Žije v nenápadnej pražskej štvrti Braník. Jeho byt pripomína malú sieň slávy a garáž pod domom zasa múzeum s množstvom trofejí či ocenení.

Počas rozhovoru sa občas na chvíľu odmlčí a premýšľa. Zážitkov je mnoho a spomienok na ne už zostalo pomenej.

"To si už presne nepamätám, ale ty si to vygúgliš," zareaguje KAROL DOBIAŠ (77), keď si nie je istý odpoveďou.

Legendárny futbalista, bývalá hviezda Spartaka Trnava či československej reprezentácie a tretí v ankete o slovenského Futbalistu storočia, rozprával o športovej kariére, ale aj o tom, kto mu v súčasnosti robí najväčšiu radosť a čo ho trápi.

Ako si spomínate na detstvo, kedy ste objavili čaro futbalu?

Narodil som sa v Trnave, ale vyrastal som v Handlovej, kam sme sa na čas presťahovali, lebo tu otec dostal prácu. Bol som ako každý chlapec v tých časoch. Keď som prišiel domov zo školy, hodil som tašku do kúta a šiel som na lúku, kde sme do večera rúbali futbal.

Mali sme mančaft s kamarátmi. Dnes už človek ani netuší, ako vyzerajú a koľko ich ešte žije. Futbal bol moja vášeň, nerád som prehrával, to je logické. Už môžem na to iba spomínať. Moje detstvo bolo veľmi jednoduché, ale pekné. Rodičia ma mali radi, čo mi dali, to som využil. Nič iné ma nezaujímalo, len futbal.

Boli ste v škole dobrý žiak? Ktorý predmet ste mali najradšej?

Nebol som dobrý žiak. Matematika zero, ostatné predmety o nič lepšie, samé štvorky a päťky. Keď som sa v štúdiu zlepšil, dostával som aj trojky. Neučil som sa.

Ako ste sa dostali do Spartaka Trnava?

Toni báči Malatinský, tréner Spartaka, bol ročník 1920, rovnako ako môj otec. Chodili spolu do školy. Jedného dňa môjmu otcovi povedal, Karol, keď budeš chcieť z mladého mať futbalistu, daj ho do Spartaka. A tak aj bolo.

Keď som mal ísť na strednú školu, rodičia ma zapísali na učilište v Trnave, aby som sa vyučil za sústružníka. Prvý rok som býval na internáte, potom sa rodina presťahovala z Hornej Nitry späť do Trnavy a boli sme zasa spolu.

Vtedy som už hrával za Trnavu v mládežníckych výberoch. Pán tréner Malatinský si ma jedného dňa zavolal, že ma vyskúša v nejakom prípravnom zápase A-mužstva. Samozrejme, že na trávniku som sa už nespoliehal na otca, na mamu, všetko som vydrel sám. Skúška dopadla dobre, stal som sa členom prvého tímu trnavského Spartaka.

Za áčko Spartaka ste začali nastupovať v osemnástich. V tíme boli vtedy už ostrieľaní borci ako Jarábek, Švec alebo Adamec. Ako vás prijala kabína?

Tú zostavu si pamätám, ako by to bolo dnes, hral som pravého beka. Samozrejme, že starším hráčom som z úcty vykal. Asi po roku mi Hatrlo (prezývka Jozefa Adamca, pozn. red) povedal: Patino, môžeš nám tykať, presvedčil si nás, že vieš hrať futbal. A odvtedy som už starým harcovníkom tykal.

Trnava na prelome 60. a 70 rokov dominovala v silnej československej lige, získala päť titulov a dostala sa až do semifinále Európskeho pohára majstrov? V čom ste vynikali?

Boli sme veľmi dobre fyzicky pripravení. Malatinský bol pedant na fyzickú prípravu. Dbal na to, aby sme vydržali behať, tým pádom sme na začiatku súperov ubehali. Po pol hodine bolo 2:0 či 3:0 a už sme nemohli prehrať. Osem rokov sme v Trnave neprehrali. Dominovali sme najmä vďaka fyzickej príprave a disciplíne.

V pozadí úspechov Spartaka stál Anton Malatinský. Aký bol tréner a človek?

Veľmi dobrý. Hovoril anglicky, nemecky, čo v tom čase veľa znamenalo. Jeden cudzí jazyk ovládal kdekto, ale dva... Viem, že si odsedel dva roky vo väzení, neskúmal som za čo, ani mi to neprináleží. Bol výborný futbalista aj tréner a futbalu rozumel. Spracovanie lopty, prihrávka na desať metrov, prihrávka na dvadsať metrov... Bazíroval na technike.

V socializme mali všetci športovci štatút amatéra a museli oficiálne niekde pracovať. Kde ste boli zamestnaný? A pamätáte si, akú ste mali výplatu?

Samozrejme. Bol som zamestnaný v Trnavských automobilových závodoch ako sústružník, pracoval som v rôznych dielňach u rôznych majstrov a vo fabrike som mal výplatu 1500 korún.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že šancu niečo si privyrobiť ste mali na zájazdoch s Trnavou počas letnej prestávky. Kam všade ste so Spartakom cestovali?

Po celom svete. A šancu polepšiť si sme mali vďaka tomu, že sme na zájazdoch v Amerike predávali krištáľ, o ktorý bol v cudzine veľký záujem. Keď sme chodili von, dali nám nejaké drobné vreckové, ale to bolo tak málo, že to nestačilo ani na darčeky.

Vašim idolom bol George Best, hviezda Manchestru United. Kedy ste ho začali napodobňovať?

Ani neviem. On bol, tuším ročník 1946, ja 1947. Nosil dlhé vlasy a ja som ho napodobňoval.

VIDEO: Garáž Karola Dobiaša pripomína malé múzeum

Nemali ste preto problémy? Predsa len, Best bol aj ikona šoubiznisu, reprezentant kapitalistického západu...

Čoby nie. Dlhé vlasy sa komunistom nepáčili, bol som rebel, ale ostrihať som sa nedal, iba pristrihnúť. A ešte im vŕtalo v hlave, že som nebol na vojne. Ale veľa ľudí nevie, že mám modrú knižku, lebo som mal problémy s uchom.

V Trnave ste vydržali do roku 1977, potom ste prestúpili do pražských Bohemians a fanúšikovia Spartaka vám to potom nevedeli odpustiť. Ako ste zvládali zápasy v Trnave v zeleno-bielom drese?

Plno ľudí na mňa pískalo, čo je prirodzené, niektorí kričali: Smrť slovenskému zradcovi! Ale ja som získal na futbale hrošiu kožu, otrepal som sa a šiel som ďalej.

V 23 rokoch ste sa dostali na majstrovstvá sveta v Mexiku. Veľké očakávanie sa však zmenilo na veľké sklamanie. Československo prehralo všetky tri zápasy a ako jedna z príčin sa uvádzala nedostatočná aklimatizácia. Proti Brazílii, Rumunsku, aj Anglicku ste odohrali plný počet minút. Ako ste sa cítili?

Zápasy som zvládol bez problémov. Vo vysokej nadmorskej výške nám chýbal kyslík. Robili sme kadečo, aby sme tie podmienky zvládli. Napríklad, kým sme išli na ihrisko, umývali sme si hlavu studenou vodou.

Neúspech v Mexiku si odniesol tréner Jozef Marko, ale mužstvo sa formovalo ďalej a svoj vrchol dosiahlo o šesť rokov neskôr, na majstrovstvách Európy v Juhoslávii. Čo vám prvé napadne, keď sa povie Belehrad 1976?

S odstupom času si človek musí uvedomiť, kam sme sa až dostali, lebo postúpiť sa medzi posledných štyroch na majstrovstvách Európy nebolo jednoduché. Museli sme vyhrať náročnú kvalifikačnú skupinu, potom aj štvrťfinále. Bola to odmena za futbalovú drinu.

Zo zápasov v Juhoslávii si už veľa nepamätám. Iba na to, ako mi v semifinále proti Holandsku umelé vlákno z dresu dralo ruku a dohral som cez veľkú bolesť.

V roku 1969 za vás ponúkal holandský Feyenoord 200-tisíc dolárov. Trnava súhlasila, ale Československý futbalový zväz nie - do zahraničia sa chodilo vtedy až po dovŕšení tridsiatky a vy ste mali len 22. Na sklonku kariéry vás funkcionári konečne pustili do Belgicka. Ako sa vám tam žilo?

Bol som rád, že ma pustili, samozrejme. Vycestoval som do Lokerenu aj s rodinou, manželkou, deťmi. V tom čase tam hrali niekdajšie poľské futbalové hviezdy a kamaráti Wlodzimerz Lubański a Grzegorz Lato.

Lubański už žil v Lokerene dlhšie, takže keď som prišiel, pomáhal mi zohnať dom, kde som sa nasťahoval s rodinou. Chodili sme spolu na pivko do poľskej krčmičky a viedli sme tam veľmi príjemný rodinný život.

Angažmán vám vypršal po štyroch rokoch. Neuvažovali ste nad tým, že na Západe zostanete?

Nie. Keď si bol emigrant, nemohol si cestovať domov, rodičia by mali problémy. Skonfiškovali by mi byt, chatu, všetko by prepadlo v prospech štátu. To predsa nejde.

Sledujete futbal v televízii?

Nie podrobne, lebo starnem a zabúdam. Ale som rád, keď o futbale občas s niekým podebatujem.

Ako vyzerajú v súčasnosti vaše dni?

Odkedy mi pred dvoma rokmi zomrela manželka, ubíja ma samota. Ráno vstanem, hľadím do kuchyne, obývačky a nik tu so mnou nie je. Tak sa osprchujem, oholím a idem von. Dám si v cukrárni kávičku, koláčik, natipujem si nejaké zápasy. Potom prídem domov, trochu si pospím. Je to taký stereotyp.

Hrávate aj s partiou karty. Kto je najlepší kartár?

Najlepší kartár som ja. Hráme hru, ktorú voláme Červený. Možno ju poznáte pod názvom Zasran. Hráme o tristo korún na tri životy do päťdesiat. Máme takú kartársku partiu, ja som v nej zapisovateľ. Je v nej aj Tondo Panenka, on je moja pupočná šnúra. Ďalej Víťa Mojžiš, colník, Jarda Myslivec, tiež Bohemák, a Maťo Ťažký, bývalý basketbalista z Handlovej.