Sedem rokov hral za Slovan, päť rokov v drese Trnavy. Milovali ho na oboch adresách, čo je unikát.

Legendárny JAROSLAV TIMKO má dnes (28. septembra) šesťdesiat.

Keď rozprával svoj príbeh, neraz sa mu od dojatia leskli oči. Mal dlhé monológy, bol úprimný a otvorený. Vyčaril jemný úsmev a gestikuloval. Dušoval sa, že treba hovoriť pravdu. 

Nebol excelentný strelec, ale robil jedinečný servis spoluhráčom. Vyhral množstvo osobných i hlavičkových súbojov. Nebál sa strčiť hlavu tam, kde iní nedali ani nohu. 

Mal svojský štýl, loptu zobral ako do trezoru a bolo takmer nemožné mu ju zobrať. Mal extrémne silné nohy a výbornú stabilitu. Obrancovia ho okopávali, ale márne. 

Federálny majster bol aj rebel. Rád si vypil a k tomu si aj zapálil cigaretu. Nechodil na jedno pivo. Hoci na druhý deň mal často sklenené oči, tréning nikdy nevynechal. Svoj nevšedný príbeh rozpovedal vo svojej knihe Divoké Deväťdesiatky.

V rozhovore pre Sportnet spomína aj na slávne časy Slovana aj to, že ho v Trnave nosili na rukách. Aké platy mali za socializmu, ale aj po prechode na profesionálnu zmluvu. Ako vládal aj pred zápasom flámovať a prečo už nepije. Priznal, ako bojuje so zákernou chorobou. 

Pred troma rokmi mu diagnostikovali rakovinu hrubého čreva, ale nenechal sa zlomiť. Nedávno mu objavili nálezy na iných miestach a Timko sa nevzdáva. „Cítim sa veľmi dobre,“ vraví. 

Do Slovana ste zamierili v roku 1987, na dnešné pomery to bol veľmi nevšedný transfer. Tréner Jozef Valovič spomínal, že vás našiel v krčme vo Valalikoch, kde ste práve jedli fazuľovú polievku. Spomínate si? 

V tom čase bola u nás v dedine iba jedna vinárnička, krčma, kde sa stretávali všetci. Nevedel som, kedy presne slovanisti prídu a bol to pre mňa šok.

Vopred som síce vedel, že Slovan má záujem, ale inak nič konkrétne. Telefón sme doma nemali. Zrazu sa objavili. Povedali mi: ´Prišli sme pre vás a idete do Slovana´. 

Za koľko vás Slovan vykúpil? 

Za prestup som dostal 20-tisíc korún, všetky som odovzdal rodičom na stavbu domu. Koľko za mňa zinkasovali Košice, netuším. Vtedy som sa nepozeral na peniaze, chcel som hrať za Slovan. Vedel som, že je iba otázkou času, kedy postúpi do najvyššej súťaže.

Do Bratislavy som prišiel s jednou veľkou taškou. Ubytovali ma pod tribúnou na Tehelnom poli s Lacom Peckom, Paľom Gostičom a Dušanom Tittelom.  

Boli ste vždy veľký talent? 

Už keď som bol na vojne, lákali ma Sparty Praha, Bohemians, Plzeň. Na Slovensku to bola Žilina a Dunajská Streda. Všetko tímy z najvyššej súťaže. Ja som však zvolil Slovan, aj keď hral v tom čase iba druhú ligu. 

Prečo? 

Tréner Andrej Daňko mi tak radil a Slovan bol môj sen. Keď som prvýkrát ešte ako dorastenec uvidel tie reflektory na Tehelnom poli, tak som si povedal, že tam chcem hrávať. O dva roky neskôr som do Slovana prestúpil. 

Aký bol váš prvý plat v Slovane?

Stal som sa zamestnancom Chemických závodov Juraja Dimitrova a môj nástupný plat bol 1850 korún. Za vyhratý zápas sme mali prémie 300 korún, za remízu vonku polovicu. 

V roku 1987 to bol nejaký peniaz, ale veľa sme nezarábali. Všetko sme vyhrávali, takže sme si prilepšili na futbale asi ďalších 1200 korún. 

Zažili ste prechod zo socializmu na kapitalizmus. Aký bol prerod na profesionálneho futbalistu?

Fantastický. Chodili sme s kľúčmi a štrngali. V roku 1989 komunizmus padol a všetko sa otvorilo. Predtým sa nikde nechodilo a zrazu sme mohli ísť na turnaj do Rakúska či Francúzska.

Pre mňa, chlapca z dediny, to bolo niečo neuveriteľné. Zrazu sa nám otvoril zakázaný svet, žasli sme trebárs nad reklamami. 

Nakoľko sa vaše postavenie ako futbalistu zlepšilo?

Pomohli sme si aj finančne. Prešli sme na profesionálne zmluvy. Už sme boli platení aj od toho, koľko prišlo divákov. Bonusy boli aj za ligové či reprezentačné štarty. Bolo to odstupňované.

Namiesto tritisíc korún som mal zrazu základný plat okolo osemtisíc. Plus ďalšie bonusy za vyhrané zápasy. Razom sme si prilepšili na dvanásť až pätnásť tisíc mesačne. 

So Slovanom ste sa stali v roku 1992 aj majstrami Československa, boli ste dominantným mužstvom. Aké to bolo?

Prvý zážitok bol, že padol komunizmus, cítili sme voľnosť. Hrali sme s veľkou chuťou a elánom. Ako keby sa človek opäť narodil. Ľudia chodili na zápasy vo veľkom počte, zhruba 15 až 20 - tisíc. Spolu sme boli už štyri až päť rokov, zohraná partia. Boli sme niečo podobné ako sovietska zborná. Fetisov, Krutov, Makarov, Larionov, hrali sme spolu na slepo.

Ani tréner tam nemusel byť. Do divadla prídu ľudia na dobré scénky a dobrý scenár. Za našich čias chodili na dobrý futbal. Keď som šiel po meste, tak ma ľudia pristavovali a vraveli, že sa už nemôžu dočkať ďalšieho zápasu.

Boli ste výnimočná partia?

Tréner Galis nás musel vyháňať z tréningu, lebo sme chceli zostať. Taký kolektív som nikde inde nezažil. Na večeru či pivo sme šli všetci spolu.

Sedem rokom ste hrali za Slovan. Nebrali vás za zradcu, keď ste prestúpili do Trnavy?

Brali, ale aj fanúšikom som to vysvetľoval. Mnohí to pochopili. Zo Slovanu som odišiel z dôvodu, že som si otvoril ústa. Neboli výplaty a potrebovali sa ma zbaviť. Prišli pán prezident Čaniga (Jaroslav) a manažér a už som šiel. Ja som však neprestúpil priamo zo Slovana do Trnavy.

Najprv som šiel do Drnovíc a až odtiaľ do Spartaka. V Trnave sa zvyčajne hráč dlho neohrial, ale ja som tam vydržal až päť rokov. Pravidelne som odovzdával dobré výkony. Ihneď si ma obľúbili a čoskoro ma nosili na rukách. Boli časy, keď celý štadión v Trnave kričal: 'Jaro Timko.' Aj keď niektorí priaznivci mali stále na mňa blbé narážky. Vždy sa nájdu nejakí zažratí. 

Slovan či Trnava. Ako je vaše srdce dnes rozdelené? 

Takto vám poviem. Keď som mal päťdesiatku, tak ma Trnavčania pozvali a dali mi dres. Zo Slovana sa nik ani neozval. Je to veľmi smutné, lebo človek tam niečo odovzdal. S Trnavou som titul nikdy nezískal, iba Slovenský pohár. So Slovanom som vyhral federálnu ligu a dva slovenské tituly.

VIDEO: Zostrih zápasu Slovan - Inter

Na Slovan pôjdem aj tak, niečo som tam prežil. Zoberiem syna a ukážem, že som tam hrával. Je to dobrý pocit. Aj keď to ihrisko na Tehelnom poli je dnes inak otočené. 

Na Trnavu ako spomínate? 

Bola tam super partia aj ľudia okolo futbalu. Boli zažratí do futbalu. Tréner Karol Pecze bol skvelý. Bolo to krásnych päť rokov. Chýbal nám však veľký úspech. Mrzí ma iba to, že sme nezvládli posledný zápas v roku 1997 v Rimavskej Sobote a nezískali titul. 

Doteraz sa špekuluje o tom, že ako to bolo v Rimavskej Sobote. Titul ste mali na dosah, ale prehrali ste. Vyvolalo to veľký škandál, spomínal sa predaný zápas. Ako to bolo?

Oslovili ma, že či to nechcem predať. Reagoval som, že ja zápasy nepredávam. Vtedajší šéf Trnavy Bachratý (Jozef, pozn. red.) ma vyhodil, ale za dva týždne ma zavolali späť. Prišiel nový tréner Dušan Galis. Všetko preverovali a zistili, že som čistý. 

Košičania vás oslovili, aby ste to predali?

Áno, jeden z manažérov. Odbil som ho, že do toho nejdem. Titul sa však nezískal a hľadali sa vinníci. Bolo z toho šušušu, že koho vykopneme. Šírili sa bludy, že Timko nechcel titul, lebo ho už má. Ja som sa však snažil získať, čo najviac trofejí.

Čo by som mal z toho, ak by som to predal? Povedal som, že nie a to bolo všetko. Po dovolenke som sa však vrátil a vyhodili ma. Asi sa Bachratému niečo donieslo do uší. Možno sa chceli funkcionári očistiť, neviem. Spolu so mnou skončil aj Fišan, Čmilanský a Šimon. 

Bola to veľká suma, čo vám Košičania núkali? 

Povedal mi, že keď nevyhráme, dostanem dva milióny korún (viac o tom rozpráva v knihe Divoké deväťdesiatky) . Zdôraznil, že všetci moji spoluhráči sú už vybavení a čakajú len na mňa. Zdalo sa mi čudné, že by podplatili všetkých. Počas zápasu vnímal, že to nie je z trnavskej strany také výbušné, ako by malo byť. Necítil, že toto je zápas o všetko.

V kabíne mali všetci hlavu dole, nikto nechcel rozprávať. Každý sa bál. A hľadali sa vinníci.

O vás šli aj iné chýry...

Že som si vypil?

Áno. Že ste si pred zápasom dali pár pohárikov a napriek tomu ste najviac vládali. Aká je pravda?

To je pravda, dal som si. Vedel som, kedy a koľko asi môžem. Nebol som vychovaný ako tu v Bratislave paštikári. Vyrastal som na masti a slanine, mal som dobrú kondičku. A stále ju dobrú ešte aj mám. Stále vládzem behať, aj keď mám päťdesiatšesť. Môj už nebožtík otec mi vždy hovoril: 'Keď nevieš piť, tak nepi.' Hrával za Valaliky a vždy si pred zápasom dávali štamperlíky, trebárs alpu. A to lietalo.

Asi to mám po otcovi v krvi. Nie asi, ale určite. Išiel chýr, že Jaro bol tam a tam. Tréner Dušan Galis sa ma nie pred zápasom, ale po ňom pýtal: ´Bol si tam?.´ Ja som povedal, že áno. Tréner dostával takéto echo a nie raz ma skúšal, či je to pravda. A tiež ma skúšal, či poviem pravdu. Nemal som tajnosti. 

A čo ostatní spoluhráči?

Taký Laco Pecko a ostatní, tí nemohli. Vypili štyri či päť pív a potom vracali. Možno im to nesadlo. 

Mali ste výnimočný fyzický fond? 

Už podľa prvého viete, či vám to dobre sadne. Každý to vedel. Či už som bol v Slovane, v Drnoviciach alebo v Trnave. Bol som do partie. Sadli sme, dal sme si po pivečku. Jedno, druhé či tretie. A ja som šiel ešte ďalej. Aj keď sme boli na sústredení. Na druhý deň nikto nevládal, ale ja áno. Mám v sebe takú výdrž. Zranenia sa mi vyhýbali.

Aj ste fajčili?

Áno, ale už štyri roky nefajčím. A nepijem už štrnásť rokov.

Len tak zrazu ste prestali?

Povedal som si nie, tak nie. Otec mi vravel, že radšej si vypi, ale nedávaj cigaretu do úst. Tak ako vám vravím, už štrnásť rokov som si nedal ani kvapku. Absolútne. Pred pár rokmi som z jedného dňa na druhý prestal fajčiť. Som si povedal: dosť.

Povedali ste, že tréner Dušan Galis šiel viackrát po vás. Môžete byť konkrétnejší?

Bral to tak, že na mňa platila tvrdá ruka. Nemali sme sa príliš v láske. Vykrikoval po mne: ´Keď nebudeš behať, pôjdeš dole.´ Vedel, že Jaro Timko urobí vždy špinavú robotu. On mal svojich koňov. Keď som nehral, tak prišiel za mnou a šepkal mi: ´Chýbal si mi Jaro.´ Ale pred médiami ma nepochválil, že som mu chýbal.

Po skončení kariéry sa mi však stala taká situácia. Boli sme hrať za starých pánov – reprezentácia internacionálov. Galis prišiel a priznal. 'Myslel som si, že prvý skončíš a ty stále ešte hrávaš. Klobúk dole pred tebou, čo si dokázal. Si čoraz lepší'. Dodal, že by som ešte mohol hrávať aj za Slovan. Mal som vtedy asi päťdesiat. (smiech).

Mali ste aj vy ponuku ísť do lepšieho klubu v zahraničí?

Áno, mal som ísť do Molenbeeku, už to bolo takmer na sto percent. Mal som už ísť podpísať zmluvu. Sprostredkoval to pán Ján Fiala. Ponúkali za mňa 500–tisíc dolárov, ale prišiel pán manažér a pýtal milión. Zabezpečil mi, aby som tam nebol. Z Molenbeeku odkázali, že za takú sumu kúpia takých ako ja troch z Juhoslávie alebo z Maďarska.

Bolo to v roku 1993 či 1994, na tú dobu to bola obrovská suma. Ak niekto vtedy pýtal milión dolárov, to je ako keby dnes žiadal možno dvadsať miliónov eur. Nemal som takého agenta, akých majú dnes. Nejaký chlapec zahrá jeden zápas a už ho predávajú.  

Boli ste pri konci federálneho tímu a začiatkoch samostatnej reprezentácie Slovenska. Ako na to spomínate? 

Najpamätnejší bol posledný zápas spoločného českého a slovenského tímu v Belgicku. Ak by sme vyhrali, postúpime na majstrovstvá sveta 1994 v USA. Trénerom bol Václav Ježek. V závere som mal veľkú šancu, ale zľakol som sa. Ak by som zmenil smer lopty, tak by sme postúpili. Mal som postup v rukách, alebo lepšie povedané na hlave.

Tomáš Skuhravý začal zápas, ale nedarilo sa mu. Ľudia z realizačného tímu vraveli: 'Dajte tam toho Jara, veď má formu.' Naskočil som na posledných desať či dvanásť minút. Dnes mi chýbajú česko-slovenské zápasy.

O Skuhravom šli legendy, že prišiel na reprezentačný zraz, obliekol si biele sako vyrazil do mesta sa zabávať. Vrátil sa až ráno a o pár minút šiel trénovať. Bolo to tak?

Pamätám si ako sme mali na Strahove zraz a pozerali sme videoanalýzu. Bolo to väčšia miestnosť, na druhom konci sedel Skuhravý s Jirkom Novotným. Pri bare. Tak sa opili, že tam zaspali. Pozerám a oni si dávali koňaky. Tréner Ježek ich poslal vyspať. Skuhravý bol veľký chlap, veľa zniesol. Či fajčil alebo pil, sa neriešilo, podstatný bol výkon. 

Aký ste vnímali prechod po rozpade Československa? 

Veľká zmena. Sparta, Slavia či Olomouc boli fuč a my sme začali chodiť do Prievidze či Humenného. Na jeseň sme mali pätnásť či sedemnásť bodov náskok, v slovenskej lige sme všetko vyhrávali. Strácalo to čaro, úroveň ligy upadala.

Kedy ste oficiálne skončili s futbalom?

Profesionálnu kariéru som ukončil v Trnave. Mal som 36 rokov. Ďalších štrnásť rokov som však ešte hral futbal na poloprofesionálnej úrovni. Z Trnavy som odišiel do Chtelnice, nasledoval Rapid Bratislava. Odtiaľ som zamieril do Rakúska. Najskôr som hrával tretiu ligu v SV Würmla. Mal som plat tisíc eur a k tomu prémiu 400 eur za každé víťazstvo. Ak sme do mesiaca dvakrát vyhrali, mal som 1800 eur. Keď som ich zamenil za koruny, ktoré vtedy ešte boli na Slovensku, bol som pán. V Rakúsku som v rôznych kluboch pôsobil štyri – päť rokov. 

Po návrate na Slovensko som ešte hrával v Šintave, Kočovciach, Čenkovciach, Šúrovciach, Zelenči. Definitívne som skončil krátko po päťdesiatke – v Sládkovičove, keď sa mi narodil syn. Venujem sa jemu. Nechcel som sa už zraniť.

Nakoľko sa hráč vášho formátu dokázal zabezpečiť aj finančne?

To sa nedalo, ani náhodou. Niečo sme zarobili a sami sme si platili aj dane. Záležalo, koľko máte aj detí. Dnes v Slovane zarobia niektorí aj dvadsať či tridsať tisíc mesačne, čo je fantastické. My sme mali základné platy pätnásť až dvadsaťtisíc, ale korún. Museli ste živiť rodinu, takže moc nezostalo. Tak preto všetci utekali von.

Aký bol život po kariére? 

Som vyučený tesár, ale nemal som žiadnu prax. Pýtal som sa kamarátov, či pre mňa niečo nemajú. Raz som stretol bývalého futbalistu a spomenul mi, že hľadajú kolegu do skladov na Starej Vajnorskej. Zrazu som tam robil s ďalšími bývalými futbalistami. Veľa ľudí nás spoznávalo.

„Ako si sa ako slovanista ocitol medzi dvoma interistami?“ robili si z nás žarty. Mal som 43 rokov. Spočiatku som mal problém s tým, že si mám obliecť montérky. Trochu som sa za to hanbil. Dovtedy som bol zvyknutý len na futbalový dres. Zhruba po mesiaci to prešlo.

„Prečo by som sa mal hanbiť za robotu?“ položil som si otázku. Veď aj letuška má svoje šaty, doktor chodí v bielom a v sklade sa nosia montérky. Bola to fyzická robota a nemal som s tým problém.

Pracoval som aj na vysokozdvižnom vozíku. Sklady boli veľké, tak som si na ňom často zrýchlil cestu. Popri práci v sklade som stále hrával futbal. Väčšinou som šiel na jeden tréning a cez víkend som odohral zápas. Občas aj dva, najskôr v hale, potom na tráve.

V skladoch som robil deväť a pol roka. Keď ich majiteľ zavrel, dostal som výpoveď a trojmesačné odstupné. Čoskoro mi ďalší bývalý futbalista odporučil prácu šoféra v stavebnej firme. Celý život som mal zimné prípravy, sústredenia, tréningy. Zrazu som sa nemusel naháňať. Len som si sadol do auta a jazdil na valníku.

Už dlhšie bojujete s vážnou chorobou. Môžete prezradiť viacej?

Tri roky maródujem a liečim sa. Nikdy som si nepomyslel, že môžem vážne ochorieť, hoci moja životospráva nebola najlepšia. Počas kariéry som si aj vypil, aj dosť fajčil, ale nemal som veľké stresy. Tie prišli až potom. Keď som pracoval v sklade, vôbec som neraňajkoval. Občas som nešiel ani na obed, len aby som rýchlo odovzdal tovar. Vrchol všetkého bol, keď ma opustila prvá manželka. 

Všetky tieto udalosti sa v mojom tele nahromadili a zrejme aj preto som dostal rakovinu hrubého čreva. Jedného dňa ma rozbolelo brucho, dostal som hnačky. Myslel som si, že som len niečo zlé zjedol. Sestry ma donútili ísť k lekárovi, čo mi zrejme zachránilo život.

Vedel som, že musím bojovať. Mal som pre koho žiť. Mám malého syna, ktorý ma potrebuje. Podporovala ma rodina, manželka Anetka i kamaráti. Ihneď som sa k tomu postavil tak, akoby som bol na ihrisku.

Je to veľmi vážne? 

Išlo už o rozhranie tretej a štvrtej fázy, ktorá je pri tejto chorobe poslednou. A dostal som sa z toho. Viac ako dva roky som mal dobré výsledky, ale v lete mi objavili ďalšie dva nálezy. Našli mi metastázy. Na pľúcach aj pečeni. Z jedného dôvodu to bolo aj dobré, lebo nález som nemal na rovnakých miestach ako predtým.

Dnes už majú na onkológií nové metódy. Najprv to zmrazia a potom vypália. Nerobia vám to v spánku. Ležíte a komunikujete s pánom lekárom. Bolo to bezbolestné. Za dvadsať minút som bol hotový. Bol som na dvakrát. Mám dobré výsledky. 

Ako sa cítite dnes? 

Mám sa dobre. Bol som na vymrazovanie a vypaľovanie. Operácie dopadli fajn. Jeden výsledok MR bol dobrý, na pečeni neboli nič. V pondelok idem na CT pľúc. Som samé echo, čo bude ďalej. Veľmi dobre sa cítim, som spokojný. Život ide ďalej. Deň po šesťdesiatke mám naplánovanú kontrolu. Verím, že všetko dopadne dobre. Chcem sa poďakovať celému personálu v Národnom onkologickom centre na Klenovej.

Nakoľko sa ešte venujete futbalu?

Futbal sledujem. So synom som bol na zápas Slovana proti Dunajskej Strede, bol to výborný duel. Chystám sa aj na zápasy Slovana v Konferenčnej lige. Z klubu nám dávajú voľné vstupy, zväčša na Áčko (tribúna). Stretáva sa tam stará partia futbalistov. 

Opäť chodím medzi futbalovú partiu starých pánov. Stretávame sa v pondelok, všetci sa na mňa tešili. Syn Janko hráva futbal za Vrakuňu, chodím s ním na tréningy. 

Má syn vaše ťahy? 

Hráva za výber do 11 rokov. Má všetko, čo som mal aj ja. Verím, že bude ešte lepší ako ja. 

Kryje si loptu ako vy? 

Áno. A nikto tak nekope špicom ako on. Obdivujú ho, ako to robí. Ja som ho to ani nemusel učiť, má to v sebe.