo ste sa z množstva mladých futbalistov stali výnimočným práve vy?

Talent je dôležitý, ale nie je všetko. Keď som bol mladší, tak som si uvedomoval, že boli chalani, ktorí boli talentovanejší a z futbalu v tom čase ovládali viac ako ja. Ale nemali to najdôležitejšie, silnú túžbu, odhodlanie a vytrvalosť, vlastnosti ktoré zdobili mňa. Pretože tá cesta v mojom prípade z dediny až na vrchol bola dlhá a tŕnistá. Narazil som na mnoho prekážok, ktoré bolo potrebné prekonať. Viacerí spoluhráči z mladosti tú vytrvalosť nemali, a ako im život na ich ceste kládol pod nohy prekážky, tak sa skôr, či neskôr vzdali a nedotiahli to tam, kam ja. Aj ja som počas kariéry prežil viacero momentov a udalostí, keď som o sebe pochyboval, či už pre zranenia, ale aj pre nie vždy ideálnu výkonnosť. Ale vydržal som a oplatilo sa.

Po začiatkoch v rodnom Ráztočne ste sa cez Prievidzu, kde ste v roku 2001 získali dorastenecký titul, dostali do Trenčína. Za seniorský tím ste už vo veku 17 rokov odohrali jednu sezónu a v Trenčíne si vás všimli zahraniční skauti. V roku 2004 ste vo veku 19 rokov prestúpili do ruského veľkoklubu Zenit Petrohrad, kde ste strávili 4 roky a stali sa aj víťazom ruskej ligy. Rusko však nie je jednoduchá destinácia. Prečo ste sa rozhodli pre túto krajinu?

Nebolo to vôbec jednoduché. Už len zmena bydliska z Trenčína na Petrohrad, ktorý má 5 miliónov obyvateľov, bola obrovská a najmä zo začiatku to bolo dosť náročné. Ale mal som šťastie, v klube už pôsobil brankár Kamil Čontofalský, českí spoluhráči aj tréneri, a tí mi v začiatkoch veľmi pomohli.

Vždy som sníval o tom, že raz budem hrať v zahraničí, mojou vysnívanou krajinou bolo Anglicko. V čase, keď prišla ponuka z Ruska, mal Trenčín úzku spoluprácu so Synotom Staré Město a boli tendencie, aby som nasledoval Milana Ivanu, ktorý tam už pôsobil. Ja som však nevidel nejaký rozdiel, či by som hrával v Trenčíne alebo v Synote, bola to veľmi podobná športová úroveň, a chcel som sa posunúť vyššie. Preto som pri ponuke z Petrohradu vôbec nezaváhal.

Pre mojich rodičov, a osobitne pre mamu, to však nebolo jednoduché. Rodičia boli práve na dovolenke, keď som im oznámil, že na druhý deň letím do Ruska na testy a rozhovor o trvalom prestupe. Boli nervózni, ale keď ma po čase prišli pozrieť, tak sa upokojili. V Petrohrade som z futbalovej aj osobnej stránky našiel pohodu, pokoj a pôsobenie tam som si užíval.

V januári 2008 ste prestúpili do Liverpoolu. S akými pocitmi ste odchádzali do jedného z najslávnejších klubov sveta a čo ste prežívali v úvodných týždňoch?

Bol to pre mňa obrovský šok. Mal som nejaké predstavy už počas pôsobenia v Trenčíne, v Petrohrade boli šumy o záujmoch z Anglicka. Hovorilo sa o Evertone, ale že to napokon bude FC Liverpool, tak to bolo pre mňa obrovské prekvapenie. A azda ešte väčšie, keď mi môj agent Karol Csontó na začiatku roka 2008 povedal, že sa mám na návštevu Liverpoolu zbaliť tak, že tam už ostávam.

Prestup sa však jednoducho nerodil, rokovania medzi Liverpoolom a Zenitom sa naťahovali, my sme zatiaľ v hoteli v Liverpoole v neistote týždeň vyčkávali, ako to celé dopadne.

Úspešným prestupom sa to však celé iba začalo. Bolo potrebné zvyknúť si na nové mesto, nový životný štýl, na nový veľkoklub, kde som sa v jednom momente stretol v kabíne s Gerrardom, Torresom, Hyypiäm či Carragherom. Adaptácia ľahká nebola, ale i tie najväčšie hviezdy sa mi ju snažili čo najviac zjednodušiť a uľahčiť. A najmä po tom, ako som sa zdokonalil v angličtine, bolo všetko oveľa jednoduchšie a začal som si pôsobenie v Liverpoole viac užívať.

Ovládali ste lepšie ruštinu pri príchode do Petrohradu alebo angličtinu pri príchode do Liverpoolu?

Ani jedno. (smiech) Po rusky som nevedel vôbec, a takisto ani po anglicky, keďže v škole som mal nemčinu, ktorú dnes už neovládam. Jazykovo som vôbec nebol dostatočne pripravený. A na základe tejto skúsenosti som sa snažil spoluhráčom v Turecku, či v Spartaku Trnava radiť, nech sa cudzie jazyky učia proaktívne a včas. Pretože, ak príde ponuka na prestup do inej krajiny, budú jazykovo pripravení, a veľmi im uľahčí začiatky v zahraničí.

Keď vás Liverpool v januári 2008 za 6,5 milióna Eur kúpil, časť fanúšikov sa bála, že ste iba ďalšou z priemerných posíl španielskeho trénera Rafu Beníteza. Začali ste pomerne ustráchane, v úvodnom týždni ste strelili aj gól do vlastnej brány. Už čoskoro ste však svojimi výkonmi odmietli akékoľvek obavy. Ako ste si vybudovali rešpekt na ihrisku aj v kabíne?